Je možné, že sme v poslednom čase stratili dôveru v to, ako sa veci vyvíjajú. Keďže nerozumieme, cítime sa bezradní a bezmocní. V tomto stave máme často chuť udrieť na oplátku, len aby sme sa zbavili toho pocitu nemohúcnosti… Nerobme to.

Ak nevidíme zmysel, ešte to neznamená, že tam nijaký nie je – alebo že situácii nedáme nový zmysel my sami. Stačí len opustiť predstavu, že to, čo sa nám deje, má niečo spoločné s nami… Väčšinou nemá.

Väčšinou sa veci dejú preto, že sa čas nezastavil, a niekedy sa dejú spôsobom, ktorý nám ubližuje, ale nie je pod našou kontrolou. Nepozerajme sa, čo sme urobili zle; pozerajme sa, ako môžeme na túto situáciu zareagovať tak, aby nás čo najmenej poničila. Možno nebude o nič príjemnejšia – ale neponesieme si ju so sebou ako otvorenú ranu do budúcnosti!

Urobme si snímku stavu, povedzme si, ako s ňou dokážeme žiť, a pohnime sa ďalej. Niektorým veciam proste neporozumieme – ale musíme aj tak ďalej žiť. Niekedy chceme viac, ako môžeme – ale musíme sa aj tak hýbať. Niekedy si nevieme z možností, ktoré máme, vybrať tú správnu – ale nejakú zvoliť musíme. Hocijaký malý krok je krok k zlepšeniu. Ak sa prestaneme hýbať, zabetónujeme sa presne v tej situácii, ktorá nám tak ubližuje. Ak sa pohneme hociktorým smerom, situáciu trošku meníme – a život dostáva inú perspektívu.