Je to naozaj tak? O predstavách

Minule prišiel od Ricka Hansona mail, ktorý ma hodne tuho chytil za srdce (=”zarezonoval” 😛 ):

Toto vydanie newsletteru je výsledkom nedávneho, hodne intenzívneho záchvatu “by”. Ušetrím vás všetkých tých úžasných detailov, ale v biznis-projekte som si myslel, že “by mali” pre mňa urobiť viac a v súkromnej situácii som si myslel, že on “by mal” byť ku mne milší. Po chvíľke mi začalo svitať, že moje drobné pravidielka o tom, ako by sa realita mala odvíjať (podstata “by”) 1. neboli v skutočnosti prírodné zákony (he! tá drzosť!), 2. nútili ma biť hlavou do steny, ktorá tam vlastne nebola a 3. pôsobili mi v styku s inými problémy.

Ak ste si nevšimli, tak najneskôr tu som sa totálne našla. 😳

Takže to bola totálna prehra-prehra-prehra. Keď som si začal vytvárať odstup od svojich “by”, uľavilo sa mi, získal som realistickejší pohľad na to, čo je skutočne možné, a začal som lepšie chápať perspektívu tých druhých. A preto toto cvičenie: Zbavme sa “by”.

Samozrejme, neznačí to, že sa vykašleme na prospešné ciele – len že sa z nich nezbláznime a nebudeme bazírovať na hlúpostiach.

Raz som pozoroval trojročné dievčatko na narodeninovej párty. Prišli jej priatelia zo škôlky a dostala kopec darčekov. Priniesli tortu, ona zaobdivovala veľkú ružovú ružu v strede torty a všetci spievali. Jedna z mám nakrojila tortu – a nakrojila ju stredom ružovej ruže. Pre malú priam pohroma. “Ja som mala mať tú ružu!” vykríkla. “Som mala mala mala mala MALA mať tú ružu!” Nič ju nedokázalo ukľudniť, ani keď pritlačili oba kúsky torty o seba, aby ruža bola celá. Nič iné nebolo dôležité, ani priatelia, ani darčeky, ani deň ako taký – nástojčivo sa dožadovala, aby sa niečo stalo. Mala, jednoducho MALA dostať celú ružu.

Je prirodzené ťahať sa za tým, čo sa cíti dobre, a preč od toho, čo sa dobre necíti. Prirodzené rovnako ako mať hodnoty, morálku, princípy. Ale keď sa z týchto prirodzených preferencií stanú interné pravidlá – “by”, “treba”, “malo by” a “musí” -, potom máme problém. Veľký problém. Sme prešponovaní, “spravodlivo rozhorčení”, cítime sa  veledôležití alebo naopak menejcenní. A vytvárame scény a drámy pre iných – a to aj na narodeninovom večierku.

V konečnom dôsledku naše “by” nie sú o situáciách. Sú o tom, čo chceme zažiť (hlavne emócie a fyzické  pocity), ak sa naplnia naše požiadavky na realitu, alebo sú o tom, čo sa bojíme nezažiť, ak sa naše požiadavky na realitu nenaplnia.

Naše “by” fungujú často podvedome alebo len polovedome – a je jedno, či korenia v časoch, kedy ešte svetom vládli dinosaury, alebo sme ich nadobudli v škôlke. A tým, že sa skrývajú v tieňoch, sú ešte  mocnejšie.

A na celkom hlbokej úrovni nás navyše aj kontrolujú. (Nehovorím o zdravých túžbach a princípoch, nad ktorými sme schopní aj premýšľať a ovplyvňovať ich.)

Predstavte si, aké by to bolo, keby sme v nejakej ťažkej situácii alebo vzťahu dokázali nespadnúť do pasce “by”. Ako by sme sa cítili? Pravdepodobne uvoľnene, nezaangažovane a s nadhľadom.

Mohli by sne sa venovať rozumným a užitočným cieľom bez tlaku a nástojčivosti našich “by”.
Ako?

Než si urobíme nasledovné cvičenie, nezabúdajte: je možné správať sa eticky a pritom si stáť za svojím. Nič na tomto článku nie je o poškodzovaní alebo ohrozovaní iných či seba alebo o tom, že pre niekoho musíme hrať rohožku.

Teraz si vyvolajme v mysli situáciu alebo vzťah, ktoré nás nejakým spôsobom trápia alebo rozčuľujú. Nájdime v našich vlastných reakciách ústredné “by” – napríklad “to sa nemalo stať” alebo “nemôžu sa ku mne takto správať” alebo “nezniesol by som, keby…” alebo “musíš…”. Všimnime si všetky tie podmienky, pomocou ktorých vyjadrujeme realitu a stav, v ktorom sa nachádza.

