Pred chvíľkou som na nástenke objavila nový článok na eldhwen blogu s názvom “Duchovno?!?” a zo zvedavosti som sa tam šla pozrieť, či náhodou nepíšu o Tine a jej blogu… 😉 Bol to zas jeden z tých prebraných českých článkov a nakopol moje myslenie istým smerom.
Prvé, čo ma dostalo, bol štýl autorky. Šla som sa pozrieť na jej webovú stránku a tento článok sa neodlišuje od ostatných jej článkov. Keďže štýl mi nesedel, už som nečítala podrobne, ale aj tak mám pocit, že veľa jej myšlienok by som bez zaváhania podpísala.
Naučila som sa však niečo iné. Naučila som sa, že to, ako píšeme o druhých (a ako vidíme tých druhých), vypovedá jedine o nás… To, čo v situácii chceme vidieť, to v nej nájdeme. Ak chceme vnímať, akí sú tí druhí nedokonalí, nájdeme pre to nejaký dôkaz. A to, čo vnímame, zas na druhej strane vytvára okolo nás určitý svet, v ktorom sa potom pohybujeme a pretože vnímame zosilnene nedokonalosť, v tejto začarovanej slučke do svojho sveta dostávame nedokonalosti stále viac a viac… No-go. Nielen voči autorke, ale aj voči mne. Okamžite som si spomenula na tých svojich “ksichtov”. A spomenula som si aj, ako sa to “necítilo dobre” a preto som začala s bobríkom mlčania.
No a pri tom “necíti sa dobre” som si spomenula na inú časť z článku, ktorá mi otvára nožík vo vrecku:
Co kdybychom se už vykašlali na složité pojmy a separace? Pojďme se bavit co nejjednodušeji tak, aby tomu rozuměli úplně všichni – svým srdcem. Pojďme věci nekomplikovat a říkat pravdu tak obyčejnou, jaká skutečně je. Sestupme do svého člověčenství a přestaňme dávat slovům významy a pocitům slova, které ve skutečnosti nemají. Naciťujme. Slova jsou velmi omezeným způsobem komunikace, díky které vzniká hodně nedorozumění a nedostačují k vystižení podstaty pocitů nás lidí.
Pakliže jsme jen v logu a orientujeme se na samotná slova, byť jsme již začali vnímat jejich skutečnou podstatu, může nás to stejně zavést do slepé uličky. Důležité je poslouchat každou buňkou těla, která zachytává i ty nejjemnější vibrace energie druhého člověka v rozhovoru a z výsledného pocitu nám vyhodí výsledek, o kterém víme, že je Pravda nebo lež. Tečka.
Dostalo ma slovo “naciťujme”. Nerozprávajme, nedávajme do slov, pretože vďaka slovám vznikajú nedorozumenia. Miesto toho “naciťujme” a nijaké nedorozumenia nebudú.
A je to tak – nedorozumenia nebudú, pretože keď prestaneme “dávať do slov” a komunikovať s ostatnými, tak sa budeme pohybovať výlučne v tom našom príbehu a jediný vstup, ktorý budeme mať, bude náš pocit, pričom jediný výstup tohto vstupu bude náš pocit. Budeme sa cítiť na konci rovnako ako na začiatku, pretože začarovaný kruh vnímania. A? Z liečenia depresií poznám poučku: začni o tom hovoriť iným; veci hneď nadobudnú novú perspektívu a odrazu vyzerajú zvládnuteľnejšie. Nenechávaj si pre seba. Choď von zo začarovaného kruhu svojho vnímania. Podeľ sa o to, čo prežívaš, a použi odozvu iných na to, aby si napravil svoje vnímanie.
V minulosti som tu už mala tieto debaty a zdá sa, že je to moja posvätná krava, hranica, ktorú neviem prelomiť. Ak chcem komunikovať, musím 1. rozumieť svojmu pocitu, 2. dať ho do patričných slov, 3. skontrolovať, či to, čo som chcela odkomunikovať, na druhej strane tak skutočne aj došlo a 4. korigovať, ak došlo k posunom. Vtedy sa pohybujem “tam vonku” a dostávam šancu sa niečo dozvedieť, niečo o sebe zistiť, niečo sa naučiť a nabudúce byť múdrejšia.
