Boh nie je hore či dole či na oltári. Boh je všade. Je Boh niekde mimo teba? Nie, nie je. Ty si Boh – nuž, aspoň jeho súčasť. Takže by si sa mohol rovnako dobre modliť aj k sebe: “Ja náš, ktorý som na Nebesiach, posväť sa meno moje.” Alebo sa uspokojíš s ich nepresnou verziou. “Otče náš…” (Boh nie je muž), “…ktorý si na nebesiach…” (geograficky nesprávne; Boh nie je na Nebesiach – je všade rovnako ako ty), “…posväť sa meno tvoje…” (vyzdvihujeme výnimočnosť, mimoriadnosť, niečo lepšie ako ten zanedbateľný zvyšok – a externalizujeme všetko dobré a mocné a láskavé), “…príď kráľovstvo tvoje…” (slovo “príď” hovorí, že ešte tu ešte nie je – hehe 😛 , tak potom Boh čoho je náš Boh?), “…buď vôľa tvoja…” (kontrola, kontrola, la-la-la 😉 ), “…ako v nebi, tak i na zemi…” (implikuje, že Nebo a Zem sú oddelené, čím kodifikuje právo viesť ľudí do Neba; správaj sa podľa mojich pravidiel a pod mojou kontrolou a dostaneš sa do Neba, ktoré je niekde celkom inde a nedá sa tam dostať len tak a nie bárskto), “…chlieb náš každodenný daj nám dnes…” (Boh, váš “pekár odvedľa”? To je čo za blbosť? Kvasnice sú svinstvo – žijú z teba vtedy, kedy si ty myslíš, že žiješ z nich; kto už len potrebuje dennú dávku kvasníc od Boha?!), “…a odpusť nám naše viny…” Boh nemôže odpúšťať previnenia. Nemá na to právo. Pamätaj: Boh nemôže odstrániť Temnotu. Boh je aj Temnota. Boh je aj tvoje previnenie a previnenie každého iného. Jediný, kto môže odpustiť tvoje previnenia, je ……. (doplň svoje meno).
A ideme ďalej: “...a neuveď nás do pokušenia…” Anglikáni to zjavne v svojej verzii Otčenáša nemajú, pretože to Wilde nespomína, ale poďme na to vlastným rozumom: Na čo by bolo pokušenie, keď nie na to, aby nás posúvalo od jednej nepríjemnej situácie do druhej a učilo nás vysporiadať sa s nimi? Rásť? Nikto nehovorí, že pokušeniu musíme podliehať. Proste pokušenie je situácia, my sme tu na to, aby sme žili (=riešili situácie) a teraz nás Boh má ochrániť pred nimi? To je, ako keby sme mu hovorili “a tú blbosť, ktorú si si na nás vymyslel, si láskavo strč kamsi, ja o ňu nestojím”. Ešteže máme takého rovnoprávneho Boha. A aby sa to nedalo prehliadnuť, predpíšeme mu to ešte raz (kontrola, kontrola, la-la-la): “…ale zbav nás Zlého…” Inými slovami: “zbav nás časti seba”. Menej stručne – “tú menej príjemnú časť zo seba si môžeš strčiť, pretože ja stojím len o tú šľahačku”. A končíme “Amen.” Amen značí “bude, ako som povedal”. Takže my sme práve zaviazali Boha, aby sa správal podľa našej predstavy. Ak ste ešte stále hľadali dôkaz, že ste Boh, tak teraz ho už máte – ste dokonca Boh svojho Boha. 😉
Wildea rozčuľuje aspekt “moci” Boha, ako keby Boh niečo vykonával… Je tam krásny citát, ktorým skončíme šiestu kapitolu, pretože je presne tak, ako som to zažila aj ja:
Keby si sa spýtal Boha “si mocné?”, usmialo by sa a… neodpovedalo by.












Povedz svoj názor