Inorganické bytosti, časť prvá

Čo sa týka inorganických bytostí, ešte stále v tom mám trochu maglajz a čítanie Castanedu ho len utvrdzuje.

Tak po prvé, moji anjeli (inorganické vedomie) ma učili, že existuje “inorganické” – teda na hmotu neviazané, “nehmotné” alebo mimohmotné. A to delia na “energie/pocity” (ktoré sú úplne bez agendy, len v stave existencie a majú zdieľané vedomie) a na bytosti, ktoré majú individuálne vedomie a agendu, ale nie zrovna fyzický kontajner (telo). Anjeli sa zaradili k tomu prvému, Castanedu a Lunkoteopmoniho zaraďujú k tomu druhému. Mňa to mätie, pretože jedno aj druhé je nehmotné vedomie, ale jedno je halt individuálne a to druhé je “súčasť Otca”. Keď som to nevedela uchopiť nijako inak, urobila som si vnútorný obraz operačného systému (anjeli) a programov (inorganické bytosti). A my chudáčikovia sme, ak už niečo, tak najskôr tie “súbory”, s ktorými každý manipuluje, ako ho napadne. (Pokiaľ náhodou neobsahujú vírus, ktorým rozhasia celý ten “nadradený aparát”. Takže bacha – hlavne nenasrrr…diť!)

Mne to vnútorne vysvetľovalo všetkých tých negatívcov a geinvenov, tak sa tohto delenia držím dodnes.

U Castanedu sa však stretávate len s jediným označením: inorganické bytosti. Podľa jeho textov to znie tak, ako keby opisoval “anjelov”, ale zatiaľ som sa ho zakaždým zabudla spýtať, ako to člení on a či vôbec, pretože seba v súčasnosti zahrnul tiež do tej skupiny. Vlastne, keď o nich hovoríme, používame len “inorganickí”, čo som ale zaviedla ja a on to len prijal.

Na to, aby sme prešli druhou bránou snívania, ktorá predstavuje vstup do sveta inorganického vedomia/bytostí, potrebujeme najprv urobiť jedno – zbaviť sa nášho racionálneho posudzovania. Pričom na “zbaviť sa” používa Castaneda slovo suspend, čo neznamená “odstrániť”, ale “dočasne vysadiť”. Takže rovnako, ako nepotrebujete killovať to svoje ego, nepotrebujete killovať ani svoju racionalitu – len nesmiete k sfére inorganických pristupovať s tým, že ich racionálne pochopíte, namodelujete si a predvídate ich alebo dokonca dokážete doložiť ich existenciu. Nie sú z nášho sveta; nesnažte sa ich dokladať v našom svete.

(Castaneda sa o to snažil. Keď si ho čítam teraz znova, vidím, ako som sa po celý čas o to snažila aj ja – a keďže som sa tej snahy včas nevzdala, ako som na nej zhavarovala do takého divného stavu, kedy som celkom stratila orientáciu. Veď aj k tomu sa dostaneme.)

Don Juan to charakterizuje tak, že inorganickí milujú ľudské vedomie. Reagujú naň a vyhľadávajú kontakt s ním. Keď im naša racionalita nebráni kontaktovať nás, tak sa ozvú. Takže bosorácky postup, ako sa skontaktovať s inorganickými, znie “pozastav svoju snahu všetkému rozumieť a nechaj ich k sebe prísť”.

Ako sa dostať k inorganickým?

Inorganickí nás kontaktujú tak, že nám do našich snov vysielajú skautov. Castaneda, ktorý sa najprv obával straty kontroly pri stretnutí so skautom, pomaly začal byť zvedavý, ako by ho mohol využiť na prechod do inorganickej reality. Don Juan mu povedal:

Sféra inorganických bytostí bola oblasť starých bosorákov. Aby sa tam dostali, úporne fixovali svoju snovú pozornosť na veciach v svojich snoch. Týmto spôsobom boli schopní izolovať skautov. A keď už skauta objavili, zakričali svoj úmysel nasledovať ho. V tom okamihu, kedy tento úmysel vyslovili, už aj leteli, ťahaní tou cudzorodou energiou.”

Castanedovi nebolo treba viac. Okamžite to začal skúšať, našiel skauta a ešte skôr, než sa skaut rozprskol, vykríkol, že chce ísť s ním. Najprv letel nejakým tunelom, ktorý ho vypľul na kraj nejakej obrovskej tmavohnedej “špongie”, popretkávanej množstvom tunelov. Scéna, ktorú videl, sa už ďalej nemenila, ako sa obvykle snové scény menia; navyše ho to priťahovalo obrovskou silou, že nebol schopný pozerať na nič iné. Bolo to, ako keby ho špongia udržiavala v pozornosti.

