Príkoria sú dozvuky sebadôležitosti

15747418_649964355187018_7255535402993954492_nV poslednej Vďačnosti som písala o príkoriach, s ktorými zápasím už dobrého pol roka. Nič svetoborné, ale vždy niečo, čo vám pokazí pokoj duše. Pokazí sa jeden robotický vysávač. Do týždňa sa pokazí druhý. Vráti sa prvý vysávač z opravy. Do mesiaca sa vráti druhý. Už by ste si vydýchli, ale čo sa stane? Ten prvý sa do troch dní pokazí znova a ide do opravy. A čo urobí ten druhý? Pokazí sa znova tiež.

Nehovorte mi, že to je náhoda. Na náhody už akosi neverím. A tak sa potýkam s príkoriami a učím sa ich odpružiť a nepripúšťať si ich, až som včera totálne zlyhala a musela sa doprosovať pomoci… Tak mi pomôžu a idem a zapnem telku len na to, aby som zistila, že setop-box (či ako sa to píše) blbne a vypadávajú mu farby. Už ani nenerváčim. Už som len unavená. A tá únava je môj najhorší nepriateľ, pretože sa premieňa na fyzické príznaky a pomaly začínam byť zrelá na opatrovateľskú službu.

A keď už skutočne nerozumiem, čo to s tými príkoriami je, nájdem si dnes v poštovej schránke odkaz s citátom:

castaneda-ixtlanAk sa skutočne chceš naučiť, budeš potrebovať zmeniť väčšinu svojho správania. Berieš sám seba príliš vážne. V svojej vlastnej predstave si sakramensky dôležitý. To sa musí zmeniť! Si tak prekliato dôležitý, že sa cítiš oprávnený vytáčať sa nad čímkoľvek. Si tak pokašlane dôležitý, že ak sa veci nevyvíjajú po tvojom, môžeš si dovoliť odpustiť situáciu. Predpokladám, že si myslíš, že to je prejav charakteru. Nezmysel! Si slabý a zhýčkaný! V svojom živote si nič nedokončil práve kvôli tomu pocitu vlastnej nafúknutej dôležitosti.

Sebadôležitosť je ďalšia vec, ktorej sa treba zbaviť; rovnako ako osobná história. Svet naokolo je veľmi tajuplný. Nevyjaví svoje tajomstvá ľahko. Teraz sa zaoberáme strácaním sebadôležitosti. Pokiaľ máš predstavu, že si tá najdôležitejšia vec na svete, nedokážeš skutočne oceniť svet okolo teba. Si ako kôň s klapkami na očiach, vidíš len seba mimo všetkého ostatného.

Ak chceš stratiť sebadôležitosť, hovor s rastlinkami. Je jedno, čo im povieš; dôležité je, aby si mal pocit, že to robíš rád, a aby si sa k nim správal ako k rovnocenným bytostiam. (Journey to Ixtlán)

No, dostávam na kožuch. Takže všetky príkoria sú príkoria len preto, že sa beriem ako niečo dôležitejšie ako čokoľvek iné. Ak by tu nebola sebadôležitosť, asi by vo mne príkoria nevytvárali negatívne pocity a neprejavovalo by sa to fyzicky tou pokašlanou únavou, čo je jediný spôsob, akým viem narábať s neutíchajúcimi príkoriami. (Únava je u mňa len násilné vypnutie a potlačenie emocionálnej reakcie.) V noci som krátko hovorila s Gabrielom a vysvetľoval mi niečo, že tie príkoria nie sú pre nich zisťovanie, nakoľko sa už mám pod kontrolou, ale sú pre mňa potrebné, aby vynášali na povrch obmedzenia, ktoré sa normálne neprejavujú.

Dnes som sa zasa zobudila do príkoria bolesti hlavy. Koľko dní v kuse? Štyri? Päť? Nemôžem povedať, že by ma nebolo napadlo “niekedy je jednoduchšie a menej nechutné proste zomrieť”… A potom som tú myšlienku pustila k vode, umyla som očúrané schody a prah izby, očistila som ogrcaný koberec, nakŕmila som kožúšky i seba, šla som si pozrieť poštu, našla som jeden mail “kašlem na teba” a citát, ktorý mi hovorí “späť na štartovacie bloky”. No dobre; tentokrát ma to nenaštve. (Aspoň raz. 😛 ) Keď späť na štart, tak späť na štart. Ide sa kynožiť sebadôležitosť.

One thought on “Príkoria sú dozvuky sebadôležitosti

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s