Základné pravidlá spolunažívania, ktoré nás učili rodičia už v detstve alebo nám boli vštepované v škôlke sú jednoduché: Podeľ sa. Hraj fér. Neubližuj druhým. Ak niekomu ublížiš, ospravedlň sa.

Aj keď tieto pravidlá znejú veľmi bazálne (ale veď ani desatoro nie je kvantová fyzika 🙂 ) – povedať v dospelosti: „je mi to ľúto“, odpustiť sám sebe či požiadať o odpustenie iných a myslieť to pritom úplne vážne, je pre nás ťažké; niekedy ťažšie ako čokoľvek iné.

Samozrejme ideálne by bolo dodržať prvé tri škôlkárske pravidlá :), teda snažiť sa iným (ani sebe) neubližovať. Ako životom obití dospeláci však vieme, že sa nám to nie vždy podarí a niekedy zraníme seba či iných…

Myslím, že ospravedlnenie, požiadanie o odpustenie a odpustenie je jedným z najdôležitejších krokov pre sebarozvoj, ale aj pre s/pokojný život. S ospravedlnením, požiadaním o odpustenie a odpustením sa nevyhnutne spája aj prevzatie zodpovednosti za to, čo sa nám deje, vyčistenie vnútorného stola a nevytvárania cyklu negatívneho uvažovania a emócií. Nadobudnutie tolerancie či veľkorysosti.

Naše ego však neznáša, keď musí uznať, že sa mýli. V prípade sporov alebo problémov máme skôr tendenciu dávať sa do polohy obete, vytvárať dlhý zoznam výhovoriek a vysvetlení za svoje správanie. Ego ignoruje svoj dopad na iných, pretože sa príliš zaoberá obranou samého seba.

Naša duša však vie, že sme v tomto svete všetci študenti, ktorí sa prišli učiť a omyly sú základnou časťou tohto procesu. Pracujme teda so sebou a vo chvíľach meditácie či rozjímania v procese sebazdokonaľovania si klaďme otázky:

• Kedy som zranil/a niekoho iného? Kedy a čím naopak bolo ublížené mne?
• Kedy som nebol/a bezchybná so svojím slovom, hovoril/a som urážlivo, dal/a som niekomu dôvod, aby pochyboval sám / sama o sebe alebo som utlmil/a niekoho vnútorný plameň?
• Kedy som niekomu pokazila radosť, cítil/a som sa žiarlivá/ý, závistlivá/ý alebo som rozprával/a o iných s dešpektom?
• Čo z toho, čo ubližuje mne, vraciam iným?

Ospravedlnenie a odpustenie je nevyhnutné na vyhojenie. Pretože sme všetci JEDNO, naše chyby nezraňujú len ostatných, ale ubližujú aj nám. Preto je veľmi dôležité spracovať situácie, kedy sme niekomu ublížili, alebo keď sme mali pocit zranenia my.

Keď niekomu totiž niečo zazlievame, máme k situácii alebo osobe negatívne emocionálne puto, ktoré je pevné ako oceľ. Odpustenie je jediný spôsob ako to puto pretrhnúť a od situácie sa oslobodiť. Pretože odpustenie je výsadou silných. Rovnako to platí aj pre odpustenie samému sebe.

Povedzme „Je mi to ľúto, odpusti mi prosím“ a myslime to vážne. Povedzme „odpúšťam Ti“, „odpúšťam si“ tak, ako je uvedené v technike technika ho’oponopono, ktorá je pekne popísaná v článkoch tu a tua myslime to vážne.

Svoje hrdé ego sa pri tom snažme držať na uzde 🙂

Dobrou technikou na spracovávanie odpustenia pred použitím techniky ho’oponopono môže byť aj terapeutická aktivita, ktorú volám prázdna stolička.

Ak máme s nejakou osobou nevyriešené staré spory, ublížila nám, alebo sme ublížili my jej a nie sme schopní sa s ňou stretnúť a vydiskutovať si / ospravedlniť sa jej z očí do očí (napríklad keď zomrela, alebo sa s nami nechce stretnúť a diskutovať) môžeme použiť techniku prázdnej stoličky:

Postavíme oproti sebe 2 stoličky. Na jednu si sadneme a druhú, prázdnu stoličku otočíme k sebe. Ukľudníme, dýchame zhlboka a vizualizujeme si na prázdnej stoličke dotyčnú osobu, s ktorou máme niečo vážne na rováši. Snažíme sa vizualizovať si ju poriadne – jej výzor, hlas, gestá, slová, situácie, ktoré sme s ňou prežili.. Keď máme skoro fyzický pocit jej prítomnosti, začneme hovoriť nahlas – príbeh / situáciu, v ktorej prišlo medzi nami k negatívnej výmene energií, porozprávame jej nahlas všetky nespracované výčitky, traumy a ublíženia, prípadne na ňu nakričíme, alebo si poplačeme :). Ak sme ublížili my, porozprávame o tej situácii a vysvetlime ju z nášho pohľadu. Snažme sa však v oboch prípadoch o čo najobjektívnejší prístup a priznanie si vlastného podielu viny na situácii.

Po vyrozprávaní, vykričaní alebo vyplakaní krívd, ktoré sa nám stali, alebo ktorých sme sa dopustili voči tejto osobe, si presadneme na stoličku oproti. Ukľudníme sa, začneme zhlboka dýchať a precítime všetko, čo bolo povedané z druhej strany – z pohľadu osoby, ku ktorej sme hovorili. Ako sa mohla cítiť ona? Aké dôvody ju viedli k takému konaniu? Aký je jej pohľad na situáciu, o ktorej sme hovorili? Aké nám dá vysvetlenie? Skúšame hovoriť nahlas, čo nám napadne. „Vypočujeme“ si druhú stranu, kým nám slová prichádzajú na jazyk..Niekedy nebude vysvetlenie, len pocit hanby alebo ľútosti.

Keď „dialóg“ skončí, použijeme techniku ho’oponopono z oboch strán tak, aby prišlo k ospravedlneniu, prosbe o odpustenie a odpusteniu samotnému od oboch; aj od neprítomného partnera v stoličkovom dialógu. Mne pomohlo skutočne presadať zo stoličky na stoličku a dokonca som menila hlas. Muselo to vyzerať šialene, ale mne takýto „dialóg“ pomohol vyriešiť jeden nespracovaný traumatický zážitok s človekom, ktorého som nechcela už nikdy stretnúť.

Ospravedlniť sa však neznamená, že budeme neustále zraňovať iných alebo seba, potom sa jednoducho ospravedlníme a vesmír sa opäť dostane do poriadku. V tomto mám problémy aj s teóriou odpustkov v cirkvi. Alebo ako hovorí jeden pekný vtip: „Stále som sa modlil k Bohu, aby som dostal bicykel. Potom som jeden ukradol a žiadal som ho radšej o odpustenie.“ 🙂

Takže radšej konať tak, aby sa nebolo treba ospravedlňovať. Ale keď už urobíme chybu, tak majme dostatok sily na to povedať: „Prepáč, je mi to ľúto. Už to viac neurobím.“ A myslieť to vážne 🙂

Meditácia je súčasťou súboru meditácií na sebarozvoj