Pred pár dňami som niečo riešila a napojila som sa na Gabriela. Už ani neviem, čo som to vtedy riešila, ale reč sa nejako zvrtla na lásku. Myslím, že ma vyzval, aby som mu definovala, čo láska je pre mňa. A ja som zistila, že ani neceknem… proste že sa nechytám. Tak som to, hrdosť-nehrdosť, pokorne priznala.
Cítila som, ako padám do vzduchoprázdna – nemala som nijaké napojenie na pevný bod, len tak som sa vznášala nad obrazom, v ktorom bolo všetko – slnko a kvety a lúky a stromy a zvieratá a vtáky a ľudia… a kedy-tedy som zacítila niečo ako súzvuk. Jednoducho som si všimla z celej tej mozaiky jeden predmet a dostavil sa súzvuk. Pocit slabej náklonnosti, sympatie, takej nevlastníckej – ako že „fajn, nie som tu sama“. 🙂
A do toho prišiel Gabrielov hlas, že „láska“ je vlastne schopnosť vytvoriť si toto napojenie na toho druhého.
🙂 Fajn. Takejto definícii „lásky“ celkom dobre rozumiem.
😀 Asi na mňa lezie jar či čo. Obvykle nad „láskou“ nešpiritizujem. 😉
Pridaj komentár