Už viem, kam patrím

Tak toto sa mi ešte nestalo… Stála som na kraji lesíka, tesne vedľa neho, a svietilo na mňa slnko… Pred očami sa mi otváral pohľad do údolia, na dedinu a jej červené šindľové strechy. Za mnou začínal hustý porast a vysoké stromy.

Mala som na výber, ktorou cestou sa pustím.

V čase, keď začal môj bezproblémový kontakt s anjelmi, keď som sa na nich dokázala vyladiť bez všetkých zbytočných podozrievačiek a drám, začal aj môj kontakt s Alzheimerom – a ja som celkom uletela zo sveta hmoty. Svet hmoty bol pre mňa natoľko príšerný, že fyzicky som sa v ňom síce pohybovala, ale duševne som bola non-stop mimo. Podpísalo sa to na všetkom – na mojom živote, na kontakte s ľuďmi, na dome, na neporiadku, ktorý mi tentokrát prerástol cez hlavu. Kedykoľvek sa dalo, vyliezla som z tela a nechala som sa preniesť do lesíka. A vždy som sa ocitla v lesíku.

Potom nastalo obdobie, keď ma začali natvrdo znova napchávať do hmoty. Potrebovala som riešiť problémy. S tým Alzheimerom mi pomohli tak dobre, ako sa len dalo, ale začali aj problémy okolo domu a záhrady (po 30 rokoch sa začína všetko kaziť) a bolo treba vyklčovať prerastený porast. Minulý rok sme sa do toho dali, získala som spústu priestoru a tohto roku záhradníčim ako šialená. Začala som sa kontaktovať znova s ľuďmi a dostávať nohy späť na zem. Už ma nijako netrápilo, že môj kontakt s anjelmi je len sporadický. Tých rokov predo mnou už nie je tak veľa, aby som ich nedokázala dožiť aj celkom bez nich… Aj tak mi ich nik nevezme. Nosím ich v svojom vnútri, v spomienkach. 🙂

No a odrazu ma to prenieslo nie do lesíka, do miesta, kde začína moja sila, ale len na jeho hranicu, obrátenú tvárou k svetu ľudí.

Tak keď už som tam tak bola, pokrčila som v duchu plecami, vysvetlila som Krídlatým, že ich mám síce rada, ale tentokrát som zvedavá a idem sa pozrieť, ako tá dedina vlastne vyzerá a čo sa v nej deje.

Schádzala som nadol po prašnej poľnej ceste, vyjazdenej vozmi. Napravo i naľavo boli nepokosené lúky, slnko pražilo a spievali vtáky.

Dedina začínala dosť ošarpanými chalúpkami – takými typickými vidieckymi. Smerom ďalej k stredu sa stav domčekov zlepšoval, ale ten prvý mal ošarpanú stenu a napadlo mi, že možno tam býva niekto ako ja, komu veľmi na vzhľade nezáleží a tak sa nenamáha okamžite opraviť odlúpnutý kus omietky… Ako som pokračovala, kde-tu sa tmolili ľudia, zvedavo na mňa pozerali a zdravili. Tiež som zdravila. Zdalo sa mi blbé tváriť sa, že tam ani nie som, ako to obvykle robievam v meste. Toto tu bolo iné. Ľudia boli iní. 🙂

Pri druhom alebo treťom domčeku som si odrazu začala uvedomovať, ako ma bolí chrbát. Bola som už pridlho na nohách. Keď sa pohybujem v lesíku, nikdy ma to neunaví; tu, na strane “sveta ľudí”, sa môj chrbát začínal ozývať podobne ako v reáli. Sú obchody, do ktorých nechodím. Napríklad taký Kaufland. Nie preto, že by sa mi nepáčilo to, čo tam majú; ale môj chrbát to neustojí a niet si tam kam sadnúť a oddýchnuť. Naposledy ma tam kolega vzal niečo chytro kúpiť a preč, potom mu zavolal zákazník, on sa s ním tam začal vybavovať a ja som si našla kútik, kde som veľmi nezavadzala, a pekne som sa tam zložila na zem a čakala, kým dotelefonuje. A potom som ho poprosila, aby mi pomohol späť na nohy. 🙂 Ešteže mám každý deň o deň menej pred sebou. Sú uhly pohľadu, z ktorých aj smrť vyzerá ako vynikajúci nápad. 😛

