Ako mi Carlos zachránil krk

Už som spomínala, že som  objavila  v mimofyzickej realite nové  miesto, ktoré  som ešte  nepreskúmala  – útvar  So-a  a  Hini.  Porozprávala som o ňom Carlosovi a dohodli sme sa, že ho  pôjdeme opáčiť. To bolo v čase, kedy  ma Zía odmietla nechať vstúpiť do temného lesa, tak sme s Carlosom hodnú  chvíľu špekulovali, ako to  urobiť, keďže vstup do novej reality vedie  priamo cez temný les…  Carlos vymyslel, že dovolenie prejsť si vypýta on a ja naňho naskočím a on ma prenesie skôr, než po nás švacnú bleskom 😛 .

Potom sa, našťastie, situácia zmenila a znova sa promenujem po temnom lese bez obmedzení. Tak sme si minulú noc (čo je pre vás niekedy celkom inokedy) vyšli s Carlosom na obhliadku. Následkom toho, k čomu došlo, sú moje spomienky značne domotané a okrem krátkeho  raňajšieho rozhovoru s Otcom som si ich nemala ako utriediť, ale aspoň takto (“môj milovaný denníček”, zasmial by sa don Juan 😉 ):

Preleteli sme cez temný les (tam ťahám ja Carlosa, pretože moja energia sa v temnom lese pohybuje oveľa ľahšie než tá jeho – on musí “tiecť”, kým ja si špacírujem ako na námestí) a vyleteli sme nad ten útvar, čo som vnímala naposledy. Carlos mi potvrdil, že ho vníma podobne. Neskúmali sme So-a, ale sme sa vybrali hneď za Hini. No a tu som so svojou tendenciou  komunikovať znova narazila – proste sme nemali “spoločnú  reč”. Našťastie Carlos kládol oveľa rozumnejšie otázky ako ja (on je skôr “filozof”, kým ja som skôr “vojak”). Len tie odpovede sme dosť dobre nerozumeli: Hini povedalo, že je oddeľovač, potom zasa povedalo, že je spájač realít. Veľmi jasne sme pochopili, že to už je tak mimo nášho vnímania, ako to len ide… Carlos sa ešte snažil komunikovať, ale ja som sa začala prelaďovať a dostávala som akési podivné “tušenia”. Čo som z nich pochopila, bolo akoby “kontajner pre iné reality”, teda ešte aspoň o úroveň hlbšie ako Zía!

Dosť ma frustrovalo, jak sme sa nedokázali dokvákať. Keď sme sa objavili a ja som sa pýtala Hini, či si ma ešte pamätá, tak povedalo “ty si tá žena, čo nekladie otázky”. Miesto toho, aby som sa naudičkovala na  “nekladie otázky”,  začala som skúmať, ako to, že pozná pojem  “žena”… Odpoveď bola klasická  – to slovo som tam dala ja, Hini vysielalo “bytosť”. To len na ochutnávku toho, ako tá komunikácia vyzerá. 😕

Už keď som bola totálne frustrovaná, napadlo mi niečo  iné –  navrhla som Hini, že sa pokúsim s ním splynúť, že potom možno pôjde komunikácia ľahšie, lebo bude cez obrazy a pocity. Hini ma varovalo, že nemám dostatok  energie na to, aby sme splynuli. V komunikácii prebehlo ešte niečo, čomu vôbec nerozumiem. Hini povedalo, že chcem byť viac. Keď som sa na to pýtala, povedalo, že nikdy nemôžem byť viac. To len aby ste vedeli,  čo to je, komunikovať s čímsi, čo vás ledva vníma. Vybrala som si z toho, že si večne trúfam na viac, než na čo mám – a že to, na čo mám, nie je rozpínateľné.

Navrhla som Hini, nech ma teda pohltí len do tej miery, do akej to moja energia umožní. Carlos bol vo vývrtke a všakovako ma odrádzal, priam sa pokúšal v zuboch ma odvliecť preč, lenže ja keď si poviem, že idem na vec, tak na ňu idem – aj keby to malo byť to posledné, čo ešte urobím!

Hini sa akosi “nasunulo” nado mňa (toto musel byť môj vnútorný obraz, pretože oči registrovali len svetlo všade) a viem, že  mi  “pohltilo” hlavu, hornú časť vyše očí. Odrazu som dostala pocit energetickej vlny, ako naráža na pevnú hmotu, hľadá v nej štrbinky a do tých vteká – stále do  užších a užších, a vzlína sa do  všetkých strán… V istom bode, keď sa Hini tislo do  tých úzkych škáročiek a tie sa zužovali, som začala  cítiť   v žalúdku obrovský tlak. Mala  som pocit, že mi vnútro rozdrapí na franforce, a zakňučala som Hini, že mi je zle. Okamžite ma  “vypľulo”, ale tak, že som letela aspoň 10 metrov  priestorom, než  som dopadla Carlosovi k nohám. Ten ku mne skočil a začal ma zdvíhať. Bola som pri vedomí, ale unikala zo mňa energia všetkými  pórmi. Bola som totálne nekoherentná.

Ešte viem, že som poďakovala Hini za to, že bolo ochotné sa so mnou spojiť, a Carlosovi, že sa o mňa stará. Komunikovala som, ale bola som skôr len ako hovoriaca bábika – spôsobná, vychovaná a totálne mimo.

Carlos sa zľakol. Zdrapil ma, ale nedokázala som sa udržať na nohách, tak ma musel ťahať za sebou ako vrece zemiakov. Nejako ma odvliekol až k temnému  lesu a dostal ma dovnútra. Zavolal Zíu, že potrebujem pomoc. Zía sa pokúsila do mňa naliať, ale nešlo jej to, niečo zavrčala a odrazu sa pri nás zjavil Gabriel – zrejme ho privolala. Ten ma nakoniec zdrapil a obaja so Zíou sa snažili nejako doplniť moju energiu.

