Channeling s Gabrielom z 22. 8. 2018:

Veliký, ďakujem, že si.

Že sme. 🙂

Lenže vieš, keby som bola schopná pohľadu „sme“, tak nepocítim potrebu ti vôbec ďakovať. 🙂 Tak ako to je?

To, že niečo externalizuješ, ti dodáva pocit bezpečia. Kým nás delíš na „ja” a „ty“, tak tomu „ty“ môžeš ďakovať, rozprávať sa s ním, sťažovať sa mu, pýtať si od neho rady… To je život, aký si zvyknutá viesť. Preto to potrebuješ mať takto rozdelené. Vieš s tým pracovať. Cítiš sa istá, bezpečná. Všetko to ostatné, čo vnímaš a nedokážeš si to dať do obrazov svojho bežného života, je pre teba mätúce. Vždy tam je možná hrozba, že si to vymýšľaš. A to nechceš.

Neviem. Myslím, že už mi to je jedno. Chytila som sa Sánchezovej poučky a pozerám sa na všetko ako na energetickú bilanciu. Ak z toho niečo získam, čo len dobrý pocit, tak beriem. Ak mi to uberá energiu, kopem do zadku.

🙂 Stále rovnako militantná.

Potom mám aspoň pocit, že nie som až taká obeť. 🙂

🙂 A si obeť?

😀 A nie som? Kukni. Veci sa mi dejú. Nemám vôbec kontrolu nad tým, čo sa mi sype na hlavu. Ty mi síce vysvetlíš, že to sú drobné víry v toku energie, ale tie víry ma tak ničia, že si musím prichodiť ako obeť. A potom prídete vy, ktorí ste vlastne ja, a aj keď to viem, tak ste múdrejší, schopnejší a úžasnejší a ja na vás pozerám zospodu a znova si prichodím ako babrák, obeť.

To preto, že sa fixuješ v pohľade zospodu a pozeráš na nás, miesto toho, aby si pozerala na nás. Rozumieš mi?

Rozumiem. Vnímam vás bez seba, nie vás vrátane seba.

🙂 Presne.

A to mi teraz bohovsky pomohlo, pretože…

🙂 Neodúvaj sa. Čo si?

Človek.

A čo je taký „človek“?

No, časť vášho vnímania na úrovni, kde je všetko finitné a hmotné, a teda aj tá časť vnímania má finitnú a hmotnú podobu.

Jedine tá „finitná a hmotná“ 😉 podoba ti umožňuje vnímať nás. Na svojej rovine máš veľmi podobný psychologický princíp, o ktorý sa môžeš oprieť – zrkadlenie. Mnohé veci v sebe si neuvedomuješ, keby že nemáš okolo seba ľudí, na ktorých ich dokážeš navnímať.

😀 „Navnímať“. Hovoríš ako Maťa.

🙂 Naučila si sa nové slovo a vieš ho okamžite uplatniť.

Znamená to, že keby som nebola zavrznutá v hmote, mnohé z nás by som nebola schopná navnímať?

🙂 Presne. Hovoril som ti, ako sa moje vnímanie odlišuje od tvojho. Ty ma vždy vysunieš na tú najvyššiu úroveň, to vnímanie si už mala možnosť zažiť a nechápeš, ako niečo bez hraníc a formy dokáže vnímať niečo, čo má hranicu a formy… Už som ti povedal, že sa vnímaním viem preladiť na mnohé roviny. Tá najbližšia k tebe ťa je schopná vnímať veľmi presne a veľmi ohraničene, hoci mne ešte nedáva hmotnú podobu. No a hmotu vnímam cez teba.

Koľko takých „teba“ existuje?

🙂 Každé „teba“ je súčasťou „my“. Rozumieš? Tvoja rovina je súčasťou „my“ rovnako ako moja. Obvykle sa držím niekde, kam ty nedovidíš. Znamená to, že nie som? Keby som bol za rohom – prestal by som byť?

Ty, počuj, takéto pakoviny sme sa učili na filozofii. Nikdy zo mňa nebude filozof – zúfalo som sa nechytala. 😛 Monády a podobná háveď.

🙂 Len jeden z pokusov, ako vyjadriť nevyjadriteľné.

Platný?

🙂 S potešením registrujem, že sa nepýtaš „pravdivý?“…

To by bola blbosť. To si už nejako uvedomujem. Ak na to niekto došiel, musí to byť v „nás“ obsiahnuté – takže to musí byť z istého uhla pohľadu pravda.

No a teraz si sama odpovedz na svoju otázku, či je ten pohľad „platný“. 🙂

🙂 Dostal si ma… Z istého uhla pohľadu je.

Inak by na to niktorá čiastka z nás nedošla.

Vieš, ale potom sa skutočne nemám čoho zachytiť… Pohybujem sa vo vzduchoprázdne a môžem len reagovať! Neovplyvňujem, kam sa pohybujem, ani čo tam nájdem, a ak tam niečo bude, nemám šajnu, či s tým budem vedieť narábať…

Vieš, ako sa tomu hovorí? 🙂

Achich… „Život.“ I am not amused. 😕

Takže ty nie si potešená? A preto sa každé ráno budíš a ideš ďalej? Už sme o tom hovorili… Chceš povedať, že ťa toto tu nebaví? Že to neznášaš?

To nie! Milujem život! Vo všetkých jeho odporno-hnusných podobách. S bolesťou aj bez nej. S tragédiami aj bez nich. Ale jedno na pozadí stále je – strach. Veliký, vyzerá to, ako keby strach bol nosná vlna pre celý môj život.

Je. 🙂

No to ti ďakujem. Strach je teda nosná vlna pre celé „nás“?

