Nájdi chybu: poznanie

1918280_974302065971097_6513612873693179697_nDnes slovný citát – výrok od Nisargadattu:

“Myseľ nemôže poznať to, čo leží mimo mysle, ale to, čo leží mimo mysle, pozná myseľ. (The mind cannot know what is beyond the mind, but the mind is known by what is beyond it.)”

13 thoughts on “Nájdi chybu: poznanie

  1. No, že nemôže tú myseľ poznať, ak je MIMO mysle. Ale to je také ťahanie sa o detaily. 😀 Myslím si, že to mysleli tak nejak (hoci nedomyslene, nepresne a rozvláčne abstraktne), že Boh alebo niečo také pozná ľudskú myseľ, (lebo veď ju vytvoril) a nedomyslené je tu snáď len to slovo mimo. Mohlo to byť aj nad, cez, asi najpresnejšie by bolo nejaké obsiahnutie a podobne to už mohlo byť sformulované, že ľudská myseľ nevie obsiahnuť Boha, ale on ju áno.
    Iné by bolo sa baviť o Bohu v nás ako niečom špecifickom pre každého, ale tak to asi nebolo myslené, skôr Boh ako niečo veľké, možno “boh nášho vesmíru”, ak také niečo je.
    Naše vyjadrovacie prostriedky tiež nie sú najpresnejšie, aj keď sa neustále snažíme spresňovať – doviesť do dokonalosti. Vždy tam je nejaká medzera, chyba krásy. Niektoré veci proste slová (resp. ľudská myseľ prostredníctvom slov) ani neobsiahnu. Skôr si ešte myslím, že robia odstup a ten odstup sa dá len zväčšovať takým spresňovaním. Nehovorím, že nie je užitočné spresňovať (aj takéto citáty pre mňa za mňa, cvičíme sa 😉 ), ale predsa len… sami sa takých “chýb” dopúšťame. Či to len ja?) Podobne aj sny často nedávajú zmysel a poviem v nich niečo, čo si až spätne uvedomím, že by sa dalo spresniť, že aha, veď to je vlastne úplný blud :D. Podobne ako aj vo svete robíme veci “nejak”, potom sa môžeme opraviť, ale už to aj tak nevrátime. Je to akoby sa varila divá polievka a sem-tam sme ju “skoro-aj-správne” dochutili. Lenže pridajú sa ďalšie zásady, a je to zas v keli, môžeme odznova. :O
    Inak celkom mi pomôže, keď niečo menej logické vidím, že to som povedala/myslela vlastne ja (lebo stále sa ma to chytá=reagujem, tak skutočne som to povedala/myslela, neignorovala som to ako nedôležité, ale viedla ma na to moja pozornosť) a teraz mám šancu sa opraviť – nemám problém sa opraviť a ísť ďalej – už to nevytvára takú “napätú bublinu”.
    A ešte sa chcem opýtať na princíp spojenia uhlov, že nejak to vidím ja, nejak to vidíš ty a existuje uhol, ktorý potvrdzuje oba. Prečo to neaplikovať na citáty v rubrike “nájdi chybu”? Lebo nemôžem si pomôcť, ale “nájdi chybu” je skrátka “zameraj sa na chyby”, nech tam vedie moja pozornosť, ale to tak nemusí byť a človek je (podľa môjho úsudku) šťastnejší bez takého zamerania – namiesto ktorého tam môže dosadiť vízie a ostatok už nasleduje vízie. Hm?
    (Mimochodom, práve mi napadlo, že možno práve preto ľudia tak radi opravujú druhých, aj keď je ich vec, ako to mysleli, lebo keďže im rozumieme (jazyku), my to preberáme do seba a vyrovnávame sa s tým nejak. Oni sú pre mňa interaktívna kniha, ktorej príbeh si chcem zapísať tak, aby mi vyhovoval a mohla som na ňom stavať, nie aby mi odporoval a utláčal ma.) Samozrejme, v niektorých situáciách (s ohľadom na nejaké iné výhody, napr. práca kritika) by sa to nemuselo vyplatiť. 😀 Preto nie som kritik. 😛
    Skrátene moje posolstvo z celej úvahy znie: opraviť, ak to chcem pre svoje greatest budúce ja a nechať to plávať, nerozoberať to toľko do podrobností, lebo to aj tak nikde nekončí (aspoň čo sa týka slov, je to živé a vyvíja sa spolu s nami). Síce som teraz niečo porozoberala ja, ale užívam si to! 😀 Naznačila som princíp, kt. sa zakladá na vlastných skúsenostiach. Nedá sa vyhnúť všetkým chybám, tak načo ich ešte takto vyhľadávať. 🙂