A teraz sa na naše “by” pozrime znova a spýtajme sa: “Je to naozaj tak?” A počúvajme vlastné vnútro, ako nám odpovie.

Možno zistíme, že v skutočnosti to naše “by” nie je také jednoznačné. Dobré veci, ktoré nutne “musíme” mať – napríklad také ružové ruže z cukru a masla – často neprídu. A zlé veci, ktoré “nesmú” nastať, často nastanú.

Tým nemyslím, že by sme mali iným prehliadať prehrešky voči morálke alebo by sne sa mali prestať snažiť urobiť svet lepším. Mám na mysli to, že keď sa na realitu pozrieme v celej jej komplexnosti a chaotičnosti, uvidíme, že existuje nezávisle na našich pravidielkach a len čo sa ju pokúsime vtesnať do nejakých predstáv, okamžite sa z nich vykrúti. Toto poznanie pravdy nás vytiahne von z našej hlavy a našich predstáv do priameho prežívania, do spojenia sa so situáciou a stávania sa vecou samotnou. A vtedy vec začína byť v pohode, jasná a priezračná.

Vráťme sa opäť k tej situácii, čo nás dožiera alebo trápi. Snažme sa nájsť ešte hlbšie “by”, ktoré sa vzťahuje na niečo, čo “musíme mať” alebo čomu sa “musíme vyhnúť”, napr. “ak budem musieť vystúpiť pred všetkými tými ľuďmi, budem sa hanbiť ako pes” alebo “neprežila by som, keby som osamela” alebo “musia si ma vážiť”. A potom, keď toto “by” máme, položme si znova otázku: “Je to naozaj tak?”

Pravdepodobne zistíme, že aj keby nastal najhorší možný prípad a všetky naše predstavy a predpoklady boli porušené, i tak by sme to prežili. Iste, cítilo by sa to asi hodne, hodne hnusne, ale tá nástojčivosť, nutnosť zabudovaná do “by” je obvykle nepravdivá. Keby sa nám to-a-to stalo, prežili by sme to a nejako by sme sa cez ten hnusný zážitok dostali – a možno by sme zažili iné, lepšie zážitky následkom tohto jedného zlého. Väčšina z nás je o toľko odolnejšia, schopnejšia a vynaliezavejšia, než si o sebe myslíme!

Takisto sa skúsme na situáciu pozrieť očami toho druhého. Spýtajme sa, či aj on tie veci, ktoré sú naše “zákony”, pravidlá a “písmo sväté”, považuje za také dôležité a zásadné. Asi nie. A teraz to otočme – čo za “by” má v hlave zas on, ktoré práve my porušujeme? Presne! Keď toto uplatníme pri situácii, kde sa správame ako hnidopich, je to veľmi vytriezvujúce.

Hehe… toto som si skúsila prejsť na situácii z roku 2009 – na strete parožia s Auríkom. 😉 Nie že by ma “trápila” – skôr naopak, mala som pocit, že práve dnešný odstup mi umožní vidieť veci trochu objektívnejšie. Je fajn vždy sa dozvedieť, čo sme mohli urobiť inak… (No dobre, nie je to fajn. 😕 Je to hnus zelený a Hanson má pravdu – je to vytriezvujúce. Ale teraz som pochopila a bola schopná pripustiť, že to bola situácia presne o tomto – o “by”. O mojich predstavách, ktoré niekto porušil. Napriek tomu som rada, že som si tie predstavy hájila. Som rada, že sa veci vyvinuli tak, ako sa vyvinuli. Nebola by som ich chcela inak. 🙂 Hepi.)

Posledná vec na zamyslenie: Keď sa zbavíme našich “by”, dostaví sa pocit akejsi zraniteľnosti životom a zlými pocitmi, ktoré prináša – a to je nepríjemné. Používame “by” práve na to, aby sme sa udržali z dosahu bolesti a strát, ktorým všetci musíme čeliť. Ala tá bolesť a strata príde tak-či-tak – nezávisle od našich “by”, “treba” a “musieť”. Čiže predstavy a pravidlá zážitok odďaľujú, ale neodstraňujú.

Paradoxne, keď sa vystavíme tej záplave, tej hlbšej realite, ktorú nikdy naše myšlienky neobsiahnu, zníži sa nepríjemné napätie medzi našimi “treba/malo by sa” a udalosťami v našom živote – a tým sa prehĺbi náš pocit prepojenosti so životom a vnímanie jeho krásy.

