Už som mnohokrát spomínala, že nie som prívržencom newageistickej predstavy reinkarnácie. Zakladá sa na 100%-nej sebadôležitosti… a mechanizmy Univerza sú úžitkovo orientované, nie sebadôležitostne orientované! V očiach Univerza je všetko šanca a nijaká šanca nie je dôležitejšia ako iná šanca, pretože na začiatku nikdy nie je jasné, čo z nej na konci vylezie… Môj postoj sa opieral o Toltékov a o moje vlastné channelingy a videnie sveta, do ktorého ma dotlačili.

Dnes som našla pekný citát akéhosi Inda (dúfam, pri tom mene), ktorý inými slovami popisuje vysoko podobne princíp, na ktorý verím aj ja:

“Spomienky na minulé nenaplnené túžby v sebe zadržiavajú energiu, ktorá sa zhmotní na osobu. Keď sa jej energetický náboj vybije, osoba zomiera.

Nenaplnené túžby sa prenášajú do zrodenia.

Identifikovanie sa so svojím telom vytvára stále nové túžby bez konca až dovtedy, kedy neprehliadneme mechanizmus zadržiavania energie v nich. Práve toto pochopenie je oslobodzujúce, pretože sa nemôžeš povzniesť nad túžby, kým jasne nevidíš jej príčiny i dopady.

Nevravím, že sa znovu rodí tá istá osoba. Osoba zomrie – nadobro. Ale jej spomienky zostanú, a v nich aj jej túžby a strachy. Tie dodávajú energiu pre novú osobu.” — Sri Nisargadattta Maharaj

Z môjho pohľadu sa skladáme z energetických vlákien. Na týchto vláknach sú uložené spomienky a skúsenosti všetkých ostatných “ľudí”, ktorých tie vlákna kedy tvorili/tvoria. Niekedy, keď je náš bod sebavnímania (“kotviaci bod”) rozkolísaný, ako napríklad v sne, začne sa naše vnímanie laziť po týchto vláknach a odhaľuje nám aj zážitky, ktoré nie sú naše vlastné, hoci sú súčasťou “nášho” vlákna… Vtedy máme spomienky na “minulé životy”.

Keď zomrieme, náš bod sebavnímania sa rozpustí, ale naše spomienky zostávajú zapísané do vlákien, čo nás tvorili – a niekto iný s pohyblivým kotviacim bodom si raz bude myslieť, že bol kedysi my. 🙂

A bude sa mega naparovať. 😛