    Liked by 1 person

    • Páči sa mi tvoj spôsob rozmýšľania. A to je presne to, prečo som začala “nájdi chybu”… aby som ľudí donútila zaujímať aj iné než len tie bežné uhly pohľadu. 🙂 Takže preto “nájdi chybu”. Možno niekedy v budúcnosti vznikne aj “hľadaj spoločné”, ale to si skôr nemyslím, pretože to je vec vysoko citlivá na úroveň sebarozvoja a to “spájanie” nastupuje úplne automaticky, keď už etapa “rozdeľovania a porozumenia” dobehne do konca.

      Kategória “nájdi chybu” vznikla preto, že Slováci sú taký ten menej štruktúrovaný a viac emotívny národ a strácajú sa v kvetnatom vyjadrení, pričom myšlienka, ktorú vyjadrujú, stojí niekedy až celkom na chvoste a voľba slov a obrázkov je dôležitejšia (pretože kvetnaté, zahmlené vyjadrovanie a obrazy prenášajú emocionalitu), kým myšlienky sú vecné a tým “nezaujímavé”, “obyčajné” – a Slováci sú radi všetko iné, len nie “obyčajní” 😉 . Vedie to potom k javom “vy ma chápete a ostatní sú kreténi”, alebo vyjadrovaniu sa, kto má pravdu a kto nie, pretože my to tak cítime. Tak som si povedala, že ja s tým svojím anglogermánsko štruktúrovaným myslením trochu otrasiem základmi slovenského ó-tak-precíteného sebavnímania… Aspoň u tých, u ktorých to padne na úrodnú pôdu. Tí ostatní ma môžu kľudne považovať za kreténa. 🙂

      Páči sa mi

      • Ahaa, v poriadku. 🙂 No ale ako nám pomôže rozoberať postupne jednotlivosti, v ktorých sa slovenský národ z istého uhla sekol? (či to len máme dať svoj uhol pohľadu?) Nuž, vtedy môžeme nadobudnúť aj iné pohľady, je to super, ako aj nebezpečné pre mentalitu. Lebo môžem vypotiť 100 interpretácií, niekto iný môže vypotiť 100 iných interpretácií a buď dostanem taký uhol pohľadu, ktorý mi sedí (posúva), alebo nadobudnem ešte aj také, ktoré mi ničia život – znie tak veľmi nepochybne a skúsene, skrátka dôveryhodne, že nemám dôvod to neprebrať, a ajhľa, idem sama proti sebe. Preto podľa mňa nevyhráva ten, kto vyargumentuje, resp. všeobecne prijatý “najlepší argument” (hoci by to bol vzorec na vypočítanie sveta), ale vyhráva to, čo posúva. Pozitívum takých pohľadov vidím aj v tom, že zakaždým sa vyskytne niečo, v čom budú iné – lepšie chápeme, že nevidíme všetci rovnako (=tolerancia), ako aj to, že keď ich zas spojíme – môžeme si lepšie porozumieť nabudúce (ale to je zas malá pravdepodobnosť, lebo sa dovtedy ešte môžeme zmeniť, a väčšinou sa meníme). Môžeme disponovať miliónmi uhlov pohľadov, no ak ich nedokážeme využiť v prospech cieľa, vzrušenia z budúcnosti – čo môže vyvolať aj emocionalita, k čomu nám to je?

