Našla som od Jeffa Fostera peknú úvahu na tému spirituality. Dávam ju sem preto, že pod ňou bude podpísaný on a nie ja – lebo keď ja píšem na túto tému, tak sa hneď nájde niekto, kto ochotne spochybní moje motívy. Pokiaľ chcete spochybniť Fosterove motívy, obráťte sa na neho a mne dajte pokoj 😉 .

A ak chcete spochybňovať môj preklad, ktorý skutočne môže byť skreslený mojím osobným vnímaním, na strane 2 nájdete pôvodný anglický text, môžete si ho preložiť a vinterpretovať doňho to, čo sa bude hodiť vám. (A nie, neútočím na nikoho; jednoducho vás učím istému spôsobu nazerania na veci. Keby som spochybnila vaše právo mať hocijaký, aj mne podivný názor, musela by som spochybniť aj seba – a do toho sa mi nejako nechce. 🙂 )

Takže tu je tá spomínaná úvaha:

Je smutné vidieť toľkých súčasných spirituálnych učiteľov ešte stále presviedčať ľudí, že sú “čisté vedomie”. Že len Absolútne je naozaj, ale naozaj reálne; že relatívne je ilúzia a samostatné ja je problém, ktorý treba vyriešiť prísnym sebaspytovaním.

Prečo oddeľujeme vedomie od toho, čo vníma? Prečo oddeľujeme slnečné svetlo od všetkého, na čo dopadá? Prečo oddeľujeme našu nádhernú ľudskosť od našej božskosti vytváraním neľudských vzorov a ideálov dokonalosti?

Ach, priatelia, čo nevidíte, že naša chaotická, nedokonalá, zraniteľná, krehká ľudskosť nie je nič iné než tanec Absolútneho? Naša radosť, naša bolesť, naša nuda, naše vzrušenie, naše pochybnosti, naše strachy, naše túžby a naše nádeje, naše hry a naše vášne sú veľmi, veľmi vzácne deti v očiach milovaného, hlboko cenné a nikdy nie “omyly” alebo “škvrny” na “čistej dokonalosti čistého vedomia”.

Iste, ste vedomie, ale súčasne ste aj hlboko ľudskí, jedineční a nádherní a podivní a plní pocitov! Ste nedokonalí, zraniteľní a niekedy totálne domotaní. Pochybujete a máte obmedzenia dané tým, že ste organizmus. Nemáte všetky odpovede. Niekedy ich dopletiete. Zdravo sa hanbievate, čo je forma pokory! Ste ochotní pripustiť, že sa niekedy cítievate malí, že niekedy potrebujete pomoc a že mávate hlboké ľudské potreby; ste ochotní dovoliť inému, aby sa dotkol vášho srdca, ochotní odložiť masky a ukázať svoju skutočnú, nahú a zraniteľnú tvár; ste ochotní plakať a smiať sa a robiť chyby, padať na zobák vyčerpaním, úžasom alebo hrôzou. A oslavovať to všetko. A skláňať sa pred tým všetkým.

Byť “vedomie” je jednoduché, ale čoskoro sa z toho stáva len ďalšia obranná maska. “Ja som vedomie” je úžasná skrýša, do ktorej sa dá utiecť pred našimi ľudskými problémami, pred ľudskou intimitou a zdravým ostychom.

Byť naplno človekom si vyžaduje sakramenskú odvahu.

Učitelia, vodcovia a guruovia, nikdy z “vedomia” nerobte nové božstvo. Nikdy neznížte našu ľudskosť na menej než našu božskosť. V srdci neexistuje žiadne “byť menej ako”. Nerodíme sa do hriechu, len do mimoriadnej zraniteľnosti. Nie je hanba cítiť hanbu a v našich ľudských srdciach sa skrýva skutočná veľkosť. A takouto silou je naša zraniteľná citlivosť.

Nejdem sa ani náhodou tváriť, že by som to dokázala povedať čo len spolovice tak pekne ako on… ale o to peknejšie to podpisujem. 😛

Prestaňme sa tváriť, že sme “viac” ako “len ľudia”. Alebo, ak už sa cítime nad-ľudsky, tak tu aspoň neobchendujme a nedávajme tomu zvyšku pocit, že nevyhovuje. 😉