Tak som tam stála, cítila som štiepivú bolesť v chrbte a potrebovala som si sadnúť. Nejako som vedela, že v strede dediny určite budú aj lavičky, ale bolo mi jasné, že sa do stredu dediny už nedostanem. Pri jednom z domčekov bol plot, na ktorý by sa dalo aspoň skraja na pol zadku sadnúť. Tak som sa tam dotiahla a posadila sa a vychutnávala si úľavu, čo to prinieslo môjmu chrbtu.

Z domčeka vyšla starenka (=ženská v mojom veku, len menej moderne oblečená 😉 ). Spýtala sa ma, či niečo nepotrebujem. Vysvetlila som jej, že len som si potrebovala oprieť chrbát. Otvorila bránku a pozvala ma do dvora, kde na priedomí bola drevená lavica, nech si sadnem tam. Vošla som, sadla som si a ona si prisadla.

Spýtala sa ma, odkiaľ prichádzam. Chcela som už povedať “z Bratislavy”, ale vtom som si uvedomila, že nemám potuchy, kde to vlastne som, že možno spolu ani nehovoríme po slovensky (v sne sa tieto veci ťažko odhadujú), a tak som sa rozhodla, že budem vyhýbavá. Povedala som, že som prišla spod lesa a na viac si nepamätám.

Rozžialilo ju to. Poľutovala ma a začala ma utešovať, že so mnou pôjde za starostom a nejako sa o mňa postarajú, aby som mala kde byť… Rozhostil sa vo mne akýsi nekľud. Premkol ma pocit, že ale ja sem nepatrím – že patrím tam nahor, do lesíka, a že tam nájdem nejako spôsob, ako sa vrátiť späť domov.

Vysvetlila som to starkej. Nechcela som ju uraziť, tak som zahabkala, že radšej sa vrátim pod les, že možno ma tam niekto čaká a čuduje sa, kde som… Rozlúčila som sa a pobrala som sa späť.

Ešte som ani poriadne neopustila dedinu, keď mi došli dve veci: Po prvé, nepamätám sa, že by som kedy bola v sne mala oddelený vnútorný monológ od vystupovania. Doteraz som bola vždy WYSIWYG – čo vidíš, je všetko, čo tam je. Tentokrát nie: mala som vnútorný svet, kde som celkom presne vedela, kto som a odkiaľ prichádzam, a vedome som modelovala a kontrolovala svoje vonkajšie prejavy tak, aby vonkajší svet mal pocit čo najväčšej “normálnosti”. (Viem si predstaviť, ako by starká gúlila oči, keby som jej začala vysvetľovať “viete, ja som mocná šamanka, čo sa sem preniesla v duchu a bola na vás zvedavá, ale v podstate ani neviem, čo tu vlastne chcem, možno vás všetkých prenesiem niekam celkom inam” 😛 … teda, keby som si niečo podobné o sebe čo len okrajovo namýšľala 😉 . Sorry, reminiscencia na jedného mocného Draka, ktorý bol taký mocný, že sa svojej vlastnej moci zľakol 😛 . Jedno vám poviem: v živote som postretávala dosť ksichtov. 🙂 )

No a druhá vec, ktorá mi došla, bolo, ako elegantne mi ukázali, kde je moje stádo. Začala som sa od nich odpájať. Čo urobili? Nezačali ma presviedčať ani prosiť… Nechali ma vybrať sa do sveta ľudí a urobiť poznanie, že tudy cesta nevede.

🙂

Myslím, že po zvyšok noci sa mi naozaj dobre spalo. 😀

Reklamy

One thought on “Už viem, kam patrím

  1. jedno z tvojich skvelých duševných dobrodružstiev, niet nič čím by sa to dalo vylepšiť, ale bolo by mi ľúto nereagovať a nepochváliť, a nechať článok opustený bez komentárov :)) Helarulezz!

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s