Eprakone – ezoterika a spiritualita

V kapitole 5 hovorí Castaneda o svojich prvých kontaktoch so skautmi a ako sa cez nich dostal do sféry inorganických bytostí. Jeho prvý kontakt bol, že v sne si všimol neobvyklý predmet, ktorý ho pútal a ako keby odmietal pustiť. Bol v obchodnom dome, pozeral starožitnosti (pričom si v sne uvedomoval, aké absurdné je hľadať starožitnosti v obchodnom dome) a jednu aj objavil – hlavicu vychádzkovej palice. (A než budeme pokračovať, dnes sa mi ešte ani raz nepodarilo napísať “starožitnosti” bez chyby. 😉 )

Späť k vychádzkovej palici. Hlavica bola vyrazávaná – hlava a plecia opice. Predavač  mu povedal, že tá hlavica je z irídia, ktoré patrí k najpevnejším prvkom na svete. Castanedovi sa to nezdalo, tvrdil, že vyzerá skôr ako nefrit, a predavač, aby mu dokázal, že má pravdu, tresol ňou o cementovú podlahu.  Hlavica sa nezlomila, odrazila sa a odletela preč a Castaneda za ňou na nejakú lúku, kde ju našiel zapichnutú do zeme. Premenila sa na úplnú vychádzkovú palicu.

Castaneda si ju chcel vziať, ale nedokázal ňou pohnúť, tak ju začal holými rukami vyhrabávať zo zeme. Odrazu sa mu roztiekla na zelenú mláčku vody a potom vybuchla, premenila sa na bielu bublinu a zmizla.

Don Juan mu vysvetlil, že práve v sne izoloval skauta. Skauti sú bežnejší a početnejší v obyčajných, priemerných snoch.

“Keď sa objavia, vieme ich rozpoznať podľa ich podivnosti a nesúladu s prostredím.”

“Akého nesúladu, don Juan?”

“Ich prítomnosť nedáva zmysel.”

“V sne len málo vecí dáva zmysel.”

“Len v priemerných snoch sú veci nezmyselné. Myslím, že to je preto, že sa do nich mieša viac skautov, pretože obyčajní ľudia sú predmetom väčšieho sústredeného útoku z neznáma.”

“A viete, prečo to tak je, don Juan?”

“Podľa mňa ide o vyvažovanie síl. Obyčajní ľudia majú extrémne silné bariéry, ktoré ich chránia pred týmito útokmi. Bariéry ako obavy o seba. Čím silnejšia bariéra, tým silnejší útok.

Na druhej strane, snívači majú menej bariér a tým aj menej skautov v svojich snoch. Vyzerá to, ako keby v snoch snívačov mizli nezmyselné veci, možno preto, aby snívač dokázal zachytiť existenciu skautov.”

Vedie to k tomu, čo si z našich snov pamätáme a nepamätáme. Don Juan hovorí, že niektoré veci z našich snov sú kľúčové z energetického hľadiska, kým iné sú len o tom, že si voľkáme v svojich osobných preferenciách.

“Prvý skaut, ktorého izoluješ, bude vždy prítomný – v hocijakej forme, trebárs aj ako to irídium. Mimochodom, čo to vlastne je, to irídium?”

“Keď ja ani neviem,” priznal som úprimne.

“Tak vidíš! A čo povieš, až zistíš, že je to jedna z najpevnejších látok na svete?”

Ja si takto pamätám, že keď som sa zapodievala mantrami, tak mi raz v sne prišlo “krišna murti, krišna murti”. Nevedela som, čo to znamená, tak som si to vygooglila – a stal sa z neho môj ďalší zdroj učenia, pretože išlo o indického filozofa Krishnamurtiho, mimochodom absolútne múdreho starého pána, ktorého pohľad na vec veľmi presne hovorí k môjmu racionálnemu vnímaniu a odhaľuje mi také súvislosti, na ktoré by som sama od seba vôbec neprišla. A keď som zbadala jeho obrázok, zamrazilo ma druhýkrát, pretože sa navyše vysoko podobal na to, ako som v tom čase videla Gabriela!

Po rozhovore s donom Juanom začal Castaneda registrovať prítomnosť podivných vecí v svojich snoch. Len čo ich objavil, dokázal sa na ne sústrediť oveľa vyššou mierou ako na ten zvyšok. Takisto si uvedomil, že sa mu veľmi ťažko premieňajú tieto veci na niečo, čo pozná z bežného života. Konečný výsledok bol vždy nejaký domontovaný, “zbastardený”. Takisto tieto prvky veľmi rýchlo mizli – premenili sa na svetelnú guľu a vytratili sa.

Keď sa na to pýtal dona Juana, ten mu potvrdil, že v tejto etape snívania sú skauti niečo ako špehovia, ktorých inorganická sféra vysiela do jeho snov. Sú veľmi rýchli, čo znamená, že dlho nevydržia.

“Prečo ich nazývate špehmi, don Juan?”