        A tak mi napadlo, čo ak práve tú emocionalitu sa snažia zdieľať? A teraz my budeme z toho interpretovať vecnú myšlienku ako vedci, pričom zámer bol možno celkom iný. Však nemusíme to prijať tak ako to naservírujú, môžeme nechať výlev výlevom alebo to “umenie” skritizovať, lebo na nás nezapôsobilo, a ísť ďalej. To, aké nástroje použili a akým spôsobom skombinovali isté časti, je ich vec a ich dobrá vôľa, že sa o niečo také pokúsili. Časom sa možno naučia lepšie narábať so slovom. Veď kto tam také veci pridáva, asi nie tí študovaní, ktorí si už procesom aspoň-akého-takého-spresňovania prešli. Takže nakoniec prílišné racionalizovanie môže doslova míňať zámer.
        Podobne obraz nebudeme interpretovať len na úrovni vecnosti a tieto slovenské emoušnl citáty spolu s obrázkom a keby to šlo, tak možno ešte aj hudbou na podfarbenie :D, sú podľa mňa takýmito obrazmi. Naozaj sú prehovory na rôznych úrovniach a nemá zmysel všetko prispôsobiť vecnosti. Dokonca aj Nemci sa dokážu poriadne nejasne, metaforicky aj emocionálne vyjadriť (viď Rilkeho básne). Ale nie je v tej chvíli práve to ich cieľom, tá emocionalita? A emocionalita nie je až tak na zahodenie, niekedy si sama dovolím prebrať nejakú nabudzujúcu predstavu, aj keď som si vedomá toho, že by sa dala interpretovať rôzne.

        Páči sa mi

      • Ak nechceš vecnosť, no tak proste nie si vo vibračnej zhode s vecnosťou… Ja hej. 🙂

        Ten zvyšok o “emocionalite na zahodenie” je len tvoja interpretácia. Všimni si, keď je emocionalita vybudená, ako začína vinterpretovávať do slov niečo, čo tam vôbec nemusí byť – úmysel za tými slovami… Isteže aj panvica, aj sitko sú nesmierne dôležité. Ale skús sitkom nabrať vodu a skús v panvici premývať ovocie. 🙂 Emocionalita pomáha pri cítení, vytváraní si emocionálnej väzby na niečo (a tým aj pri zapamätávaní si). Racionalita pomáha pri postrehnutí súvislostí. Keď pustíš racionalitu do oblasti citov, vie nafejkovať do určitej miery emóciu. Diagnosticky sa tomu hovorí “sociopat”. Keď emocionalitu necháš myslieť, začneš sa pohybovať výlučne v svete svojich vlastných fantázií. Začneš “čítať medzi riadkami” a nebudeš si overovať, čo si medzi riadkami vyčítala, pretože budeš taká presvedčená o svojej pravde, že ju nikdy nezačneš spochybňovať. Diagnosticky sa tomu hovorilo, myslím, “svätá inkvizícia”. 😉

        Liked by 1 person

      • Sme sa trochu nepochopili. A všimla som si, že moja veta “Naozaj sú prehovory na rôznych úrovniach a nemá zmysel všetko prispôsobiť vecnosti” mohla vyznieť tak, že ICH precítené prehovory sú na rôznych úrovniach, ale tak som to nemyslela! 😀 Myslela som to tak, že všeobecne vo svete sú rôzne prehovory – jeden je na jednej úrovni, druhý na druhej, ďalší na tretej… a tieto slovenské precítené zväčša práve emocionálne zamerané resp. z emócií vypustené, nemusia dávať žiaden zmysel z logického, toho vecného hľadiska. Ale to neznamená, že tam nie je skutočná emócia, ktorá sa zamotala vo význame slov. Tak tak som to myslela, že je to možné aj naopak a práve vecným pohľadom skenujeme niečo, čo tam nie je. Už je to, dúfam, jasnejšie. (Ale zase chápem, nemôžeme vedieť čo tam je alebo nie je, a ako som aj hore písala, prispôsobujeme sebe, ako sa nám to zdá najvhodnejšie. Takže ja ti, Helar, nič neberiem – keď pre teba je vhodné zracionalizovať takýto citát, okej. Ja len proste vidím v takých citátoch emóciu a príde mi zbytočné sa nad nimi zamýšľať prísne vedecky (podobne ako nad maľovaným obrazom alebo nad tým, čo povie z trucu malé dieťa). Alebo konkrétne v tomto hore vidím logickú nepresnosť, ale nejak sa ma to nedotýka, lebo viem, že sa takých nepresností dopúšťam aj ja.)
        Ale môžem sa ešte trochu povenovať tej emocionalite, keď už sme ju načali, lebo áno, vidím v nej čosi viac (ale nie v tých prešperkovaných prejavoch – citátoch, čo sme riešili). Možno používam nesprávnu terminológiu ;), ale vnímam ju ako hnaciu silu. Preto veľmi nechápem tú “energiu vecnosti”, pretože sa mi zdá, že musí ísť aj o energiu emocionálnu, že je to späté. Už len keby sme to brali ako čakry, tak neverím, že pokiaľ chcem aktivovať vôľu, stačí mi vecné stanovisko. Musí tam byť niečo, čo bude “hýbať”.
        Teraz sa ešte vrátim k vecnosti. Bolo povedané: “Všimni si, keď je emocionalita vybudená, ako začína vinterpretovávať do slov niečo, čo tam vôbec nemusí byť – úmysel za tými slovami…” A takisto to dokáže spraviť “čistá vecnosť”, či sa mýlim? Teda, pokiaľ sa bavíme o odhadoch, predpokladoch, “vecných možnostiach”=interpretáciách, ktoré sú jednoducho nekonečné a treba im dať určitý smer, inak nastáva zmätok. Aká je to “čistá vecnosť”, keď slová stvorili sami ľudia = sú pragmatické. V slovníku je definované slovo pragmatický ako triezvy, rozumný, vecný, praktický, ale tiež vypočítavý, prešpekulovaný, opatrnícky. Nedokážeme byť objektívni, aj objektívnosť je len uhol pohľadu, na ktorom sme sa dohodli. Tým, že som človekom, som “stranná”. Áno, som aj niečím duchovným, a tu si ešte dovolím tvrdiť, že metaforický jazyk má bližšie k duchovnému (k nejakej tej “pravde o nás” poznávanej cez sny, náhle vízie, vnuknutia) než fakty, zistené zvonku, ktoré sú sami osebe výsledkom, oddialením od skutočnosti. Ešte aj keby šlo o naladenie na intuíciu, neviem ani z toho emocionálnosť celkom vylúčiť, príde mi to ako všetko skĺbené vo “vedenie”.

        Páči sa mi

      • Hovoríme o rôznych etapách spoznávania/zmúdrenia… Už som to tu niekde písala a vždy predpokladám, že každý už všetko prečítal, čo som ja kedy popísala 😛 … Začala som odpovedať v tomto komentári, ale pri sedemnástom odseku som zatiahla ručnú brzdu a vybrala som text do samostatného článku. Môj pohľad na vec nájdeš tam.

        A teraz už len značne zlomyseľne podotknem: nebolo ti príjemné, keď som emóciu podradila pod rozum. 🙂 Teraz už vieš, ako sa obvykle cítim ja v kontakte s inými ezoterikmi, ktorí rozum nielenže podraďujú emócii, ale dokonca popierajú a démonizujú. 🙂 Nemci tomu hovoria Retourkutsche, po slovensky najskôr “odplata”. 🙂 Keď vy máte taký problém odtolerovať môj prístup, prečo čakáte, že ja nebudem mať problém odtolerovať ten váš? 😉 Mám odpoveď: neochota opustiť tú energiu, kde sa cítim “silný v kramflekoch”, ktorá mi je najpríjemnejšia.

        Moje “nájdi chybu” ťa mohlo aj nerozčuľovať a mohla si ho aj nekomentovať a nevinterpretovávať úmysel tam, kde takmer žiadny nebol. 🙂 Všetci potrebujeme okolo seba aspoň čiastočne priaznivé prostredie. Ja som si ho vytvárala tým “nájdi chybu” – a niekomu to zavadilo. 🙂

        Sorry, ak do teba bijem – nebijem do teba, tvoj spôsob premýšľania o veciach mi sedí. Ale v minulosti som sa častejšie stretla s tým, že mi ľudia predpisovali, čo smiem a čo nesmiem hovoriť, ako keby toto nebol blog o mojich myšlienkach, ale tom, čo chcú čítať oni. Ty si len vytvorila priaznivý priestor pre to, aby som mohla odventilovať svoju emóciu. A teraz už aj vidíme, na čo emócia slúži – ukazuje, kde máme problém, hoci ho nijako nerieši. Na to teraz bude musieť nabehnúť rozum, vymyslieť nejaký bypass, a vôľa, ktorá ho potom zrealizuje. 🙂

        Páči sa mi

      • Dobre. Začala som si to rozoberať do rôznych šírok, lenže táto diskusia vznikla od toho, že prečo a načo je rubrika Nájdi chybu. A dostali sme sa (okrem toho, že sa tu môžu pridávať rôzne perspektívy) k vecnosti, že toto je vlastne ako taký skrytý dôvod, prečo vznikla. Čiže keby som v tom našla chybu, ktorá sa zdá, že je stále emocionálne ladená – nesprávne, lebo pravda je vo vecnosti. Right? A tak sa teda pýtam, dokáže táto tvoja vecnosť, ktorú voláš objektivita odhaliť to, čo myslel pán X v texte roku 2004, alebo sú to len predpoklady?

        Normálne sa pýtam, nie, nenútim teraz všetko zbombardovať a emóciami zahltiť svet. 😀 😉 (tie moje nepresne pomenované ciele, emócia, vôľa či smer… – to sa dá zhrnúť pod jedno – viera. Ja osobne naozaj vidím svet viac ako snívanie, než takéto vedomé rozvíjanie a držanie kontroly, hoci aj toto bývalo. A stále sa mám z toho čo učiť, veď práve tak sa viem naučiť iný jazyk či navariť polievku), no moju vieru už len tak hocičo nezlomí. Ani sen o objektivite. Hoci aj viem, že neexistujeme. Už to dokážem aj napriek tomu, a možno aj vďaka tomu.
        Ďalšia vec: Dokážem vecnosť pochopiť okrem toho vedeckého ponímania, čo je akoby zdola nahor (nedávno pridaná srí mantra, tam sú tie trojuholníčky takto znázornené, čo u mňa zarezonovalo) aj zhora nadol – ako “mieru odhalenia”, kedy si bez ďalšieho vysvetlenia UVEDOMUJEME – totižto sme sa napojili na vyššie Ja, nechce sa mi to nazývať inak. A to sa priebežne mení, nakoľko som takto odhalená, resp. kedy idem s prúdom a tak VIEM… Na druhej strane, byť príliš odhalený z tej vedeckej stránky – to považujem jednak za užitočné, a jednak aj za nebezpečné, ako som sa už vyjadrila. Užitočné to môže byť napríklad pri skúmaní možností, ako vyrobiť liek na určitú chorobu, zdravá konštruktívna kritika, aj nájdenie chyby pre jej nasledovnú opravu atď., ale môže sa stať, že sa z odstupu ako pomôcky stane samoúčelná analýza pre analýzu (ako kedysi l’art pour l’art).
        Inak z toho nového článku z tretieho odseku som vďaka analýze, čo je mentálny proces, opäť vydedukovala mentálnu sféru. A to si nemyslím, že analýza sa môže diať aj na úrovní emócií a podobne, ale skôr som toho názoru, že emócia je automaticky spätá k myšlienkam, ktoré sa potom preto môžu zhmotňovať. A nie sú to potom až také nadbytočné “filtre”, ktoré treba dookola ošetrovať, ale treba ich využiť vo svoj prospech. Súhlasím, že analýzou sa dá prísť na veľa vecí, lenže keď nemám smer, pravdepodobne prídem len na samé aké veci? Bez smeru. Nezmysel, bezvýznamnosť. Lenže to sme oddialení doslova OD SEBA a keď sa naladím na tú “správnu vlnu surfu”, začne mi božské dávať zmysel, že vôbec prečo veci existujú.