A zasa z vlastných spomienok – toto mi robili veeeeľmi dlho anjeli. Učili ma vyvrátiť sa tým mäkkým a zraniteľným navonok a vydržať, nech sa deje, čo sa deje… Desivý a posilňujúci zážitok. Desivé je trúfnuť si, posilňujúce je to, čo sa deje, len čo si trúfneme. Zažívame sa ako celkom novú osobu – lepšiu, silnejšiu, priamejšiu, čestnejšiu a bezprostrednejšiu. A pocit, že “sme nažive”, sa skokovo prehĺbi. 🙂

Myslím, že práve to “vyvrátenie sa mäkkým navonok” je istá forma zbavovania sa osobnej histórie. Prestaneme byť nútení brániť a presadzovať do sveta svoje vlastné interpretácie udalostí. Prestáva nám záležať na očiach tých druhých. Dokonca nám prestane záležať na našej vlastnej pravde a prispôsobujeme sa tomu, čo prichádza. A len čo sa oslobodíme od limitov našich predpojatostí, začína sa nám rozširovať vnímanie.

Vďaka anjelom viem, že ani približne neviem, čo sa deje, keď som v kontakte s nimi… 🙂 a neprekáža mi to.

Reklamy

11 thoughts on “Je to naozaj tak? O predstavách

  1. Hmmm, toto je tiež jedna z “prima” dohôd “nevyvracaj to mäkké – zraniteľné smerom von – chráň ho, schovaj ho dobre hlboko, aby
    ti/mi nikto nemohol len tak / už nikdy ublížiť 🙂

    Fú a teraz sa uvoľni, dýchaj plynulo a ľahko. Zavri oči a usmej sa do seba na svoje mäkké a “zraniteľné” ja. Pomaly ho celé uvoľni a začni otáčať smerom von. Tak dlho, až bude celé otočené smerom von 🙂

    Pri tejto úlohe (doteraz prebieha) som prežíval veľký strach. Príliš veľa automatík (dohôd) bolo na túto automatiku (dohodu) nabalených a išlo mi to zo začiatku naozaj ťažko, ale postupne, ako dohoda za dohodou odpadávali, to išlo stále ľahšie a teraz môžem úprimne povedať, že je to jednoduché 😀
    Nieee, nie je to bez bolestné 😆 , ale je to ľahké a dokáže to každý.

    Ďakujem, ďakujem, ďakujem 🙂

    Like

      • To prejde… Všetko, čo malo svoj začiatok, má aj svoj koniec. 🙂 Krásna stránka duality. 🙂 Niekedy potrebujeme zažiť aj to mrzké, aby sme vedeli oceniť to krásne. 😕 Menej krásna stránka duality.

        Like

      • Veľa vecí sa teraz deje naraz. V noci som sa zobudil ako ma bolí rameno ako sviňa a kyselinu som mal opäť raz na rozdávanie. Z nosa mi tečie a cítim aj koleno, takže som nejaký rozmontovaný, ale na badminton idem fčul aj tak 😛
        Rafael ma tuším v noci aj dával nejako dokopy, teda som ho opäť raz volal, keď bolo najhoršie. Najprv som volal Miša a Gabriela. Objavil sa pocit, “Zavolaj Rafaela, to je jeho parketa”. Tak som zavolal a na chvíľu to pomohlo. Potom som išiel pozerať na hodinu telku a potom o kolo 04:00 som konečne mohol ísť spať 🙂
        Toto treba asi fakt vydržať a nezabúdať sa pravidelne čistiť, teda aspoň ja mám potom pocit, že tie lekcie niesú až také fatálne.
        Držím palce Matrioshka, nech to máš čo najskôr zvládnuté. CMUK

        Like

  2. Toto je tak krasne do bodky pravdivo napisane “Myslím, že práve to “vyvrátenie sa mäkkým navonok” je istá forma zbavovania sa osobnej histórie. Prestaneme byť nútení brániť a presadzovať do sveta svoje vlastné interpretácie udalostí. Prestáva nám záležať na očiach tých druhých. Dokonca nám prestane záležať na našej vlastnej pravde a prispôsobujeme sa tomu, čo prichádza. A len čo sa oslobodíme od limitov našich predpojatostí, začína sa nám rozširovať vnímanie.”
    Dakujem za pripomenutie. Otvorili sa mi stare spomienky. Take hlboke spomienky, niekde som ich zatlacila a teraz sa znovu deru na povrch. velmi som ich hladala a potrebovala nasjt. Vdaka! Teraz si ich idem precitit 🙂
    Deju sa zaujimave veci teraz znovu – pocity a sny (naposledy pri poslednom splne – sny). V noci mi vibrovalo cele podbrusie a zaujimave sny sa mi snivali. Citim sa byt napojena na “zdroj”, nieco je v povetri a mam pocit,ze sa znovu “konecne” posuvam o krok dopredu (az mi slzy idu do oci). Tesim sa a dakujem aj za tieto clanky. 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.