V jednej z castanedovských skupín na fejsbúku sa rozprúdila nádherná diskusia. Vyštartovala ju Jane:

Ako je možné, že zakaždým, keď niekto nesúhlasí s niečím, čo hovorí niekto iný, tak hneď prvá vec, čo sa dopočujete, sú výkriky o sebadôležitosti… Mám pre vás novinu: každý jeden z vás… každý, koho ste kedy stretli… a koho ešte stretnete… podlieha sebadôležitosti… a NIKTO z nás ju ešte neporazil! Takže prestaňte tliapať, ako keby ste boli experti na to, ako sa jej zbaviť… pretože ani vy ste sa jej ešte nezbavili!

Chris, niekdajší osobný žiak Castanedu:

Skutočný život začína… kde sebadôležitosť končí.

(Mám ho rada, ale toto mi naozaj nijako nepomohlo. 😉 )

Jane:

Pointa celého… mojím nie veľmi uhladeným spôsobom… je, že všetci máme svoje problémy a cítime sa z nich nie veľmi vytešení a snažíme sa napraviť… takže nepotrebujeme, aby nám na ne iní ľudia poukazovali na miestach a v kontextoch, ktoré neprispievajú k nášmu pocitu vnútornej vyrovnanosti… a 99% času sa práve to deje, hlavne na FB. Nemá to iné určenie než odkloniť pozornosť od vlastných problémov tým, že poukážeme na problémy niekoho iného. Nie na to sme tu – aby sme zo seba urobili toho osvieteného tým, že urobíme zadubenca z toho druhého… ale ak sme tu na to, tak som ja na veľmi nesprávnom mieste (tým myslím FB, nie túto špecifickú skupinu).

John:

Sebadôležitosť môže byť veľmi zákerná a ľstivá. Ak ju vyženieme prednými dverami, vplíži sa zadnými; ak zamkneme obe dvere, presiakne cez pukliny v okne! Preto sú tyrančekovia často takí potrební. Donútia nás uvedomiť si, že utrpenie pod ich krutovládou je len výsledok nášho postoja, našej interpretácie udalostí a nášho popisu sveta. Takisto oveľa viac prispievame k našej situácii, než čo sme ochotní si priznať. Predovšetkým sa berieme príliš dôležito. Potrebujeme sa smiať na sebe častejšie… a zúriť menej často.

Carla:

Tyranček pomáha vypichnúť do popredia zmysel miesto toho, aby sme sa trápili a míňali energiu na nič.

Sandra:

Ako to vyzerá, keď niekto vyhlási “ja som bez sebadôležitosti”, že je to vlastne prejav sebadôležitosti.

Carla:

Nezabúdajme, že sebadôležitosť je prvok ostrova tonalu. Ako takú ju nemožno zrušiť alebo striasť. Je strategické uvoľniť jej zovretie, nie pretože by to bolo morálne alebo by sme potom boli nadradení. Istým spôsobom je sebadôležitosť fixácia, jeden zo spôsobov, ako sme sa naučili držať pozíciu “seba”, stabilný, lenže vyčerpávajúci. Ale aj tak som zažila dobrú stránku sebadôležitosti – keď sa cítim veľmi uletená, stavia ma nohami späť na zem. Primálo sebadôležitosti je nepraktické. Oproti tomu, posilniť si postoj bojovníka znižuje potrebu sebadôležitosti pri obnovovaní rovnováhy. Ale sebadôležitosť zostáva ako prvok, ktorý sa dá využiť.

🙂 Moja sorta ľudí. Chápu, že kým sme v hmote, potrebujeme poznať ťahy hmoty a používať ich tak, aby sme sa dostali tam, kam sa potrebujeme dostať. Ja som so svojou sebadôležitosťou dokázala odjakživa veľmi dobre vychádzať. Vďaka nej sa jednému človeku nepodarilo zabiť ma, pretože môj život bol v tom okamihu dôležitejší ako jeho prianie, aby som nebola. Vďaka nej sa mi podarilo zbaviť sa ľudí, ktorí sa tvárili ako ultimatívni experti na to, ako mám ja žiť svoj život. A práve vďaka tomu, že moje vnímanie je pre mňa dôležitejšie než to, čo kto iný o mne tvrdí, sa mi celkom darí v mojom živote oddeľovať zrno od pliev.

Teda, nie že by neboli plevy potrebné. Len ja zatiaľ pre ne využitie nevidím. 😉