Mám ďalšiu pasáž z Jeffreyho Chappella, Aswers From Silence. K tejto sa dopracoval, keď prečítal sériu úžasných kníh a zistil, že niekto autora obviňuje z plagiátorstva. Okamžite bežal za svojím Osvieteným Ja, čo mu k tomu povie:

“Z tvojej strany to vyvoláva poranenie následkom zrady a sklamania. Nechali ťa padnúť, keď si očakával, že ťa podržia. V konečnom dôsledku je zrada záležitosť opustenia. Myslel si si, že ste obaja boli spolu, ale keď tam ten druhý nebol na to, aby ťa podržal, veľmi drsne si zažil pocit osamelosti. Predstava, že autor bol falošný, ťa tiež hodila späť. Tvoja otázka je: Autor, zradil si ma?”

A aká je odpoveď?

“Pravda existuje nezávisle od jej sprostredkovateľa. Klamár alebo ignorant môže hovoriť pravdu. Ale pravda rozpozná sama seba. Nedozvedáš sa pravdu ani ju neobjavuješ; spomínaš si na ňu, keď v tebe zarezonuje. Máš pravdu v sebe a ona sa prebudí, keď zavolá sama seba, a potom ju zacítiš. To je všetko.”

Takže to nie je o tom, že autor bol fejk…

“Pravda nikdy neklame.”

Silno mi to nadväzuje na toltécky princíp “pamäti tela”; telo vie, kedy je niečo pravda. Cíti sa to ako pravda. Je to ten okamih, kedy s nami niečo “zarezonuje”. Ja podľa toho rozpoznávam udičky i správy. Nie vždy sú príjemné a nie vždy som nachystaná akceptovať ich. Ale telo zarezonovalo a skôr či neskôr sa aj zvyšok “ja” dostane do stavu, kedy sa zladí s danou pravdou a postúpi o krôčik ďalej.

To “zarezonovanie” sa môže prejavovať množstvom pocitov – od absolútneho vytrženia typu “áno, je to tak!” až po vybesnenie, kedy niekto niečo povedal, čo s nami zarezonovalo, ale nie sme schopní to prijať či pripustiť. To je tá teória “zrkadiel”: Reaguješ na to, čo značí, že niečo v tebe sa tým potrebuje zapodievať. Na sebe to nevnímaš, tak ti to príde cez iného. Nemusí to nutne znamenať, že ten druhý má pravdu; znamená to však, že ak si danú vec pre seba vyjasníš, posunie ťa to ďalej.