S týmto “naciťovaním” mám osobne zlú skúsenosť – jedna z niekdajších čitateliek si “nacítila” istý obraz o mne a čokoľvek som napísala, ona “medzi riadkami” vyčítala to, čo jej obraz o mne potvrdilo. Z môjho pohľadu je to skysnutie v situácii, ktorú sme si vyrobili sami, bez šance dostať sa z nej, pretože nevidím dôvod na to, aby som korigovala svoje (nesprávne) predpoklady, pretože nekomunikujem. Iste, písala ona a písala som aj ja, ale kým sa slová neberú ako slová a dôležitý je len pocit, ktorý v nás vyvolávajú… no povedzte, ak vás niekto totálne vytočí a potom vám povie, že vyzeráte dobre, budete si čo len na sekundu myslieť, že sa mu páčite – alebo v tom uvidíte posmešok? Nereagujete na jeho vnútorný stav, ale na svoj. Angličania tomu hovoria “samonapĺňajúce sa proroctvo” (self-fulfilling prophecy). Čo hľadáš, to nájdeš. Slováci tomu hovoria menej šraubovane “čo sa babe chcelo, to sa babe prisnilo”. 😛
To, čo autorka navrhuje, zaberie v jedinom prípade – ak ideme do komunikácie celkom “čistí”, bez nejakej osobnej histórie. A to spĺňa len málokto. Len čo máme osobnú históriu, začína nám skresľovať nielen myslenie (a hovorenie), ale aj “preciťovanie” (páni, mňa to parádne štve, keď to večne pchám do tých úvodzoviek!) a konanie. Ja používam svoju obľúbenú teóriu troch energií a nestačí mať rozvinutú len jednu z nich, ak chceme byť spokojní (a “kompletní”) ľudia. Potrebujeme ich používať všetky tri a súčasne. Čiže myslieť A SÚČASNE cítiť A SÚČASNE konať/meniť. O tom je podľa mňa sebarozvoj. Možno aj to “duchovno”, čo ja viem. Moja definícia slova “duchovno” je deravá ako ementál.
A po všetkom tom “naciťovaní” ( 😉 ) som sa napriek tomu dozvedela, že:
Chápete, že jsme si vytvořili program, který se bojí slov? Jaká iluze to je?
Áno, chápem, že sme si vytvorili program, ktorý sa bojí slov – pretože ľahšie než začať precízne a uvážene používať slová je “naciťovať” a “čítať medzi riadkami” (= “poslouchat každou buňkou těla, která zachytává i ty nejjemnější vibrace energie druhého člověka v rozhovoru a z výsledného pocitu nám vyhodí výsledek, o kterém víme, že je Pravda nebo lež. Tečka.”) Jediné meradlo toho, či je niečo pravda alebo lož, je teda len môj vlastný pocit, či je to pravda alebo lož. Podpisujem – v prípade, že sme sa zbavili vplyvu osobnej histórie. Vo všetkých ostatných prípadoch je to použitie slova proti dávaniu do slov a použitie myšlienky proti mysleniu.
A tu sa dostávam zasa k tomu pôvodnému – musí tam byť to “proti”? Musí byť v našich úvahách vždy niekto, kto “nevyhovuje”, aby sme vedeli určiť, ako vyzerá “vyhovovanie”? Nie je ten “nevyhovujúci” len iná súčasť nás samých, od ktorej sa tak hlasne dištancujeme, pretože nevyhovuje naším prehnane vysokým nárokom na svet?
To ešte zďaleka neznamená, že ma ľudia už nesrdia. Niet živočíšneho druhu, s ktorým by som bola viac na vojnovej nohe. Len už som pochopila, že obklopovať sa múdrosťami iných, ktoré potvrdzujú moje stanovisko, nikam nevedie. Treba si položiť otázku, či daná múdrosť zmení niečo na mojom prístupe. Ak nie, nepotrebujem ju, lebo ju už mám. Ak ma povychováva, tak potom OK, beriem a nechám ju vychovávať ma. Ale “dštiť oheň a síru” a preciťovať (konečne bez uvodzoviek! 😀 ) stále to isté nikam nevedie – a to ani so zdôvodnením, že “nedokážem inak”. Ak ja “nedokážem inak”, tak potom na zvyšok sveta presúvam zodpovednosť, že sa bude prispôsobovať mojim rigídnym predstavám, ktoré nie som ochotný spochybniť.
Zdá sa, že aspoň mne táto moja úvaha trochu pomohla. Už ma to preciťovanie nejako menej sssss…rdí. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor