Semienko vo vetre

Sympetrum_flaveolum_-_side_(aka)Spred pár dní: V noci som bola zmätená svojou silnou reakciou na udalosti predošlého večera a tak som sa vybrala za niekým “predebatovať to” – za mozgom rozumnejším od môjho.

Nemala som preferenciu, s kým chcem hovoriť, tak som len šla do svojho lesíka. Ešte ako som sa fixovala v tom obraze, priletela ku mne vážka – veľká, oranžová, s nádhernými tyrkysovo trblietavými krídlami. Sadla som si na zvalený kmeň stromu, ona si sadla predo mňa a pozerala na mňa. A pritom začala hýbať krídlami tak, že sa na nich lámalo svetlo. Fascinovane som na ňu zízala. Potom som sa jej spýtala, prečo to robí. Odpoveď: Fokus.

Z chodby som začula, ako mačičky po sebe syčia a bijú sa, tak som vstala a šla robiť poriadky. Potom som sa vrátila do postele s tým, že sa znova pokúsim naladiť na vážku. Spomenula som si na to trblietanie krídlami – a už som tam bola a vážka sa zasmiala, či už rozumiem, prečo to robila… Vedela, že príde vyrušenie, a vedela, že sme ešte nedohovorili, tak mi dala extra vnem, na ktorý som sa mohla sústrediť a cezeň sa s ňou znova spojiť…

Spýtala som sa jej, ako sa má. Či jej je dobre. Rozosmialo ju to. Vysvetlila mi, že pre energiu je to celkom nezmyselná otázka – ako inak by jej malo byť?

Tak som sa spýtala, či ju nikdy nič nebolí – ani ráno, keď vstáva. Znova ma zastavila, že nie je bytosť, ale energia; obraz vážky jej dávam ja, ona nijaké telo nemá, tak ju nemá čo bolieť. Vzdychla som, ako je jej dobre, pretože mňa vždy všetko bolí… Povedala, že to je len predpoklad. Že tým, že žijem v tele, mám predpoklady o tom, ako sa také telo správa, že starne, že sa vekom rozglejuje a že to bolí… ale že to nie sú fakty, ale len predpoklad, ktorý potom v reáli nachádzam.

Pre mňa to bol váu-efekt a povedala som si, že to vyskúšam bez predpokladov, hoci chápem, že to bude ťažké… Vážka pohybovala krídlami a ja som sledovala jednotlivé “okienka”, ktoré žilkovanie na krídlach vytváralo, ako odlišne odrážajú svetlo… Spýtala som sa jej, čo tie okienka sú. Povedala, že to sú rôzne súčasti z nás samých. Spýtala som sa jej, ako to robí, že ju tie okienka unesú a umožnia jej lietať… Povedala, že lieta vďaka tomu, že sú všetky.

Okamžite sa mi to v hlave spojilo s toltéckym princípom kompletného človeka, ale nadobudlo to nový rozmer – všetky okienka na krídlach vážky bolo vidno. Možno aj všetky aspekty z nás má byť vidno – nestačí o nich vedieť, ale treba ich aj žiť, alebo takto nejak… a potom to umožní človeku “vzlietnuť”.

Nato vážka vzlietla, že mi niečo ukáže. Tak som vzlietla s ňou. Obvykle mením podobu na labuť, ale oproti labuti mi vážka prišla maličká a tak som sa z nejakého dôvodu zmenila na semiačko púpavy s tým parazólikom hore a vznášala som sa vzduchom. Vážka ku mne priletela s komentárom, že to nie je zlé 🙂 , a svojimi krídlami vírila vzduch tak, že som letela s ňou. Povedala mi, že ona ako energia má možnosť riadiť svoj smer, kým ja smer neriadim, ale mám len možnosť nechať sa ňou niesť… A zasa mi v duchu došlo “plynúť s tokom energie”.

V tom bode sa z nejakého dôvodu, ktorý som už zabudla, zmenila vážka na Gabriela. Pýtala som sa ho, či to bol po celý čas on, a on mi odpovedal, že je to vždy po celý čas on – že on tvorí môj svet a nie je miesto, kde by nebol, tak prečo čakám, že by niečo v mojom živote mohol nebyť… Takto to znie hrozne  domochlane, ale obraz bol jasný a veľmi upokojujúci.

Posťažovala som sa mu, ako som večer vypenila (veď sme potom aj kyvadlovali a dostala som od neho návod, ako postupovať) a ako mi vadí to, že mi to tak vadí… Pýtala som sa ho, že ak je to pokus spraviť zo mňa súčasť celku, prečo potom cítim nutkavú potrebu uznania a vyniknutia… ako keby som bola niečo špeciálne, čo zjavne nie som. Že či to do mňa vovychovávali moji rodičia, ktorí si na mňa hodne potrpeli.

