Predvčerom som mala dobrý zážitok… V posledných pár dňoch sme pri Gabrielovom prechode diskutovali o čomsi, čo je odpustenie. Vtedy som napísala, že ezoterika sa správa, ako keby odpustenie bol stav, ktorý dosiahneme a „už sme tam“… Masfrylu to nazvala „vypustiť močový mechúr“ 😛 .
Ja som (ovplyvnená čímsi, čo som čítala tak pred týždňom-dvomi) odpovedala, že odpustenie nepovažujem za akciu, ale za proces. Za istý postoj k životu. Teda nie „vypustiť močový mechúr“, ale „pravidelne a automaticky vypúšťať močový mechúr“. Viem, z tých slov to nevyplynulo, ale postupne aproximujeme 😉 .
No a predvčerom som pozerala svoj obľúbený dokument o vraždách (nič vám nedá taký pohľad do ľudského vnútra, ako keď sa dozviete motívy, prečo niekto niekoho iného zavraždí). Na záver toho dokumentu vrahyňu odsúdili a ako ju odvádzali zo súdnej siene, dcéra obete sa smiala, výskala od radosti a skákala okolo krku ľuďom, čo ju podporovali… Potom na ňu natočili kameru a ona vraví: „Som kresťanka, Preto som jej odpustila. Ale to, čo urobila, je neospravedlniteľné.“
Ľudia, nechajte si to rozplynúť na jazyku… „Odpustila“ a „neospravedlniteľné“. Legálne a bez hanby. Pretože niekto považoval „odpustenie“ za akt „tak dobre, aby nebolo zle s mojou dušou, ja ti odpúšťam“. Ale na úrovni skutočného odpustenia sa tým nepohol ani atómček.
V mojom vnímaní pokiaľ potrebujete niekomu „odpúšťať“, tak vlastne neodpúšťate. Len ten, kto necíti potrebu odpúšťať, je v stave odpustenia… Odpustil svetu za to, aký je, i sebe, že je taký, aký je. Necíti potrebu niečo „odpúšťať“, pretože akceptuje (niektorí tomu asi hovoríte „bezvýhradná láska“; ja tomu hovorím „momentálne sa mi nechce roznosiť ťa v zuboch a zajtra už aj tak nebudeš zaujímavý“ 😛 ).
A poučenie? Sledujte svoj slovník… Slová, ktoré používate, vypovedajú viac o vašej vnútornej realite ako všetky tie pózy, ktoré sami pred sebou robíte (ak ste ako ja).
Pridaj komentár