Zasa som sa dozvedela o sebe 😛 . Už som na poslednej kapitole The Art of Dreaming a čítam si o Death Defierovi. Jak som si ho nazvala? Nezomierač? 😉 Mala som so svojím postojom pravdu…

Fakt je, že čím ďalej za druhú bránu snívania som sa dostávala, tým menej ma veci “lákali”. A keď som sa dostala k časti o Nezomieračovi 😉 , tak som si to čítala už len ako rozprávočku.

Nie, že by sa v tom príbehu nedalo nič naučiť. To nie! Sú tam dve techniky, ktoré poznám, hoci jednu mám z celkom iného zdroja (Zelazného Amber) a druhú som si vymyslela a jednoducho skúsila, keď som potrebovala niekomu “pomôcť”. (Poznámka do budúcnosti: Hlavne nepomáhať! Ako to hovoria Slováci? Urob krave dobre, ose*ie ti plot? Môžem potvrdiť. 😀 ) Ale akosi nevidím zmysel v tom, babrať iných ľudí. Celý život som sa pohybovala v sfére “hlavne nebabrať a držať si čo najďalej od tela” a teraz už nezostáva dostatok času, aby som to menila.

Ale aby sme sa dopracovali ešte dnes k môjmu “poučeniu”: don Juan vzal Castanedu do nejakého provinčného mestečka a viedol ho na schôdzku s Nezomieračom 😉 . Schôdzka sa mala konať v miestnom kostole. Samozrejme, pri pohľade na Nezomierača Castaneda chytil kŕč hrôzy, vytrhol sa a vybehol von. (Ani sa mu nedivím. Tiež by som sa necítila najlepšie, keby som stretla niekoho s vôľou silnejšou ako moja.)

Don Juan vybehol za ním a povedal mu, že má len dve možnosti: prijať stretnutie (a tým aj dar od Nezomierača), alebo sa mu snažiť vyhnúť útekom, čo je však márne. Že Nezomierač už naňho vplýva a neumožňuje mu odísť. Ak sa o to predsa len Castaneda pokúsi, zabije ho to.

V tom okamihu sa vo mne pohla moja holubičia povaha a povedala “no to by som sa na to pozrela!” Keby som sa bola ocitla v tej situácii ja, tak sa točím na päte a idem si to rozdať s tým ksichtom, pretože to interpretujem ako útok na seba… A keby to malo byť to posledné, čo urobím, ale aspoň raz mu skočím do ksichtu a nahryznem krkavicu!

🙂

(To len na margo, ak ste si mysleli, že som nebodaj osvietená. Možno nesledujem princíp slobody ako don Juan, ale keď mi niekto siahne na moju zvrchovanú vôľu, tak si to obse*ie. Parádne.)

A vtedy som si spomenula, ako ma napadol sused a pokúsil sa ma zhodiť zo strechy môjho domu. Vyšší, dvakrát taký ťažký a fyzicky zdatný. Nulová šanca, že to ustojím… A čo urobila moja holubičia povaha? Povedala si “dobre, ale potom pôjdeš so mnou!“, zakvačila som sa doňho, prestala som sa vzpierať a začala som ho k tomu kraju strechy ťahať…

Ešte dnes mi znie v ušiach ten nádherný zvuk, keď začal jačať o pomoc. 🙂 Absolútna moc. 🙂

Takže nielen ja mám šťastie, že nie som nagual, ale aj nejaký Nezomierač 😉 má šťastie, že sa nemusí prdúskať so mnou. Pretože keby som sa vzoprela, čo by nastalo? Dostal by na frak a v boji by spotreboval časť energie, zabil by ma a potom by mu nezostal nikto, od koho by ešte mohol svoju energiu doplniť – a tak by zanikol on sám, alebo by sa aspoň pripravil o možnosť vrátiť sa do tohto sveta a pumpnúť o energiu niekoho iného.

🙂 Niektoré energetické rovnice sú nádherné v svojej nekompromisnosti. 🙂 Tyrani potrebujú na to, aby uspeli, človeka, ktorý sa ich zľakne. 🙂

…

P.S. z 15.2.2019: Ako som čítala ďalej, v jednom bode ma prepadlo isté podozrenie… že či sa mi páči alebo nie, ja už mám dlho do činenia s Death Defierom, len som bola príliš sprostá na to, aby som to zistila. Tak som šla na kyvadlo a pýtam sa:

Gabriel, si ty tiež taký Death Defier?
ANO
To značí, že si bol tiež kedysi človek?
NIE
Takže existujú rôzne druhy Death Defierov?
Death Defier je energia, ktorá má istú schopnosť. Ako ty si mačacia mama. Okrem toho si aj oveľa viac. Aj ja som oveľa viac ako ten stav energie, ktorému hovoríš Death Defier.
Ale ten Castanedov Death Defier bol človek?
Je.

😕 Uhm. Nič, len uhm. 😕

…

P.S. z 21.2.2019: Dnes, ako som si čítala novú knižku, Tales of Power, narazila som na vetu, ktorá mi celého Death Defiera a Gabrielov výrok posunula do celkom nového svetla:

Ty si ako ty, pretože si hovoríš, že taký si.

A vtedy mi to došlo. Gabriel povedal, že je viac než len energia Nezomierača; povedal, že ja som tiež viac než len “mačacia mama”. Ale Death Defier? Nie je nič iné, len Death Defier…

Odrazu ma prepadol obrovský smútok. Je mi ho ľúto. Je hrozné byť zajatcom svojho vlastného väzenia. Uzatvárať sa pred tým, čo by mohol byť, keby nelipol tak veľmi na stave, čo je.

😦

Predtým mi bol na smiech. Teraz ho ľutujem; hlboko a bez výhrad. Taký osud si nezaslúži nikto.