        Mimochodom, ja som myslela, že priestor na komentovanie je priestor na diskusiu, dokonca je vraj žiadané podať svoj uhol pohľadu, no som označená ako niekto, komu niečo vadí, kto emóciu nadraďuje nad rozum, kto sa rozčuľuje, vinterpretováva, kto mohol aj nekomentovať. No tak ja môžem urobiť ústupný krok a nabudúce už naozaj nebudem komentovať, keď viem, že tu komentujú len 1. ľudia, ktorí priamo chvália alebo sa vymedzia voči druhému typu a 2. rozčuľujúci sa ľudia, ktorí si prišli filtrovať svoje emócie. 😛 Tak ako teda? Ja sa prispôsobím.

        Páči sa mi

      • Hm… niekedy nerozumiem tomu, čo ťa ženie.

        “lebo pravda je vo vecnosti. Right? A tak sa teda pýtam, dokáže táto tvoja vecnosť, ktorú voláš objektivita odhaliť to, čo myslel pán X v texte roku 2004, alebo sú to len predpoklady?” — Uvedomuješ si, že začínaš so mnou bojovať? Ako keby si vo svojom vnútri rozohrávala drámu so mnou, v ktorej sme antagonisti, a nie dvaja ľudia na ceste k pravdepodobne tomu istému… Ak sa ma “a tak teda pýtaš”, mám pre teba zlú správu: odmietam sa zúčastňovať boja s niekým a preto nebudem reagovať.

        Ak ťa to povedie k emocionálnej reakcii, kedy sa hodíš o zem a prestaneš komentovať, je to len a len tvoje rozhodnutie. 🙂 Mrzí ma, že som musela byť takáto “polopatistická”, ale niekde treba ťahať čiaru. Môžeš mať svoju drámu, ak chceš, ale ja nemám povinnosť sa v nej účastniť ani ako herec, ani ako divák.

        Páči sa mi

      • No veď práve o to ide, že ja som nezačala robiť drámu, pretože ja som len pridala svoj uhol – čo je žiadané a chcela som vedieť, načo táto rubrika je, keď ja to vidím tak, ako to vidím. A dopátrala som sa k niečomu – k vecnosti (tu sa chcem poďakovať za konštruktívnu snahu o riešenie), a tak som chcela zistiť, čo za vecnosť to je a ako to platí vo vzťahu k tejto rubrike. Nebudem teraz odbiehať k iným veciam – k teórii o svete, lebo to je veľmi abstraktné a obšírne, a v tom sa môžeme míňať ešte oveľa viac. No a potom som bola označovaná za neviemčo, tak keď ja neoznačujem, by som poprosila rovnaký rešpekt. Toť vše. 🙂 Lebo chápem, že je to tvoja stránka a o mňa vlastne nejde – jasné, že môžeš písať čo chceš a jasné, že sa nemusíme vôbec chápať, ani sa prispôsobovať (v rôznom zmysle slova), ale nejaký ten predpoklad konštruktívnej debaty ako komentujúci skrátka očakávam, a nie výklad toho, aká som. Takže sa pýtam inak: budem rešpektovaná bez toho, aby bola “emocionálne analyzovaná”?

        Podľa toho sa rozhodnem, či tu (aspoň najbližšie) budem písať. Lebo potom to pre mňa nemá zmysel a z každej vety sa dá vyloviť niečo “emocionálne”.

        Páči sa mi

      • No takto. 😀 Pozerám na to, čo súladí s tým, čo chcem. Nehovorím, že tá rubrika je “chyba” a nehovorím, že sa treba vyhýbať chybám, ale naučiť sa s nimi žiť, resp. aj opraviť, ak mi to prospeje, ale nezaťažovať sa detailami zbytočne. Ako hovorím – beriem to ako interaktívnu knihu a aspoň mne osobne to príde spomaľovacie, že “zastav sa a pozeraj na chyby”, tak som sa spýtala, že o čo ide, keď ja to vidím takto, ako popisujem. Jednoducho že my aj v bežnom svete fungujeme na takých “nepresných” a “nedopovedaných” frázach… a pozastavujeme sa tak nad nimi? Nie, lebo nám vyhovujú. Síce spätne to môžeme vidieť ako menej “logické”, ale predsa to posúva!
        Aha, aj teraz sa napríklad máme baviť o tom, prečo je človek, čo nehľadá chyby šťastnejší, ale nemáme zadefinované slovo šťastie. A muchy sa dajú hľadať vo všetkom, naozaj úplne vo všetkom. Ale nejde nám náhodou viac o cieľ, a tým pádom rýchlosť a aspoň zbežné porozumenie (pre čo vlastne aj ten jazyk vznikol)?
        Odpoveď na druhú otázku je teda jednoduchá a určite to už aj Sun niekoľkokrát spomínala – sústredenie sa na chyby znamená žiť vo svete nedostatku. Tak logicky keď sa sústredím na vízie a teším sa z nich, vidím cieľ (pre moju budúcu greatest version), tak veci sa vedia prispôsobiť a “chyby” ma prestanú toľko prenasledovať, sú už len prostriedok pre niečo lepšie = som šťastnejšia.

