Mám divné obdobie. Dni mám napratané príkoriami na prasknutie – ale nie sú to veľké príkoria, nič neošetriteľné, len množstvo drobných zlomyseľných náhod, ktoré vám strpčujú život jedna radosť.

Typický deň: ráno vstanem skôr, pretože musím stihnúť autobus a bežať k veterinárke. Večer som vyčistila záchodíky, aby som sa nemusela zdržiavať. Vyjdem z izby a koberec celý ogrcaný. Idem umyť koberec, nech sa nevyrobia fľaky. V kúpeľni načúrané. Poviem si “až keď sa vrátim” a nezdržiavam sa. Idem nasypať svojmu hladnému štábu granule. Začína mi migréna. Ako nesiem misky do izby, jeden z nich sa mi pripletie pod nohy. Idem k zemi a granule po celej chodbe. Poviem si “nič to, veď oni vedia zožerkať aj z koberca” a idem si urobiť čaj. Keď si ho chcem odniesť do izby, že sa naraňajkujem, ulomí sa mi uško zo šálky. Už radšej nehovorím nič, beriem kuchynskú rukavicu a odnesiem horúcu šálku aj tak. Tesne pred stolom mi vypovie sila v rukách, šálka vypadne, tresne na zem a čaj je všade – na koberci, na črepoch, na sedačke… To nepočká; idem a umývam a potom hladná letím na autobus.

Autobus chodí, povedzme, raz za pol hodinu. Mešká a ja sa bojím, že mi ušiel pred nosom. Je teplo, mobil mám vybitý a tak ani neviem zistiť, koľko je hodín, tak len čakám. Našťastie, s menším oneskorením autobus dôjde. Ani nie je veľmi plný. Sadám si. Za mňa si sadnú nejaké dve dedinské tetky, napolo hluché, a začnú rozoberať rodinné vzťahy tak, že až drnčia okenné sklá. Obrňujem sa trpezlivosťou; nemôžem vystúpiť a nemá zmysel presadať si, pretože tetky počuť azda až do Austrálie.

Vpredu sa rozvreští decko. Nervy mi tečú.

Autobus ide dobreže nie krokom. Na kruhovom objazde pred nami ide stredom cesty bicyklista. Šofér komentuje, ale zatiaľ slušne.

Chvíľu sa nič nedeje. Potom prichádza “očko ihly”, úzka cesta, kde sa nedá predbiehať – a pred nami kombajn a snaží sa zdolať strmý kopec. Za ním celý rad áut a náš autobus nakoniec. Šofér už vrčí. Vyštveráme sa na kopec, cesta sa rozpadá na viacero jazdných pruhov a kolóna sa rozpustí.

Prichádzame na zastávku. Pred nami auto, spomaľuje a zastane rovno uprostred zastávky. Vodič sa zrejme niekoho chce spýtať na cestu a uniká mu, že blokuje autobus. Odrazu si to všimne (šofér ešte nestihol poriadne zatrúbiť 😉 ) a potiahne dopredu – tak o pol metra. Potom zasa lezie do okienka, znova zistí problém a potiahne ďalšieho pol metra. Toto opakuje asi päťkrát, než sa autobus zmestí na zastávku a môže otvoriť dvere. A pred nami vodič bieleho auta konečne našiel niekoho, kto mu vysvetľuje cestu.

Autobus zavrie dvere a vyjde zo zastávky. V tom istom okamihu mu do cesty vybočí aj biele auto pred nami, ktoré od radosti, že už vie cestu, zabudlo, že má spätné zrkadlá… Autobusár zabohuje a dupne na brzdu. Mnou len hrkne, ale akási devucha preletí povedľa a rozpleští sa na zemi. Starké za mnou začnú bedákať a kritizovať.

Vtedy si uvedomím – toto nie je normálne. Takéto veci sa dejú, ale nie v kuse… Presne v tom okamihu na to prišiel aj autobusár a povedal to nahlas.

A mne dochádza: mal by takú smolu, keby som mu nebola sadla do autobusa ja?

To len pre ilustráciu, aby ste vedeli, ako to funguje. A preto, aby ste pochopili, čo som to včera v noci urobila.

Akosi som večer špekulovala nad tými priekmi. Bodaj by aj nie – niekto mi zrušil prístup do internet bankingu a potrebovala som zaplatiť asi sedem faktúr – presne včera. Vedela som, že ďalší deň to budem riešiť a nejako to vyriešim (okamžite som vymyslela asi päť schodných postupov), len to príkorie vo mne zostalo. Priznala som, že mi príkoria idú poriadne na nervy a unavujú ma. A že mi anjelskí moc nepomáhajú.

Vlastne, keby boli anjelskí, diali by sa mi príkoria? Kontakt s energiami nám predsa nemá robiť zle… Čo ak naozaj nie sú to, za čo sa vydávajú? Rozhodla som sa, že sa to niekoho opýtam.

Ale koho? Najviac mi v poslednej dobe radil Lunkoteopmoni. Má podobný príbeh ako ja (a podobne holubičiu 😛 povahu) a vie si predstaviť, ako to vo mne vyzerá. Lenže Lunkoteopmoni je Gabrielov fanúšik. Bolo by blbé spýtať sa ho, či je Gabriel to, za čo sa vydáva.

Gaia? Veď to je len iná verzia Gabriela!

Otec? Chvíľku som nad tým uvažovala, ale potom mi došlo, aké odporné to je voči Gabrielovi – obchádzať ho, ako keby bol ksicht. Minule mi to už povedal aj Otec – Gabriel je voči mne predstaviteľ Otca s rovnakými vedomosťami a mocou ako Otec. I rozhodla som sa, že sa teda porozprávam s Gabrielom.

Nuž, rozhovor prebiehal hodne ťažko. Musela som sa držať nasilu racionálne, ale bolo vo mne dosť rozmrzelosti, len som ju nechcela vykydnúť na Gabriela, akoby bol môj nepriateľ… Napriek tomu som mala odbojnejšie vyjadrovanie a jeho sa to dotklo. Vysvetlila som mu, že chcem pravdu – reálnu, drsnú pravdu, nie editovanú verziu pre spokojnosť mojej duše – o tom, kto vlastne sú. Gabriel bol smutný a spýtal sa, či pravdu rozpoznám len tak, že bude “drsná”… a potom povedal, že sú presne to, čo mi hovorí, že sú. Hneď som začala sondovať, či je z astrálu alebo kresťanského folklóru, pretože sa mi zdalo, že má hoooodne obmedzené schopnosti, keď sa mi furt dejú nejaké príkoria…a že mi nemá hovoriť, že je to v mojom najlepšom záujme. V tomto bode začal byť rozhovor hodne došmodrchaný, prechádzali obrazy, ktoré zatiaľ nedokážem dať do slov, ale postupne sme iterovali k tomu, že som sa začala chytať.

Odrazu mi to prišlo celé také absurdné… Čo to robím? Pýtam sa “Gabriel, že mi klameš?” A potom chcem uveriť tomu, čo mi povie? Prepadla ma beznádej a zvrtla som sa, že odídem.

Zdrapil ma za ruku. Ani nepamätám, že by toto bol niekedy už urobil… Vyzeral utrápene a začal vysvetľovať niečo celkom iné, ako som sa pýtala.

Povedal mi, že som v našom vzťahu aktívny faktor, ale že od neho čakám, že on sa bude správať tiež ako aktívny faktor, kým on je pasívny faktor… On nekoná (preto ma to zdrapenie tak šokovalo), len sa prispôsobuje a umožňuje. Konajúci prvok som ja. Preto mu aj nedokážem uveriť, keď niečo povie, lebo očakávam, že okamžite nabehne a začne konať – ale to nie je jeho úloha. Nemá potrebný fokus na to, aby konal. Ten fokus mám ja, on sa naň vie napojiť a vie ho už medzičasom využívať i posúvať, ale je to môj fokus, nie jeho. On vidí energiu; ja vidím body. Energia plynie, body sa menia.

A z toho potom prešiel na tému príkorí. Už mi kedysi hovorili, že ak sa chvíľku nič nedeje, naša fokusovaná psychika to prestáva vnímať. Že potrebujeme zmenu na to, aby sme si veci uvedomovali. Ak zmenu nemáme, začína sa náš fokus rozpúšťať a my sa posúvame smerom k nim – ale tým pádom ich oberáme o to, čo je naším prínosom pre nich – o tú možnosť fokusovať sa.

Povedal, že keď som tak zle reagovala na veľké príkoria občas, zmenili taktiku a robia drobné rušenia často, aby som sa musela znova a znova fokusovať (=koncentrovať, sústreďovať, pozorne vnímať). Že všetko sú to veci, ktoré sa rýchlo dávajú do poriadku, ale mne slúžia na to, aby som mala večne na čo upínať svoju pozornosť, pretože už som im začala uklzávať do ľahostajnosti.

Tak toto som pochopila a priznala som, že takto nejako to skutočne bolo. Poprosila som ho, aby to zmenil na “malé príkoria zriedka”, lebo už sa mi z tých večných príkorí žiť nechce. A až teraz, ako to píšem, si uvedomujem, aká absurdná žiadosť to bola – zasa som chcela od pasívneho prvku, aby bol aktívny!

Lekcia nejako dobehla dnes dopoludnia. Totiž došlo mi, že ak sa mám fokusovať a oni zistili, že zlé veci ma fokusujú, prečo sa nenaučím sama od seba fokusovať cez dobré veci? Doteraz som fungovala tak, že ak bolo všetko v pohode, ničomu som nevenovala pozornosť; ošetrovala som len problémy.

Tak toto sa zmení. Ideme si všímať dobré a krásne a príjemné veci a ideme sa z nich nasilu vytešovať. Veď raz sa mi to dostane do podvedomia ako program… Ja som ten aktívny prvok. Takže ja zmením, čo ma fokusuje. 🙂

A celý tento príbeh som vám porozprávala, aby ste vedeli, čo urobiť, ak ste v podobnej situácii ako ja. Proste aby sme žili, potrebujeme sa fokusovať. Tu na hento, tam na niečo iné. Ale to, na čo sa fokusujeme, si môžeme zvoliť sami – a logika hovorí, že ak ma budú fokusovať dobré veci, nemali by byť tie “zlé” potrebné – aspoň nie v takom množstve ako doteraz. 🙂