Pokračovala som v spôsobnom správaní a každému z nich som poďakovala niekoľkokrát, že sa o mňa starajú (toto mi prezradil až Otec ráno, pretože mne už v  tom čase úplne uchádzalo vedomie). Slabo som registrovala, že Zía i Gabriel sú značne vytrasení a Gabriel stále gánil na Carlosa,  až som dostala podozrenie, že mu ublíži… Vnímala som, že všetci majú strach – len ja nie. Ja som mala dobré mravy a každému som ďakovala. 😛

Po chvíli som sa začala chytať. Vnímanie ešte stále útržkovité, ale už mi dávalo zmysel. Viem, že keď som sa začala stavať na nohy, vyštartoval odrazu Gabriel po Carlosovi a zdrapil ho niekde pod kľúčnou kosťou. Viem, že som tomu chcela zabrániť a kričala som celý čas, že to bola moja chyba a on že ma odhováral, ale ja som ho neposlúchla… Lenže Gabriel ma proste odsunul nabok a  zvieral Carlosa.

Potom ho náhle pustil a úplne mierne, bez nevraživosti, mu povedal, že si vytvoril na neho napojenie a že keby som nabudúce potrebovala pomôcť, že ho má Carlos jednoducho zavolať. Že Gabriel sa nikdy nedostane tam, kam sa dostaneme my, ale že dokáže cez to napojenie dočasne zvýšiť Carlosovu energiu tak, aby ma ľahšie odpratal do bezpečia.

Myslím, že to s tou mojou výchovou už definitívne vzdali 😉 a teraz pripravujú záložné plány B, C až Z.

Môj dojem z Hini: akoby sme sa boli dostali  do kontajneru, v  ktorom sú všetky ostatné reality uložené. Viem, že som sa s ním bavila o tom, čo predstavuje a akú funkciu má, a nakoniec som sa doiterovala k poznaniu, že “neprejavený  potenciál”. A to spájanie/oddeľovanie som pochopila cez tie kanáliky, ktorými preteká – oddeľuje vrstvy reality a súčasne ich svojou existenciou spája.

Alebo je to úplne inak a ja sa zasa nechytám. 😉

Jedno ma trápi –  ak sú So-a a Hini kontajner, čo to všetko drží, a ja som ich videla zvonku… čo je potom tam “vonku”? Kde som to bola, keď som ich videla?

Inými slovami – cestovanie nekončí… len zatiaľ som ešte nenarazila na priechod! (Ale s napájaním si dám istú dobu pohov. 👿 )

Ráno som mala takú svalicu a triašku, že som mala problém vyteperiť sa z postele. Cez deň sa mi postupne odporúčalo trávenie  a koncentráciu mám v druhom suteréne. Už sa to zlepšuje, ale rozmýšľam, či si znova nezmeniť nick – tentokrát na Kamikadze (česky by to znelo asi “Kamikudy” 😛 ).

P.S.: Aha, a ďalší útržok spomienky – ráno, keď som o tom hovorila s Otcom a Gabrielom,  tak som nemala kontrolu nad ich obrazom. Jednoducho sa mi preklikávali z normálnej podoby do tej veľkej, kde som im siahala ledva nad kolená. Vlastne len Gabriel; Otec bol stále ako  vždy. Vysvetľoval mi, prečo to tak vnímam, ale to si už nepamätám. Len viem, že to bol podľa neho dôsledok toho úderu, čo som dostala.

P.P.S.: O pár dní sa moje vnímanie znormalizovalo. Už nepreklikávajú.

P.P.P.S.: Malo to aj svoju fyzickú dohru.  Jednak som dostala migrénu a odišiel mi aj žalúdok a ľadviny. Pôvodne som to pripisovala tej migréne, ale musela som liečiť každé osve, pretože obvyklé  prášky nezaberali… Takže jedna noc výletov sa prejavila niekoľkými dňami postupného zosypávania sa, až som skončila na 24 hodín pripútaná na lôžko. Nuž čo; ale stálo to za to. 😀 A poznám už tým pádom aj svoje slabé miesta: neviem narábať s vecami, ktoré neviem zanalyzovať (hlava), neviem stráviť tento svet a moju rolu v ňom (žalúdok) a nepúšťam veci tak rýchlo, ako by bolo treba (ľadviny). Ale hlavne…  “srdce jako zvon a játra jako kámen”. 😛 Dve veci, na ktoré sa môžem spoľahnúť.

One thought on “Ako mi Carlos zachránil krk

  1. kam i kadze prebrali japonci od východniarov, myslím ;D
    pri Hini sa mi objavil obraz podobný povrchu mydlových bublín ohraničujúcich vzduchy vnútri, ani tam nie je mydlový povrch jednoznačný, či oddeľuje alebo spája, no drží svojou silou a napätím (neprejaveným potenciálom)
    pripomenulo mi to zážitok niečoho, čo sa v castanedovčine opisovalo ako “gap” – trhlina vo Svete – dostal som sa k tomu vo sne, a už nazretie “von zo Sveta” mi spôsobovalo taký pocit ako bublinke vzduchu vo vzduchoprázdne, ktorá si uvedomuje že nemá síl udržať svoj tvar a hmotu pohromade, a že sa tam asi rozplynie aj s vedomím na riedke nič. tiež to skončilo kňučaním o život. na to nie sme pripravení, ale objavujeme nové druhy sily, všetko je najprv poprvý krát 🙂
    zážitok hodný svojej funkcie skauta (en: scout) klobúk dolu

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s