Nastáva obdobie, kedy je vhodné držať svoje emócie silno v prítomnom okamihu.  Ak pomocou  nich oživíme minulosť, nasťahujeme si ju znova do nášho tu a teraz. Ak cez oči dnešných emócií pozrieme na budúcnosť, môžeme dostať chuť zaliezť a už  sa nehýbať… To,  čo cítime teraz, cítime práve teraz. Dajme tomu voľný priechod, až  kým to neodtečie a neprestane nám to skresľovať vnímanie – príjemným či nepríjemným spôsobom… Každé skreslenie je totiž len odchýlenie  sa od pravdy.

Vzrušené možnosti  minulého obdobia sa začínajú pomaly uzatvárať. Teraz  je dôležité spomenúť si, čomu sme venovali našu pozornosť a ako to navzájom súvisí… Aj keď sa mení situácia, vnútorné súvislosti zostávajú nenarušené.  Každý  maličký krok hocijakým smerom nás  práve  na krok vzdialil od zavrznutia. 🙂

To, ako sa situácia poskladala dnes,  má svoj  zmysel – buduje  to  v nás  dôveru. Buď si veríme,  alebo si neveríme. Stredná cesta neexistuje.  Buď dôverujeme, že toto nie  je nemenné,  alebo nedôverujeme. A len čo prestaneme dôverovať v to, že veci  sa môžu vyvinúť  a ukázať nám aj svoju príjemnú stránku, betónujeme sa v svete, ktorý nemá  príjemné stránky ani nádej.

Všetko je to o tom, zmeniť  náš uhol pohľadu tak, aby  nám ukazoval možnosti  a východiská, nie  nenaplnené predstavy.  Pretože predstavy sa menia… a dnešná predstava  sa nám o rok môže zdať  smiešna  a nehodná  toho, aby sme za ňou plakali!