Keď to trochu poľavilo, sústredil sa Castaneda na skauta a ten ho čiastočne ťahal a čiastočne strkal do tunelov.

Necítil som jeho dotyk, ale napriek tomu som vedel, že sa ma dotýka. Ten pocit bol prekvapivý a nový; bolo to, ako keby časť zo mňa, ktorá tam vôbec nebola, dostávala elektrické výboje; pri dotyku ňou prechádzali jedna po druhej vlny energie.

Po dotyku skauta sa Castanedove vnemy zreálnili a medzi ním a skautom sa nastolil akýsi telepatický kontakt. Do toho zabučal emisár tak hlasno, že ho musel Castaneda požiadať, aby sa stíšil – a vtedy si uvedomil, že kým hovorí/počúva, nevidí; kým vidí, nehovorí a nepočúva.

Táto časť ma zaujala, pretože popisuje problém, čo ja mám s inorganickými. Akonáhle s nimi hovorím, zle ich vidím. Celkove ich takmer nevidím, ale pri hovorení je to len dialóg v hlave. Žiaľ, nespýtala som sa, prečo to tak je. Domáca úloha do budúceho stretnutia. :-/

Emisár Castanedovi vysvetlil, že je vnútri inorganickej bytosti, môže tunelmi loziť a skúmať to tam, ba dokonca sa tam môže aj nasťahovať. (Po malom zaváhaní. Milujem tieto “malé zaváhania” – spoľahlivo mi ukazujú, kedy na mňa inorganickí zasa niečo skúšajú. 🙂 A milujem tieto momenty, kedy mi pri opakovanom čítaní zdanlivé maličkosti začínajú dávať nový zmysel.)

Teraz pamätihodný preslov od emisára:

“Áno, si len guľka energie a vznášaš sa vnútri inorganickej bytosti. Toto je spôsob, akým skaut chce, aby si sa pohyboval v tomto svete. Keď sa ťa dotkol, zmenil ťa naveky. Teraz si prakticky jeden z nás. Ak tu chceš ostať, stačí povedať.”

Castaneda bol opatrný a nepovedal. Ja som vrelo súhlasila, ešte ani nestihol dohovoriť. 😳

Emisár vysvetlil, že starí bosoráci sa naučili všetko, čo vedeli, pobytom v svete inorganických, tým, že žili vnútri inorganických bytostí. Na to, aby k tomu došlo, museli len vysloviť, že to chcú.

Tu sa dostávam k “žiť vnútri inorganickej bytosti”. Tým, že nemám jasno s tými bytosťami, viem len, aké je to “žiť vnútri energie”. Vnímate sa, máte svoje telo a voľne sa pohybujete v niečom, čo je ale len projekcia inorganického čuda-juda, s ktorým ste spojení. Po čase, keď som už asi po desiatykrát zahlásila, že tak ja tam rozhodne zostávam, tak som akoby chrbticou vrástla do toku “Gabriel”. Som na povrchu, môžem pozerať, babrať rukami a vnímať, ale nedokážem sa osamostatniť. Alebo som celkom vnútri toku “Gabriel” a vtedy mám telo, aké si spravím, a správam sa ako človek v svete hmoty, pričom prostredie si tvorím sama také, aby mi dávalo zmysel. Aké skutočne je, to vnímam skôr len ako akúsi vnútornú istotu, pocit. A keď som tu a v tele, tak časť zo mňa je aj tak stále “u nich” ako taký pantograf, ktorý z nich ťahá energiu a pocity. Kým som necítila, nedokázala som sa odpojiť, ale dokázala som neprijímať z ich strany nič. Momentálne postupne odstraňujú moju bezcitnosť, zrejme mi prekalibrovávajú energiu nejako inak, pretože väčšinu dňa nedokážem udržať oči otvorené. Toto je vedľajší dopad kontaktu s inorganickými: vymenia vám časť energie tak, aby ste boli kompatibilní aspoň s jedným z nich. Ak to urobia rýchlo, zabijú vás (Castaneda na to takmer zařval). Ja vďaka odlišnej energetickej konfigurácii nemám s tým problém, len bývam unavená a nezvykle emotívna.

