Ako som zistila, čo za mocná bosorka som :-)

Možno to aj vy máte tak – všetko, čo dokážete, je “normálne” a “obyčajné” a všetko, čo dokážu iní (a vy nie), je úžasné a obdivuhodné a super a “aj ja chcem!” 🙂

Je to čosi, čo viem už nejakých 40 rokov: ľudia majú tendenciu porovnávať svoje mínusy s plusmi toho druhého.

Takže fajn. Už to viem 40 rokov. A potom idem do kurzu zhmotňovania hojnosti a pri lekcii “strach zo zmeny” urobím objav svojho života.

A ten je presne to, čo už viem 40 rokov.

Niekedy proste potrebujeme dostať ten správny kontext, do ktorého začnú zdanlivo nesúvisiace časti skladačky odrazu zapadať a dajú ucelený obraz.

Ako hypnoterapeutka Marisa hovorila o tom, ako sa náš strach  zo zmeny negatívne odráža na našich zhmotňovacích pokusoch a ako naše podvedomé presvedčenia vyprodukujú výsledky, o ktoré nijako nestojíme, len aby naplnili našu potrebu byť nejaký a mať sa nejako, odrazu sa mi v hlave vynoril obraz mojich Mačičiek. A pochopila som:

Celý život som bola súčasťou jedinej rodiny – tej, do ktorej som sa narodila. Akosi som po celý život vedela, že to nikdy nebude inak. V svojej rodine som mala celé to zázemie, pochopenie, podporu a lásku, ktoré som potrebovala. S inými ľuďmi som to nikdy dobre nevedela. Tým, že som vyrastala sama a ďaleko od iných detí, robila som si po svojom a mala na všetko vlastnú hlavu a vlastný názor a nemala som tendenciu prispôsobovať sa nejakému kolektívu… To som radšej poodišla a sledovala som ich blbosť 😉 zboku!

A potom sa moja rodina začala rozpadávať. Vedela som, že keď to nastane, bude mi chýbať všetko a nebudem mať nikoho. Vedela som, že buď to nejako dám, alebo… nuž, nepotrebujem žiť večne.

Najviac som sa bála, že mi bude chýbať láska. Keď ľudí nemusíte, nesprávate sa zrovna láskyhodne… Mala som problém: okrem mojej rodiny nikto o moju lásku nestál a nikto mi ju netúžil dať.

A potom sa vynorilo na záhrade zafúľané, hladné mača.

Nakŕmila som ho, ale “mačky do domu nepatria, všetko zašpinia a možno majú blchy”. Tak sa mača stočilo do klbka na stoličke na balkóne a triaslo sa v noci zimou. Dostalo papať, ale než sa pustilo do jedla, nastavilo mi chrbátik na pohladkanie.

Bolo mi ho ľúto, tak som mu vyrobila z papundeklu (=”kartón”) domček. Taký všelijaký, krivý až strach. Mača doň vďačne vliezlo a spinkalo tam. Zakryla som krabicu dekami, aby malo teplejšie. Ráno sa celé skrehnuté ponaťahovalo, oňuchalo misku so žrádlom a prišlo mi natrčil chrbátik na pohladkanie, než sa pustilo žerkať.

Tak som otvorila dvere a pustila som ho dovnútra.

Nezostalo jediné. 🙂

A ako som počúvala Marisu, uvedomila som si, že som si zhmotnila do života lásku. Kopec huňatých, prítulných kožúškov, ktoré nechcú nič iné, len túliť sa a byť mojkané. Byť viditeľné,  brané na vedomie. Dávať lásku a brať lásku.

🙂

A odrazu sa mi to začalo všetko spájať: ako dieťa som chcela byť “slávna čokoľvek”, ale najčastejšie “slávna spisovateľka”. Tesne pred revolúciou som bola na cestu “slávy” (odbornej) nastúpená, ale prišla revka a všetko bolo inak.

