Od istého času som sa v ezoterike zosilnene stretávala s vykrikovaním o egu: mojom, tvojom, hocikoho… a ako sa ho treba zbaviť.

Lenže, ľudkovia, veci sa majú inak… Práve to ego, ktoré tak nenávidíme, nám umožňuje vnímať, čo sme ešte my a čo už nie sme my, ale niečo iné, s čím možno narábať, premiestniť to, zjesť to, dýchať to, vyvaľovať sa v tom, hrať sa s tým a podobne… Ego nám umožňuje prežiť v svete hmoty, spoznávať hmotu a mať z nej potešenie – to, čo tvorí náš život a našu spokojnosť.

Jediná otázka je, s čím sa stotožňujeme, teda ako nastavujeme hranice nášho ega.

A druhá jediná 😉 otázka je, ako to ego použijeme: či ako brnenie, ktoré od nás bude odtískať všetky impulzy z vonkajšieho sveta, alebo ako jemný dotyk, ktorý nám všetky impulzy z vonkajšieho sveta sprostredkuje.

No a dnes som narazila na citát Castanedu, ktorý mi z tohto pohľadu ohromne sadol, takže sa podelím aj s vami:

“Ego je ako taký uťahaný starý pes. Nedokážeme ho zabiť, tak ho aspoň uložme na zadný dvorček, nechajme ho tam odpočívať a prekračujme ho.” — Carlos Castaneda

🙂 Nechajme ho tam, chudáka verného, odpočívať – a prekračujme ho. Do slova i do písmena.