Eprakone – ezoterika a spiritualita

Spred pár dní: V noci som bola zmätená svojou silnou reakciou na udalosti predošlého večera a tak som sa vybrala za niekým “predebatovať to” – za mozgom rozumnejším od môjho.

Nemala som preferenciu, s kým chcem hovoriť, tak som len šla do svojho lesíka. Ešte ako som sa fixovala v tom obraze, priletela ku mne vážka – veľká, oranžová, s nádhernými tyrkysovo trblietavými krídlami. Sadla som si na zvalený kmeň stromu, ona si sadla predo mňa a pozerala na mňa. A pritom začala hýbať krídlami tak, že sa na nich lámalo svetlo. Fascinovane som na ňu zízala. Potom som sa jej spýtala, prečo to robí. Odpoveď: Fokus.

Z chodby som začula, ako mačičky po sebe syčia a bijú sa, tak som vstala a šla robiť poriadky. Potom som sa vrátila do postele s tým, že sa znova pokúsim naladiť na vážku. Spomenula som si na to trblietanie krídlami – a už som tam bola a vážka sa zasmiala, či už rozumiem, prečo to robila… Vedela, že príde vyrušenie, a vedela, že sme ešte nedohovorili, tak mi dala extra vnem, na ktorý som sa mohla sústrediť a cezeň sa s ňou znova spojiť…

Spýtala som sa jej, ako sa má. Či jej je dobre. Rozosmialo ju to. Vysvetlila mi, že pre energiu je to celkom nezmyselná otázka – ako inak by jej malo byť?

Tak som sa spýtala, či ju nikdy nič nebolí – ani ráno, keď vstáva. Znova ma zastavila, že nie je bytosť, ale energia; obraz vážky jej dávam ja, ona nijaké telo nemá, tak ju nemá čo bolieť. Vzdychla som, ako je jej dobre, pretože mňa vždy všetko bolí… Povedala, že to je len predpoklad. Že tým, že žijem v tele, mám predpoklady o tom, ako sa také telo správa, že starne, že sa vekom rozglejuje a že to bolí… ale že to nie sú fakty, ale len predpoklad, ktorý potom v reáli nachádzam.

Pre mňa to bol váu-efekt a povedala som si, že to vyskúšam bez predpokladov, hoci chápem, že to bude ťažké… Vážka pohybovala krídlami a ja som sledovala jednotlivé “okienka”, ktoré žilkovanie na krídlach vytváralo, ako odlišne odrážajú svetlo… Spýtala som sa jej, čo tie okienka sú. Povedala, že to sú rôzne súčasti z nás samých. Spýtala som sa jej, ako to robí, že ju tie okienka unesú a umožnia jej lietať… Povedala, že lieta vďaka tomu, že sú všetky.

Okamžite sa mi to v hlave spojilo s toltéckym princípom kompletného človeka, ale nadobudlo to nový rozmer – všetky okienka na krídlach vážky bolo vidno. Možno aj všetky aspekty z nás má byť vidno – nestačí o nich vedieť, ale treba ich aj žiť, alebo takto nejak… a potom to umožní človeku “vzlietnuť”.

Nato vážka vzlietla, že mi niečo ukáže. Tak som vzlietla s ňou. Obvykle mením podobu na labuť, ale oproti labuti mi vážka prišla maličká a tak som sa z nejakého dôvodu zmenila na semiačko púpavy s tým parazólikom hore a vznášala som sa vzduchom. Vážka ku mne priletela s komentárom, že to nie je zlé 🙂 , a svojimi krídlami vírila vzduch tak, že som letela s ňou. Povedala mi, že ona ako energia má možnosť riadiť svoj smer, kým ja smer neriadim, ale mám len možnosť nechať sa ňou niesť… A zasa mi v duchu došlo “plynúť s tokom energie”.

V tom bode sa z nejakého dôvodu, ktorý som už zabudla, zmenila vážka na Gabriela. Pýtala som sa ho, či to bol po celý čas on, a on mi odpovedal, že je to vždy po celý čas on – že on tvorí môj svet a nie je miesto, kde by nebol, tak prečo čakám, že by niečo v mojom živote mohol nebyť… Takto to znie hrozne  domochlane, ale obraz bol jasný a veľmi upokojujúci.

Posťažovala som sa mu, ako som večer vypenila (veď sme potom aj kyvadlovali a dostala som od neho návod, ako postupovať) a ako mi vadí to, že mi to tak vadí… Pýtala som sa ho, že ak je to pokus spraviť zo mňa súčasť celku, prečo potom cítim nutkavú potrebu uznania a vyniknutia… ako keby som bola niečo špeciálne, čo zjavne nie som. Že či to do mňa vovychovávali moji rodičia, ktorí si na mňa hodne potrpeli.

Spýtal sa ma, či to boli len oni, a vtedy som si spomenula, že ma presne v tom utvrdzovali učitelia až do VŠ… Na VŠ sa ma už snažil život zglajchšaltovať, ale dovtedy mi rôzni ľudia vždy vraveli, že mám extra taký-a-onaký talent (vždy iný). A spomenula som si, že v práci som sa naučila jedno – nezávisle od oblasti, do ktorej som sa pustila, po pol roku som bola nadpriemerná. Nie vynikajúca, ale nadpriemerná. 🙂 Z nuly citeľne nad priemer. 🙂

Tak som uznala, že asi to neboli len moji rodičia. Povedal, že keď je niečo také silné v našom vnútre, tak tomu musíme vytvoriť priestor a nie hanbiť sa za to a potláčať to. A preto tá moja túžba po uznaní, akceptovaní a obdive je na mieste a vedie ma hľadať spôsoby, ako ju naplniť – a tým ma rozvíja.

Potom som už musela zaspať alebo som zabudla na ten zvyšok, ale ráno som sa pokúsila zobudiť bez predpokladu bolesti a miestami sa mi to na pár sekúnd darilo. 🙂