Potom ako reakciu na chorobu som začala blogovať. Niekedy okolo roku 2008-2009 (to ešte ezo oblasť bola u nás dosť v plienkach a vyprofilovať sa mohol skutočne ktokoľvek) ľudia objavili môj blog a moje meno začalo niečo znamenať. Uvedomila som si to, keď jedna kočka, s ktorou som sa poznala, doviedla na stretnutie so sebou spolužiačku, aby ju zoznámila s “tou Helar”. Dievčina mi  potriasla rukou a so slzičkou dojatia v oku vyjadrila svoje nehynúce nadšenie, že ma smie spoznať osobne. Rok (pozvedme) 2009.

Neskôr som šla s kocúrom k veterinárke na infúziu a kým otvorili veterinu, stála som s inými majiteľmi zvierat pred dverami a bavili sme sa a ja som povedala, že môj kocúr sa volá Lassiter. A vtedy sa ozvala jedna kočka: “Nie ste vy Helar?” Rok (presne) 2012.

A ja som sa ešte stále nechytala. Bola som istá verzia “slávnej” – a netušila som to.

Potom, keď som zostala už celkom sama, som napísala knižku – a mala u čitateľov (nie u odborných redaktorov 😉 , nech im je život ľahký) priaznivú odozvu. Tak som napísala ďalšiu a ďalšiu. Bola som istá verzia “spisovateľky” – a nevnímala som to. Rok (presne) 2014.

Teraz som sedela, počúvala Marisu a odrazu som si spomenula na svoje mačence a lásku, ktorú som si okolo seba nevdojak zhmotnila. Z ničoho; z prachu. A uznala som, že som vskutku mocná bosorka – len že si to akosi neuvedomujem.

No a tu mi svitlo: veď ja som si rovnako zhmotnila aj “slávu” a “spisovateľstvo”! A choroba? Dávali mi tri mesiace – a po štrnástich rokoch som ešte stále tu. A moje telo začína opravovať poškodené nervové cesty. (Včera som si napríklad “zhmotnila” stíšenie tinnitusu, ktoré trvalo až do dnešného obeda.)

🙂 Mocná bosorka. Taká mocná, že sa bojím pozrieť do zrkadla, aby nebodaj nepuklo. 😛

(To mi pripomína ten vtip: “Zrkadielko, povedzže mi, kto je najkrajší na zemi?” — “Odstúp, zacláňaš!” 😀 😀 😀 )

12 thoughts on “Ako som zistila, čo za mocná bosorka som :-)

  1. .. a (možno) univerzum aj s pomocníkmi, ktorí ťa už tak dlho podporovali, si teraz už vydýchli: “konečne, docvaklo” 😉
    pamätám si keď sa ten článok o kocúrovi na balkóne objavil na blogu, bol veľmi úprimne písaný,
    a s týmto aktuálnym čo píšeš, docvaklo zas mne že fakt, niekedy sme ako žiarovky, ktoré kukajú na vianočný stromček a snívajú že raz budú svietiť – a čo nám bráni svietiť už teraz?
    asi sme očakávali že to v sebe raz nejako “oficiálne” budeme vnímať, že UŽ je ten správny čas, a pritom tu už možno dlho aj bol, len potíšku 🙂
    “Vidíte svoje nové možnosti?” ?
    [emoticon_veľké_objatie] 😉

    Liked by 1 person

  2. hela, chcela si lásku a slávne čokoľvek .. ja som tvoje rozpoloženie pochopila na terčíku v pracovnom zošite od Michaela .. prečo tak málo a TY???
    no.. lásku a slávne čokoľvek… a čo ja?? hmmm… toľko krát som sa pýtala.. čo chcem a čo to vlastne zhmotňujem?
    .. lásku .. porozumenie.. bla bla…
    Nedávno bola kamoška na týždeň v tme, taký tichý tmavý retreat.. že nazrieť hlboko do seba.. a prišla s tým, že fajn ale cestu jej tá tma nejako neosvetlila..
    Hľadala som v mojom živote tie svetle momenty, čo by mi povedali, no vidíš, veď TOTO je tá tvoja cesta, z týchto kamienkov postavená… došla som len k tomu, že nemám potrebu vybudovať impérium, postaviť dielo ani len prevádzkovať vlastný mini biznis.. vôbec ma to nikdy neťahalo.. viem slúžiť… fakt viem! Viem slúžiť ľuďom a pri láskavom pánovi by som aj dušu nechala aby bol spokojný… viem ľudí tešiť, sa mi to teraz vážne tak vynára a vracia ako tá tvoja odozva, čo si spomenula vyššie… oči otváram a verím, že mi docvakne skôr ako tebe.. máš takých 15rokov náskok ale ešte pozbieram produkty tvojej intelektuálne inkontinencie, ako si to sama nazvala a mám dobrú šancu, že docvakne… univerzum si nájde spôsob, len ho netreba limitovať vlastnou predstavou naplnenia… ďakujem ti