Nie. Strach je nosná vlna pre tvoju rovinu existencie. So strachom si do nej vstupovala, pretože si vedela, že to bude hnusné a nádherné, bolestivé a nadchýnajúce… a nevedela si, ako s tým dokážeš narábať, ako dlho to ustojíš a či sa ti to bude páčiť. Než si sa dotkla „hmoty“, pocítila sa obrovskú obavu. Pocítili SME obrovskú obavu. A tá obava zostala, pretože teraz si zas uvedomuješ, že toto všetko je len dočasné a potom to už nemusíš nikdy znova dostať.

A čo mám teda s tým strachom robiť? Ako ho zmierniť?

Strach je neochota pustiť niečo, k čomu sa upínaš a pritom vieš, že je to dočasné. Jediný spôsob, ako s ním aspoň trochu vykývať, je ukladať v sebe spomienky na situácie. Nie fakty, nie obrazy, ale energiu tých okamihov. Bez emocionálneho napojenia.

Počkaj… to je to, čo robí rekapitulácia?

🙂 Presne. Nárokuje si energiu okamihov bez toho, aby ťa na ne naviazala. Vieš, veci a okamihy ti možno hocikedy vziať. Ale energiu nie. Učil som ťa „spletať“ energiu a spájať ju so svojou. To som ťa vlastne učil toto – vytiahnuť zo spomienky jej energiu a vziať si ju so sebou.

Zostalo mi nejako smutno.

🙂 Tušenie konca?

🙂 Tušenie neodvratného konca. A zasa tak, ako s všetkým ostatným, budem jeho obeťou.

Obeťou? Ako môžeš byť obeťou niečoho, čo robíš sama sebe?

Sa ti bohovsky kecá, keď si sedíš na obláčiku sedem celkom mimo hmoty a všetko ti je fuk.

Nehovor, že tebe nie je všetko fuk.

Nie je!

🙂 Takže len čo sa niečo stane a ty to dokážeš cez seba pustiť a akceptovať bez hocijakej reakcie, otvorí sa ti brána mimo hmoty. Budeš mať telo a budeš chodiť na záchod, ale vnútorne už budeš napojená mimo hmoty.

Počkaj… nechytám sa. Čo značí „akceptovať bez hocijakej reakcie“?

Niečo sa udeje, čo sa ti napríklad nepáči, ale ty už na to nenahliadaš cez svoje obľuby a priania, ale vnímaš miesto toho to, ako jedna vec viedla k druhej a tá nutne viedla k tomu, že sa teraz udialo toto. Vojdeš do situácie a prejdeš cez ňu, ako keby bola len hologram. Vtedy si už inde a svet hmoty sa pre teba stáva hologramom.

No to je bohovská rada: najprv sa pre teba svet musí stať hologramom, aby sa pre teba stal hologramom! 👿

🙂 A čo je na nej nesprávne?

Počuuuuj… zaťažuješ ma!

🙂 Dávam ti vhľad. Čo s ním urobíš, je už tvoja vec. Ale počula si ho a niekde zostane visieť. Dúfam. 😉

No, moc istý si nie si ani ty, čo?

🙂 Poznám ťa. Viem, ako dokonale dokážeš zabúdať všetko, čo sa ti nehodí do plánu.

Sústreďujem sa na nesprávne veci?

To nie… Ideš za dobrým cieľom. Len pozornosť pritom venuješ nesprávnym veciam. Ešte stále sa snažíš cez veci uchopiť ne-veci. To sa ti nepodarí – alebo podarí len čiastočne. Až keď sama od seba pustíš „veci“, svoju závislosť na nich, budeš schopná vnímať ne-veci priamo. Dovtedy si ich budeš len predstavovať, tušiť o nich… ale vnímať ich začneš až vtedy, keď pustíš veci.

No, budhizmus by bol asi ľahší než gabrielizmus. 😛

Ľahší… istotne. Ale múdrejší? 🙂

Myslíš pre mňa?

Pozri: čo je budhizmus?

Učenie.

Ktoré formuloval pre hmotu niekto, kto bol hmotný a mal záblesk nehmotného.

Čiže je to zasa len uhol pohľadu…

🙂 Presne. Gabrielizmus je presne to isté. Pospájaj všetky uhly pohľadu, nájdi v nich to spájajúce – a máš bránu von z hmoty. Ale… chceš ty vôbec z hmoty von?

Aj chcem, aj nechcem. Neviem si predstaviť, ako by som vnímala, keby som bola z hmoty von, a či by som to bola ešte stále ja.

A je dôležité, aby si to bola ešte stále ty? Teraz neodpovedaj. Idem ti povedať niečo, čo možno nedostaneme do slov celkom presne, ale čo by ti malo hodne pomôcť:

No, stratila som napojenie.

No, Gabrielko musí rozmýšľať. 😛 Niekedy aj ja rozmýšľam. Skúsme to: skús sa vnímať nie ako telo a skúsenosti a spomienky a predstavy a hodnoty a obavy a všetok ten balast, čo tak dobre poznáš… a ktorý delí. Keby si bola pocit – jeden jediný pocit – čo by si bola? Ako by sa cítilo to, čo by si bola?

Nemám potuchy.

To preto, že si nad tým nerozmýšľala. Skús si na to odpovedať. Ak to potrebuješ, priraď tomu farbu, zvuk, vôňu či chuť. Ale skús sama seba zredukovať na jediný jeden pocit – a potom vieš, čo by si bola mimo hmoty a ako by si vnímala.

Je to stále ten istý pocit, alebo sa vekom mení?

V rôznych etapách sa meníš. Preto je dôležité vypestovať si taký pocit, v ktorom ti je dobre. 🙂 Až potom má význam začať púšťať veci a učiť sa vnímať ne-veci. Inokedy… mohlo by sa ti nepáčiť to, čo by z teba vzniklo. 🙂