Dnes som našla na stránke Taoist Philosophy:
„Skutočný súcit nie je len emocionálna reakcia, ale pevné presvedčenie, zakladajúce sa na pochopení.“
(True compassion is not just an emotional response, but a firm commitment founded on reason.)
Takto sa viem dostať do mieru aj s tým „súcitom“, ktorý som si ja už nejaký ten mesiac vnútorne prekladala ako „porozumenie“. Keď chápeme veci, prečo sa dejú, ako prebiehajú a aké pravdepodobné dopady budú mať, máme pochopenie aj pre toho, kto sa v danej situácii nachádza. Náš súcit takto nepramení zo strachu, že by sme sa v tej situácii mohli niekedy ocitnúť aj my, ani nie z radosti, že sa to nestalo nám… Rozumieme, že je to zlé a je to len dočasný stav, ale že ten človek dočasnosť toho stavu práve teraz nevníma – a nechtiac tým dávame jeho situáciu do inej perspektívy a keďže sme vzájomne prepojení, trochu podporujeme jeho schopnosť vidieť ju v širších súvislostiach. Myslím, že to je presne to budhistické ponímanie „posielania lásky“. Nič neposielame. Chápeme – a vidíme trochu viac než len to zlé. Dávame do perspektívy.
Možno raz, až to budeme potrebovať my, pomôže nám niekto iný dať vec do perspektívy. Alebo už budeme mať v sebe vypestovaný taký automatizmus „dávania do perspektívy“, že to zvládneme aj sami. Aspoň u mňa to tak zafungovalo. 🙂
Pridaj komentár