    Liked by 2 people

    • “fajn ale cestu jej tá tma nejako neosvetlila” 😀

      To tak býva, keď Svetlo hľadá “svetlo” v svetle. 🙂 Vtedy ani tá tma nepomáha.

      Niekedy si myslím, že stačí len byť a správať sa pre seba prirodzene – a cesta sa ti pod nohami skôr či neskôr vynorí. Otázne je, či sa ti bude páčiť… To bude závisieť od toho, nakoľko cítiš potrebu vyhovovať iným a ich predstavám. Ak áno, pravdepodobne sa ti cesta spočiatku páčiť nebude a prvé, čo urobíš, bude, že z nej zlezieš. A keď sa na nej nájdeš znova po pätnástykrát, tak bude načase prestať sa snažiť napasovať na predstavy okolia a robiť si po svojom a spoliehať sa, že sa nejaké nové okolie okolo teba pozbiera. (Kde aj inde, keď je “okolie” 😛 .)

      Liked by 1 person

    • Ešte jedno: ten terčík. Nezabudni, že má veľmi presné pravidlá vyhodnocovania. Sama som sa podľa svojho pocitu cítila lepšie, ale keď mi niekto povie, že “cítiť sa ako Obeť života” sú body 0 až -13 a viem, že ľudia majú tendenciu nadceňovať sa, tak tam pokojne primaľujem ešte -14 a bacím svoj krížik tam. Všetko je to o tom, z akého motivátora sa hýbeš. A keď je to raz “príkorie”, tak ti to automaticky ukazuje, kde je tvoj “strop”… aj keď to iní možno vnímajú inak. To je potom výpoveď o mojej výkladnej skrini, ale svoje skutočné hybné motívy poznám až nechutne dobre… 🙂

      Páči sa mi

      • Hela terčíku rozumiem, aj škále k tomu.. mám to práve takto definované rada, keď niekto jasne udá interval.. odtiaľ po tiať, za týchto podmienok.. na terčík a pravdu na papiery sa pozerá ťažko.. ego…

        Páči sa mi

      • 🙂 Ego? No a? Aj to sme my. Rovnako ako ľavá stehenná kosť, ktorá tiež nemusí byť najrovnejšia a môže byť prelezená červami – ale kým je naša, tiež s ňou budeme žiť, pretože bez stehennej kosti sa dosť zle chodí. 🙂

        Páči sa mi

  3. Možno trochu dosť od veci – ospravedlňujem sa, ale nedá mi – prosím, ako ste “zhmotnila stisenie tinnitusu”?, niekedy ma už dosť serká.

    Páči sa mi

  4. Krásne si to napisala Helar, bez pochyby si slavna spisovatelka a nie len slavna. Laska sa zhmotnuje sama, treba jej otvoriť dvere, hoci len na balkon 😉 Dufam, ze nas budes este dlho bosorovat. 👍😊

    Páči sa mi

    • Prepáč, ale toto neakceptujem… Možnože ty máš pocit, že som “slávna spisovateľka”, ale ja nie. Pozná ma koľko? Sedem ľudí? 😉 Ani v rámci osvietenia a ezoteriky nemienim prekrúcať fakty. Ale fakt je, že som spisovateľka. Napísala som. Bodka. 🙂

      Slávna asi nebudem nikdy, pretože ja slávu nemeriam Slovenskom, ani Európou, ale celým svetom. 🙂 Alebo Mliečnou dráhou. Proste niečím “nedosiahnuteľným”. 😉

      Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.