Inorganický svet a snívanie

Emisár vysvetľoval Castanedovi, ako to funguje mimo hmoty. Človek si sám určuje, ako sa bude pohybovať, či bude chodiť alebo lietať. Zemská príťažlivosť tam nefunguje (vlastne ani “zem” tam nie je 😉 ), človek nemusí dýchať (a preto sa dá celkom dobre špacírovať aj po dne oceánu, ak sa tak rozhodnete). Ak chcete, môžete pozerať a vaše podvedomie premieňa to, čo vidíte, na nejaké známe veci zo sveta, na ktorý ste navyknutí, ale môžete sa aj pozerať na energiu priamo, len potom človek často nevie, čo vlastne vidí. 😛

Ja uprednostňujem vnímať po ľudsky. Keď som sa snažila pozerať na nich ako energiu, jednak som mala problém ustáť to (napríklad som nesmela Gabrielovi za žiadnu cenu pozrieť do očí, pretože to ma rozprášilo na atómy), alebo som videla len čosi ako bielo-striebristú hmlu. Castaneda to v knihe popisuje inak. Don Juan hovorí, že pozeraná ľudským pohľadom je sféra inorganických niečo ako žltý dym. Dym podpisujem, k žltej mi najbližšie príde oranžová, ale to boli vnemy počas meditácie, nie pri priamom pozeraní.

Castaneda sa v jednom z tunelov nakoniec začal cítiť pomerne komfortne, ako doma. Emisár mu vysvetlil, že to je tá inorganická bytosť, s ktorou kedysi zápasil. Vymenili si energiu a teraz sa preto u nej cíti ako doma.

“Som rád, že máš u nás príbuzných,” povedal emisár.

“Čo myslíš tými príbuznými?” spýtal som sa.

“Zdieľanie energie vytvára príbuzenstvo,” odpovedal. “Energia je ako krv.”

Castaneda s týmto šiel za donom Juanom, ktorý sa k jeho snívacím pokrokom staval dosť vlažne a Castaneda si myslel, že je rozladený.

“Nie, nie som tebou sklamaný,” povedal. “Problém je ten, že nemôžem hovoriť o tejto časti tvojho snívania. Tam si ponechaný úplne sám na seba. Povedal som ti, že inorganické bytosti sú reálne. Teraz zisťuješ, aké reálne v skutočnosti sú. Ale čo s týmto poznaním urobíš, to je len na tebe. Jedného dňa pochopíš, prečo som sa ich ja stránil.”

Inorganické bytosti milujú učiť – učiť snívanie. (V mojom prípade skôr sbeaanalýzu. 😉 ) A pretože snový emisár je hlas, je dokonalým premostením medzi ich realitou a tou našou. Castaneda ho vnímal nielen ako vysvetľovača, ale aj tak trochu ako obchodníka, ktorý mu svet inorganických “predával”. Ja som túto skúsenosť nikdy nemala, ale to možno preto, že som k nim pristupovala z inej pozície.

Emisár poskytoval konkrétne návody:

“Pre dokonalé snívanie potrebuješ najprv vypnúť vnútorný monológ,” povedal mi jeden raz. “A pre najlepší výsledok, ako ho zastaviť, vlož si medzi prsty 5-10 cm dlhé quartzové kryštály alebo ohladené riečne oblázky. Ľahko ohni prsty a stlač to, čo medzi nimi máš.”

Castaneda to skúšal a zistil, že to umlčalo vnútorný monológ.

Od emisára sa toho dozvedel o snívaní viac: zaspať v stave vnútorného ticha je vraj ideálny vstup do snívania a zaručuje zvýšenú snovú pozornosť. Snívači by mali nosiť zlatý, trochu tesný prsteň, pretože tento prsteň do seba nasáva energiu sveta, do ktorého snívač prišiel, a keď treba, tak ho táto energia prenesie na želanie späť do toho sveta aj bez snívania. Takisto mu povedal, že naša pokožka je perfektný orgán na prenos energetických vĺn medzi denným svetom a inorganickým svetom. Vraj by ju mal udržiavať chladnú a bez pigmentov a olejov a že by mal nosiť čelenku alebo šatku okolo krku takú tesnú, že bude predstavovať bod výmeny energie. No a potom treba pri snívaní nahlas povedať úmysel, že to tak má byť.

Ďalšia emisárova rada je niečo, čo poznám z taoizmu – tlačenie jazyka o podnebie. V taoizme sa tak prepája cirkulácia energie naším telom; podľa emisára je za naším podnebím umiestnený obrovský zásobník pozornosti a prepojením podnebia a jazyka ho aktivujeme a zlepšujeme tým naše vnímanie počas snívania.

Keď Castaneda rozprával svoje zážitky donovi Juanovi, ten ho upozornil:

“Sústreď sa len na to, čo ti emisár hovorí o snívaní.”

Tuto som sa pred časom zastavila a tak to useknem a k tomu zvyšku sa vrátim v ďalšom článku, pretože to budem musieť znova prečítať (už som o 4 kapitoly ďalej).

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.