Spýtal sa ma, či to boli len oni, a vtedy som si spomenula, že ma presne v tom utvrdzovali učitelia až do VŠ… Na VŠ sa ma už snažil život zglajchšaltovať, ale dovtedy mi rôzni ľudia vždy vraveli, že mám extra taký-a-onaký talent (vždy iný). A spomenula som si, že v práci som sa naučila jedno – nezávisle od oblasti, do ktorej som sa pustila, po pol roku som bola nadpriemerná. Nie vynikajúca, ale nadpriemerná. 🙂 Z nuly citeľne nad priemer. 🙂

Tak som uznala, že asi to neboli len moji rodičia. Povedal, že keď je niečo také silné v našom vnútre, tak tomu musíme vytvoriť priestor a nie hanbiť sa za to a potláčať to. A preto tá moja túžba po uznaní, akceptovaní a obdive je na mieste a vedie ma hľadať spôsoby, ako ju naplniť – a tým ma rozvíja.

Potom som už musela zaspať alebo som zabudla na ten zvyšok, ale ráno som sa pokúsila zobudiť bez predpokladu bolesti a miestami sa mi to na pár sekúnd darilo. 🙂

Reklamy

4 thoughts on “Semienko vo vetre

  1. Žeby tá vážka bola od slova pre-VÁŽIŤ? 🙂
    Totiž keď niečo cítime ako nevyvážené, vyrovnávame to. Ako na nestabilnom plechovom štvorci vo vzduchu. Keď cítime prevahu “prílišnej slobody” – obmedzujeme sa, keď prevahu “neporiadnej roboty” – trestáme sa, keď prevahu “prílišnej lásky” – racionalizujeme(?), … – to by mohol byť ten predpoklad. Čo čakáme – umožňujeme.
    Choroby som zatiaľ nejak neriešila, ale zbadala som aspoň u seba, že keď sa mi niečo objaví na tele, venujem tomu pozornosť a akoby proroctvo sa napĺňalo. (kedysi kurie oko, nedávno opuch na oku) Potom akoby to už bolo prevážené (pretraktované), že sa od toho odrazí a začne to miznúť (odpuchlo). Inak nemám nejaké závažné zdravotné problémy, *klop klop*. Raz som počula, že naše telo je tiež podvedomie navonok (=vedomie? :D), niečo také. Takže zdravotné problémy môžu súvisieť (nielen so psychikou), nielen s vírusmi a fyzickými príčinami – ktoré takisto tvoria súvislosti, ale môžu pochádzať priamo z podvedomia – napr. pocit nevyváženia, že sa mám niečo naučiť, no nechcem si to pripustiť.

    Raz, keď som na ten objav ohľadom prevahy prišla, som cestou domov za zimným štadiónom “vyvážila”, že už bolo dosť chýbania (príliš), že by som mala dostať niečo radostné, lásku… Keď už som išla po ceste pred štadiónom, zatrúbil na mňa kamionista. 😀 Viem, že sa to zdá, že nič moc, ale cítila som sa atraktívne a fajn. A relatívne rýchlo som dostala odozvu, predsa len, akú inú tam šlo dostať. Toto som si vedela predstaviť, bola som na to *pripravená*. A zjavne aj vyladená podvedome.

    Mňa napríklad v poslednom čase zaujíma skôr, ako je to s deťmi. Že keď sú vyladené na relax, zábavu, ako to, že niektoré z nich zrazí auto? Predpokladali to? Nie. Vedome. Odhadujem to tak, že najprv sa dostávame do hmoty, zvykáme si na ňu (zabunkrujeme sa do tej hmoty), až potom sa postupom veku, možno až v dospelosti zas otvárame, dostávame z – dôvery, a nie z vynútenia a “chytáme sa” na podvedomie (spomínané plynutie z energiou). Takže to dieťa o tom vedelo len na podvedomej úrovni, vedomie bolo zaneprázdnené spoznávaním hmoty. Aspoň tak si to teraz vysvetľujem. Uvidíme, aké nové objavy prinesie budúcnosť.

    Hej, ešte dodatok. Všimnite si, ako sa bohatí (aspoň mne sa tak zdá) cítia, že si zaslúžia viac, aj naďalej – zážitky, dovolenky, materiálne potreby, radosť detí. A tá nenásytnosť, chcenie – akoby boli doteraz v nevýhode, sa musí raz prejaviť vo forme vyváženia a prináša im to prostriedky pre plynulý prechod energie tým smerom, ktorý si zvolili. = rozvíjanie sa ako z predposledného odseku článku, maybe? 🙂
    Už si tu píšem skoro denník, prepáčte. 😀

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.