‘Zahojene materinskej rany, spôsobenej absenciou materinskej lásky, poskytuje jedinečný prístup k poznaniu a spolucitu, ktoré majú schopnosť zmeniť svet.’  (Adele Ryan McDowell)

‘Kde začať. Kde len začať.’   ‘Predsa na začiatku.’  (Santiguada a Kraken, rozhovory.)

(Foto: Page Bradley)

Prečo nás to zaujíma?

Všetci máme alebo sme mali matky. Všetkých nás skúsenosť toho, aké matky sme mali alebo nemali, definovala. A definovaním mám na mysli príbeh, ktorý tá skúsenosť rozpísala, a ktorý možno stále žijeme. Je svet bezpečné a priateľské miesto, alebo sa treba mať neustále na pozore? Je dosť pre všetkých, alebo sa musím biť o svoj kúsok? A v jadre toho, som láskyhodná ľudská bytosť? Zaslúžim si? Som hodná?

Teraz sme už skúsení rozprávači príbehov, a preto aj to napísané môže byť prerozprávané inak, ak nám to zvýši kvalitu života. Ale na to potrebujeme vedieť, že nejaký príbeh existuje, a aký je ten náš. Napríklad s príbehom ‘matka ma nemilovala’ sa žije oveľa horšie ako s príbehom ‘matka ma milovala najlepšie ako vedela, a nestačilo to’.

Keď už sme pri tom, je mojím vnútorným presvedčením, že každá matka svoje dieťa ľúbi najlepšie, ako (práve) vie. Množstvá ľudí, množstvá kombinácií; niekedy to stačí, niekedy to žalostne nestačí. Spoiler alert: nikde v týchto textoch nepôjde o umiestnenie viny, podľa hesla ‘to ale naozaj nikomu neslúži’.

Náš príbeh a metodika

Keď poznáme príbeh svojej materinskej rany, vieme, ako vznikla. Potom vieme aj to, ako sa doteraz prejavuje v našich životoch a vzťahoch. Všimneme si, že obranné mechanizmy, ktoré sme si osvojili ako deti bez potrebnej starostlivosti a pozornosti – že tieto mechanizmy používame ako dospelí, a spravidla nie v náš celkový prospech. Spravidla sa nám žije lepšie bez otvorených rán a obranných valov. Tam už niekde za rohom plachtí sloboda.

Rada uchovávam ideu jedinečnosti, a zároveň mi skúsenosť pozorovania ukazuje, že existujú podobne vzory správaní a dianí. To beriem ako výhodu, lebo veď viete, spolupatričnosť, ľudskosť, sila zdieľania a všetko to.

Články píšem na základe mojich skúseností, (odbornej) literatúry a absolvovaných kurzov, ktoré (povedala by som strávila, ako ta káva od cibetiek, ale nedáva to najpríjemnejší koncový obraz, tak radšej siaham po) …transpirovali mojím bytím. 😀 Kde mám k dispozícii priame zdroje, tak uvádzam. Kde nie, bude musieť pre tento moment stačiť ako zdroj ‘Moja cibetková káva z toho, čo som doteraz na tému prečítala/absolvovala’.

Materinská rana – matka všetkých rán

Pojem ‘materinská rana’  (the mother wound) sa definuje ako dôsledok stavu, kedy matka dlhodobo a opakovane nie je emocionálne naladená na svoje dieťa a dostupná pre jeho základné potreby (láska-pozornosť, jedlo-starostlivosť, bezpečie). Charakterizuje ju nedostatok adekvátnej materinskej starostlivosti, náklonnosti a emocionálnej dostupnosti. Spravidla sa materinská rana vyskytuje ako dôsledok vlastnej (nezahojenej) rany danej matky.*

Toto má v realite mnohé tváre. Nie je to jedna vec, jedna situácia, jeden príbeh. Každý máme svoj vlastný, jedinečný príbeh, a tieto príbehy mávajú spoločné vzorce. Cením si uhol vášho vnímania a vaše naškrečkované skúsenosti – takže ak to tak cítite, budem rada, keď ich pridáte do komentárov.

*(Internet ponúka aj širšie; miestami feministickejšie definície, ako za všetko môže patriarchálna spoločnosť. Skúmajte, keď vás to zaujíma; ja pre účely týchto článkov pracujem s horeuvedenou, v psychológii akceptovanou definíciou.)

Jazva je zahojená rana

Rozdiel medzi ranou a jazvou je ten, že rana je akútna. Čerstvá, prítomná, otvorená. Vyžaduje si pozornosť a starostlivosť, aby sa začala hojiť, v opačnom prípade môže zahnisať a zhoršiť celkový stav. A bolí, rana väčšinou bolí.

Jazva je znakom toho, že tam kedysi rana bola. Aj keď niektoré jazvy občas cítiť alebo príležitostne bolia, nejedná sa o akútny stav. Jazva je zahojená rana. V mnohých kultúrach sú jazvy znakom osobnej sily ich nositeľa. Vojna bola, och a aká!; a vy stále stojíte vzpriamení. (Ak som v tejto analógii medicínsky niečo vynechala, medici prepáčia a prípadne doplnia.)

No a na záver si ešte vypomôžem trefnými lekárskymi odporúčaniami k starostlivosti o rany:

‘Treba zraneniam umožniť dýchať, najmä v prvých dňoch hojenia.’ (Vykopať spod zeme. Vyniesť na svetlo, aj keď je pravda, že isté veci sa lepšie hoja za tmy. Pozorovať, nechať dýchať.)

‘Na oblasť nenanášajte hutné krémy či oleje, tie by naopak mohli hojenie v prvých fázach, kedy sa telo snaží samé regenerovať, brániť. Vlastný výpotok, ktorý zranenie produkuje, je pre hojenie tkanív počas prvých dní plne dostačujúci.’ (Niekedy je prospešné si v tom ‘vlastnom výpotku’ 😀 posedieť, a potom ho nechať vyplaviť. A plakať, plakať keď sa žiada.)

‘Na chrastu pokiaľ možno nesiahajte a nijako ju nepoškodzujte, spôsobili by ste totiž ďalšie zjazvenie, ku ktorému by bez narušenia chrasty nedošlo.’ (Neponáhľať. Nebabrať. Nechať vedome vyhojiť. Heslo: láskyplná starostlivosť.)

‘Miesto je potrebné udržiavať čisté. To však neznamená, že by ste ho mali drhnúť, stačí jemne naniesť dezinfekciu, aby nedošlo k infekcii rany.’ (Emóciám, ktoré sa počas procesu hojenia uvoľňujú, venujme pozornosť. Chcú byť uznané, precítené – a uvoľnené. Nie je treba ‘drhnúť’.)

🙂

Otázka na vás: chceli by ste na konci každého článku zo série kratučké, absolútne nepovinné cvičenia? (Viete, také podobné, na aké som pindala v článku predošlom. 😉 )