        Páči sa mi

      • tak to je haluz, teraz si vlastne to stastnejsi doplnila o rychlejsi. Stale sa nemozem zbavit dojmu, ze vlastne dost zlozito pises o tom, ze chyby ti velmi vadia. Ale chyby podla mna nemusia byt tak neprijemne, ked sa ich naucime vnimat a odstranovat. potom nebudeme musiet tak velmi pozerat dopredu len na ten ciel, kam sa potrebujeme rychlo rychlo dostat. To hladanie a odstranovanie chyb moze byt aj zabavne.

        Liked by 1 person

      • Nechápete furt, o čom hovorím. 😀 K Helar sa vyjadrím neskôr, lebo teraz nemám čas, a to bude asi na dlhšie, ale tu poviem ešte niečo: Ja som sa vôbec nikde nevymedzila PROTI CHYBÁM. Neviem, či to mám nakresliť alebo čo… 😀 Som povedala, že chyby boli, sú a budú. A prílišné rozoberanie chýb (najmä cudzích) môže zapríčiniť ešte väčšie nedorozumenie, ako tam už aj tak je. (Napr. aj keď si myslím, že v prehovore logická chyba nie je, tak on (autor) to mohol myslieť inak a tým pádom z nášho hľadiska by tam už bola. Alebo z nášho hľadiska tam nejaká logická chyba je, pričom on (autor) sa nesnažil podať vec z logického hľadiska, ale trebárs podať nejakú emóciu – nešťastný výber slov, resp. že si vôbec slová vybral na vyjadrenie emócie.) Rozprávač (aj podľa Kubíčka v literárnej teórii) sa všeobecne považuje za rozprávača nespoľahlivého. Sám sa len snaží priblížiť niečo slovami, ale tie jeho zážitky nie sú slová sami osebe.
        Bavíme sa na rôznych úrovniach. Preto som uviedla k tvojej otázke konkrétny príklad: komunikáciu – aby sme si lepšie rozumeli, ale viedlo to ešte k väčšiemu nedorozumeniu. Tu už však neviem jasnejšie, musí byť snaha aj z druhej strany. Takže pri komunikácii keby som sa extrémne zameriavala na chyby (v prehovore), napr. na otázku ako sa máš si hneď vylovím milióny uhlov pohľadov a neviem adekvátne použiť ten “domyslený”, praktický, ktorý sa v bežnej komunikácii očakáva, lebo môže to byť aj tak aj tak aj tak… (môže to byť myslené ironicky, lebo vie, že sa mi nedarí, môže sa pýtať všeobecne, ale aj konkrétne – oblasť rodiny, školy, alebo nebodaj chce preniknúť do najtajnejších psychologických hĺbok) tak sa spomalí komunikácia (momentálny cieľ). Neviem, možno je niekto naozaj šťastný v neustálom spochybňovaní, ale mne sa to neosvedčilo a radšej rátam s niečím (aj keď som si vedomá toho, že to môže byť inak). Domyslím si niečo, čo mi vyhovuje. Nemusí v tom byť žiadna extra emócia ;). Mohla by som sa ho aj spýtať na spresnenie – ako to myslí? Ale je tu pravdepodobnosť, že ani sám nevedel, jednoducho je to zvyk, slušnosť, a potom už do toho vnáša niečo, čo tam predtým nebolo. A tak ho môžem aj “dostať”, ale načo, keď každý z nás je nespoľahlivým rozprávačom.

        Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.