Všetko je vec osobnej sily

Už som dočítala (ale ešte nedospracovávala) The Art od Dreaming, tak som nechala energiu, nech mi vyberie najbližšiu knižku na čítanie. Energia sa rozhodla pre Tales of Power. Zatiaľ ma to nechytá za srdce a to, čo som v minulosti pozaškrtávala, mi prichodí z dnešného pohľadu často ako absolútna pakáreň, ale to sa spraví… Už po prvých stranách vnímam istý posun. Ak ma Art of Dreaming upozorňovala na rozdiely medzi mnou a Castanedom (skončilo to poslednou kapitolou, kedy som dvakrát po sebe mala tú istú, od neho diametrálne odlišnú reakciu 😉 ), tak Tales of Power zasa akoby ukazovala na to, čo máme spoločné. Obaja sme také drobné “drama queens”, dramatické divy 😛 : všetko náramne prežívame a nechávame sa našou mysľou vmanévrovať do takých desivých situácií, aké v realite ani neexistujú. 🙂 Myslím, že od snívania sa teraz prechádza k stalkovaniu. Bude fuška. 😕

Don Juan začína tým, že niektorí ľudia sú na energiu vnímavejší ako iní. Castaneda s jeho nekonečným racionalizovaním patril k tým “menej vnímavým”. No don Juan ho potešil:

“V konečnom dôsledku vnímavosť zaváži len málo.”

“A čo potom zaváži, don Juan?” spýtal som sa.

Zhľadúval myšlienky pre vhodnú odpoveď.

“Čo zaváži je to, že je bojovník bezchybný. /…/ Zaváži to, že dosiahne svoju úplnosť (totality of oneself).”

Keďže z tejto knihy si pamätám ešte menej než z Art of Dreaming (a čítala som ju predtým len raz), idem pustiť fantáziu z reťaze. Ako tomu rozumiem, “úplnosť” znamená, že bosorák si vyčistil natoľko svoje vnútro a uvoľnil osobnú energiu, že začína zdatne snívať, má kontrolu nad snami, vybudoval si energetické telo a dokáže doňho preniesť svoju pozornosť/vnímanie a vôľu. Ak to vidíte inak, doplňte ma.

Zaujímavé v tom bolo čosi, čo mi zazvučalo “to poznám u seba!” 😳 .

“Bosoráci sú ľudia. Sme bytosti myšlienok. Hľadáme vysvetlenia.”

“Mal som dojem, že hľadať vysvetlenia je moja najväčšia chyba.”

“Nie. Tvoja chyba je hľadať vyhovujúce vysvetlenia; také, ktoré nespochybnia teba ani tvoj svet. To, na čo prskám, je tvoja závislosť na racionalite. Aj bosorák vysvetľuje veci v svojom svete – ale nie je taký nepružný ako ty.”

Toto poznám veľmi dobre od seba. Mám rada, keď veci zapadajú jedna do druhej a keď sa vzájomne vysvetľujú. Ak si však protirečia, ihneď spadnem do paranoidného stavu, kedy začínam každého a všetko podozrievať, že je to celkom inak… Neviem, čo za to zodpovedalo u Carlosa; u mňa za to zodpovedá najskôr nedostatok sebadôvery. Čo je samo o sebe dosť podivné, pretože si verím; neverím si v ľudskom svete. :-/

Potom prichádza pasáž, ktorú som tu už mala:

“Sebadôvera bojovníka nie je to isté čo sebadôvera obyčajného človeka. Obyčajný človek hľadá istotu v súhlase toho, kto naňho pozerá, a volá to sebadôvera. Bojovník hľadá bezchybnosť v svojich vlastných očiach a volá to pokora. Obyčajný človek je upätý na ostatných ľudí v svojom okolí, kým bojovník je upätý len sám na seba. Možno sa ženieš za hlúposťami. Ženieš sa za sebadôverou obyčajného človeka tam, kde by si sa mal snažiť o pokoru bojovníka. Rozdiel medzi nimi je výrazný. Sebadôvera znamená naisto niečo vedieť; pokora znamená byť bezchybný v svojom cítení i konaní.”

“Snažil som sa žiť podľa vašich návrhov,” povedal som. “Možno nie som ten najlepší, ale som to najlepšie, čo viem byť. Je toto bezchybnosť?”

“Nie. Musíš byť lepší ako to. Musíš sám seba tlačiť až za svoje hranice, a to v kuse.”

“Ale to by bolo šialenstvo, don Juan. To nedokáže nikto.”

“Je spústa vecí, ktoré dnes robíš, čo by sa ti pred desiatimi rokmi boli zdali ako šialenstvo. Tieto veci samy o sebe sa nezmenili, zmenila sa však tvoja predstava o tom, kto si; čo kedysi bolo nemožné, je dnes absolútne schodné a možnože tvoja úplná premena je len otázka času. V tejto veci má bojovník jedinú možnosť: konať vždy podľa rovnakých zásad a bez [vnútorných] výhrad. Vieš dosť o bojovníkoch na to, aby si patrične konal, ale tvoje staré zvyklosti ti stoja v ceste.”

Rozhovor prešiel na guruov a majstrov všelijakého razenia. Carlos dostával nesúhlasné listy od čitateľov, že písať o svojom učení u dona Juana je nesprávne; že všetci veľkí majstri východu udržiavali svoje učenia v absolútnej tajnosti. (Nejako mi to pripomína komerčnú ezoteriku dnes – ako formu budovania svojho ega a bankového konta, nie delenie sa s ľuďmi o poznanie. Ako keby ezoterickí “majstri” boli vyrástli vo vzduchoprázdne a nebudovali na poznaní tých, čo tu boli pred nimi.)