“Prichádzajú hľadať potenciálne vedomie. Majú svoje poslanie a vedomie, aj keď pre našu myseľ nepochopiteľné, porovnateľné azda len s vedomím a poslaním stromov. Vnútorná rýchlosť inorganických bytostí a stromov je pre nás nepochopiteľná, pretože sú neskonale pomalšie ako my.”

“Prečo to hovoríte, don Juan?”

“Stromy i inorganické bytosti žijú oveľa dlhšie ako my. Sú stvorené na zotrvanie. Sú nehybné, ale dosahujú, že všetko okolo nich sa hýbe.”

“Tým myslíte, don Juan, že inorganické bytosti sú stacionárne ako stromy?”

“Istotne. To, čo pri snívaní vnímaš ako temné alebo svetlé palice, sú ich projekcie. Čo počuješ ako hlas snového emisára je tiež len ich projekcia. A rovnako sú projekcia aj ich skauti.”

Spýtal som sa dona Juana, či aj stromy majú podobné projekcie.

“Majú,” potvrdil. “Ich projekcie sú voči nám však ešte menej priateľské ako projekcie inorganických bytostí. Snívači ich nikdy nevyhľadávajú, pokiaľ k stromom necítia hlbokú náklonnosť, čo je však veľmi ťažko dosiahnuteľný stav. Vieš, na tomto svete nemáme priateľov.” Zachichotal sa a dodal: “Nemožno sa ani diviť.”

“Vy sa možno nedivíte, don Juan, ale ja sa divím, prečo…”

“Sme deštruktívni. Znepriatelili sme si všetky živé bytosti na zemi. Preto nemáme priateľov.”

To s tými projekciami tak poznám aj ja. Gabriel (alebo niekto iný z nich) mi vysvetľoval, že sú “pocit”, ten sa nás dotkne a konečnú podobu, ktorú registrujeme, mu dávame my – podľa toho, aký obraz si podvedome s týmto pocitom spájame. Je možné, že skauti ako predstavitelia cudzorodej energie v nás vytvárajú nejednoznačný pocit a preto nám prekmitávajú medzi rôznymi podobami. Kým som vnímala vizuálne, mala som presne tento problém s anjelskými – nevedela som na nich “zaostriť”. Jednoducho mi prekmitávali; možno preto, že v jedinom kontakte je toho oveľa viac, než čo sa dá napchať do rozumného obrazu.

Ďalej ide kapitola už viac-menej o inorganických, čo bude iný článok.

Ale ešte aspoň z pamäte: Skauti majú schopnosť vziať nás do sveta energie, ku ktorej patria. Na to, aby sme to využili, treba len izolovať (=objaviť) skauta v sne a skôr, než sa rozprskne, vyhlásiť, že chcete ísť s ním. Castaneda to urobil a jeho skaut ho vzal do akéhosi špongiovitého sveta, čo bolo vlastne vnútro tej inorganickej bytosti, ktorú si Castaneda získal ako spojenca.

Skaut pritom fungoval ako smerovka – miestami ho strkal, miestami ho viedol, ale bol dosť netrpezlivý a ku koncu ho strkal už silou, až Castaneda začal panikáriť. Stačí povedať skautovi, že má prestať, a on prestane.

V tom špongiovitom svete ho sprevádzal skaut a hlas emisára. Emisár mu vysvetľoval, čo je čo.

No a potom tam bol ešte príbeh o nagualovi Rosendovi a jeho dvoch žiakoch, nagualovi Eliasovi a bosoráčke Amalii, ktorí boli zamilovaní. Rosendo sa ich rozhodol učiť v druhej pozornosti. Na to využil skauta: šiel do sna, izoloval skauta, požiadal ho, aby premiestnil kotviace body tých dvoch do druhej pozornosti… a skaut si prihrial vlastnú polievočku a premiestnil ich tam, kde sa preniesli spolu s fyzickým telom. Jednoducho zmizli z tohto sveta a Rosendo musel za nimi a vytiahnuť ich späť, ale časť z nich v sfére inorganických zostala naveky.

Rosendo to neurobil úmyselne; jednoducho podcenil vlastnú agendu inorganických. Spoliehal sa na to, že s Eliasom posiela aj Amaliu, pretože inorganickí neletia na ženskú energiu, keďže inorganická sféra je  “zjavne ženská”. (“Ženská” beriem v zmysle taoizmu, teda “mäkká a prijímajúca, pasívna”, a presne sa to kryje s mojím vnímaním anjelov, kde možno jediný “aktívny” prvok je Otec – a za určitých okolností aj Gabriel. Ako mi to vraveli oni, tak ich aktívny prvok sme my. Oni vedia, my konáme; bohovská kombinácia. 😕 )

Dokonca don Juan spomína, že to bola bežná praktika starých bosorákov: obetovali inorganickým svojich žiakov. (Ja to nerobím. 🙂 Nemusíte sa ma báť. 😉 Možno som stará, ale rozhodne nie až taký bosorák. 😛 )