Hovorí sa, že skutočný bojovník bojuje nie s inými, ale sám so sebou. Lenže ako možno bojovať sám so sebou? Ako môže niekto poraziť sám seba? To by predsa vyžadovalo, aby existovali dve “ja”, z ktorých jedno môže bojovať s druhým a môže nad ním vyhrať alebo prehrať…

To preto, že v sebe naozaj nosíme dve “ja” – jedno je naše skutočné ja, to druhé je známe ako falošné ja alebo aj “naprogramovaná myseľ”.

Naše skutočné ja je ten stav, s ktorým sme prišli na tento svet – bez preferencií, bez strachu, bez toho, že by sme čokoľvek o čomkoľvek “vedeli”. Prichádzame na svet ako prázdna nádoba.

Naše falošné ja je to, čo sme sa naučili byť. Ako dieťa sme prázdna nádoba, spontánni, otvorení, a priori pozitívni a zameraní na pokoj a vychádzanie so všetkými. Ale potom nás začína prostredie spracovávať. Nerobí to v zlom úmysle – snaží sa nás naprogramovať tak, aby sme bez ťažkostí zapadli do sveta okolo nás. Naučíme sa toto a hento, robiť toto a nerobiť hento, dávať pozor na tamto a nenechať sa zraniť hentým. Prostredie nás zásobuje neutíchajúcim prísunom informácií.

Učíme sa rôznymi spôsobmi. Jeden z nich je naša vlastná skúsenosť. Tá začína naším prvým nádychom. Sme sami, necítime sa dobre a máme hlad. Začneme vydávať nenápadné zvuky, aby nám niekto pomohol. Keď nik nenabehne, pritvrdíme 😉 , až nakoniec spustíme obrovský rev a odrazu máme všetku pozornosť, ktorú sme si želali! 🙂 Berú nás na ruky, čičíkajú nás, nakŕmia nás, pusinkujú nás… a my zisťujeme, že to zabralo. A do nášho Manuálu života pribudne zápis: Ak niečo chcem, čím hlasnejšie vreštím, tým rýchlejšie nabehnú. 😀 A zakladáme to do nášho inventára účelných správaní a využívame to ešte aj vtedy, keď máme takmer dva metre a päťdesiat rokov.

Náš manuál života sa stáva návodom, ako myslieť, konať a prežiť na svete. A tieto ťahy a taktiky zakladajú našu naprogramovanú myseľ, naše ego alebo našu falošnú osobnosť. Prečo “falošnú”? Pretože to nie je pravda. Počuli ste už niekoho hovoriť “som proste taký”? Blbosť. Nie ste “proste takí”, – to je to, čo ste sa naučili byť, aby ste prežili v svete ľudí. Prečo v “svete ľudí”? Pretože sa odvodzuje od ľudí, ktorí vás domestikovali.

A to je druhý spôsob, akým sa učíme – tým, že do nás už od raného detstva nalievajú rôzne informácie, postrehy a presvedčenia. Odkiaľ ich majú? Malú časť majú z vlastných skúseností, ale rovnako ako my, väčšinu majú od ľudí, ktorí “domestikovali” ich! Takto sa odovzdáva programovanie z generácie na generáciu. Toltékovia tomu hovoria “Sen planéty”. Celé spoločenské programovanie sa premení na náš vnútorný monológ. A väčšina ľudí žije práve z pozície naprogramovanej mysle a ani si to neuvedomujú.