“Možno si tí [východní] majstri len voľkajú v tom, že sú majstri,” povedal don Juan bez toho, aby na mňa pozrel. “Ja nie som majster. Ja som len bojovník. Takže vôbec netuším, ako sa taký majster cíti.”

“Ale možno odhaľujem veci, ktoré by som nemal, don Juan.”

“Je jedno, čo človek odhalí alebo si nechá pre seba.” povedal. “Všetko, čo robíme, všetko, čo sme, spočíva v našej osobnej sile. Ak jej máme dostatok, jediné slovíčko, ktoré niekde pochytíme, dokáže zmeniť celý náš život. Ale ak nemáme dostatok osobnej sily, môžu nám vyjaviť aj ten najúžasnejší poznatok a my ho nebudeme vedieť použiť.”

A potom ide praktická ukážka toho, čo má don Juan na mysli. Podelí sa s Carlosom o jedno také poznanie: že jediný okamih dokáže byť večnosťou – ak dokážeš naň naskočiť a vziať so sebou úplného seba ľubovoľným smerom.

(Keď som túto pasáž čítala prvýkrát, vôbec nič mi to nehovorilo a ani som si ju nevyznačila; dnes vo mne zvučia všetky poplašné zvonce. 🙂 Návod, ako byť bosorákom, povedaný v jedinej vete.)

“Vidíš, vyjavil som ti poznanie, ale je to celkom jedno, pretože nemáš dostatok osobnej sily, aby si využil moje odhalenie. Ale keby si mal dostatok osobnej sily, už len moje slová by ti poskytli prostriedok, ako dosiahnuť svoju úplnosť a vytiahnuť podstatnú časť z nej z hraníc, v ktorých sa dnes pohybuje.”

Prišiel ku mne a ďobol ma prstami do hrude; bol to veľmi ľahký dotyk.

“Toto sú tie hranice, o ktorých hovorím,” povedal. “Človek sa z nich vie vymaniť. Sme pocit, vedomie uväznené v tomto. /…/ Sme svetelné bytosti a pre svetelnú bytosť zaváži len osobná sila.”

Ďalej v texte sa skrýva ďalšia vetička, ktorú som si doteraz nevšimla a odrazu pre mňa predstavuje obrovský návod:

Uspel som s tým [=nájdením rúk v sne, čo je vlastne ekvivalent získania kontroly nad svojou pozornosťou počas snívania] až potom, čo som získal vysoký stupeň kontroly nad svojím každodenným životom.

Toto je pre mňa potvrdenie, že najprv potrebujeme odstrániť z nášho každodenného života všetky tie nevedomé “spúšťače” a automatické, podvedomé reakcie, potrebujeme vytiahnuť na svetlo božie ich príčiny (“tŕne”) a spracovať ich a až potom získavame kontrolu nad naším snívaním. Ide to aj paralelne. Ale kým neupratujeme svoje vnútro, nečakajme veľké pokroky v snívaní. Don Juan:

Každý bojovník má svoj vlastný spôsob snívania. Každý je iný. Jediné, čo máme spoločné, že sami sebe vyrábame pasce na to, aby sme sa donútili upustiť z našej snahy snívať. Protiopatrením je vydržať napriek všetkým prekážkam a sklamaniam.”

Previňme si to pád týždňov dozadu… Čo som sa pýtala Carlosa? Či mám isť na snívanie podľa jeho spôsobu? 😳 A najhoršie na tom je, že som si to zaškrtla prvýkrát, po rokoch som sa pýtala Carlosa, ten mi moju predstavu zrušil a až dnes zisťujem, že som to po celý čas vedela… Mala som tú informáciu. Nevedela som s ňou nič urobiť. Ako sa tomu hovorí? Nízka osobná sila?

Potom sa v prvej kapitole popisuje stretnutie Carlosa s poznaním, “nočným motýľom”. Zatiaľ to beriem s výhradami (=čo to vypovedá o mojej osobnej sile? 😉 ), ale potom prichádza veľmi pekná pasáž o našom prístupe k veciam – a teda zvyšovaní osobnej sily:

“Bojovník prijme realitu, nech by už bola akákoľvek, a akceptuje ju v absolútnej pokore. Pokorne akceptuje to, čo je – nie ako niečo, nad čím treba žialiť, ale ako výzvu, s ktorou sa treba popasovať. /…/ Ja som napríklad neznášal už len zvuk slova “pokora”. Som Indián a tí boli odjakživa pokorní a len skláňali hlavy. Pokoru som nepovažoval za cestu bojovníka. Ako som sa mýlil! Teraz už viem, že pokora bojovníka nie je pokora žobráka. Bojovník pred nikým neskláňa hlavu, ale súčasne nedovoľuje nikomu skláňať hlavu pred ním. Na druhej strane žobrák padá okamžite na kolená a líže podlahu pred každým, koho považuje za niečo viac; ale súčasne vyžaduje, aby niekto nižšie než on lízal podlahu pred ním. Preto som ti pred chvíľou povedal, že neviem, ako sa taký majster cíti. Poznám len pokoru bojovníka a tá mi nikdy nedovolí byť niekomu majstrom.”

A potom don Juan Carlosa podpichol:

“Tvoja pokora je pokora žobráka. Skláňaš hlavu pred racionalitou.”

Tak čo – sľubovala som priveľa, keď som hovorila, že toto bude asi viac o tom, čo s Carlosom máme spoločné? 😛

I pathworkuje sa… 🙂

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.