Medzi strachom a panikou: o tom, ako som sa bála báť sa

OK, je to jasné – Univerzum sa “stará”. Asi pred mesiacom som “dostala” veľmi ubezpečujúcu pesničku a takmer denne prichádza nejaké nové ubezpečenie v tomto smere. Ale asi pred dvoma dňami som začala špekulovať, že tá moja “ubezpečujúca” pesnička možno nebola ani natoľko ubezpečenie, ako varovanie, čo nastane: totálny rozvrat môjho sebavedomia. Veci, ktoré vyzerali ako “pevné” a o ktoré som oprela svoje rozhodovanie, sa odrazu zložili ako domček z kariet. Nebol to môj zlý odhad – boli to vonkajšie okolnosti… fakty. Tie ma odrazu nechali stáť s mesačnými záväzkami štyrikrát vyššími ako moje mesačné príjmy a s neistotou, či si udržím zamestnanie aj do budúceho roku. Natiahla som ruku nahor – a nikto ju nepodržal…

A tak som sa znovu stretla so starým známym, ktorého som už považovala za “drahého zosnulého” – so strachom.

Len čo sa vynoril strach, začala som ho riešiť. Nevedela som veľmi dobre, ako – na svoje vnútorné strachy poštvem vnútorný monológ, ale čo urobím s “vonkajším” strachom, kde je ohrozenie reálne a nedokážem ho preinterpretovať? Bála som sa, že ak pripustím strach, dostaví sa strach do môjho príbehu. Proste som sa bála báť sa. 😛

A vtedy do môjho poštového chlievika začali prilietať maily a články s touto tematikou a upozornili ma, že som zabudla na svojho najsilnejšieho spojenca – na svoj vnútorný monológ. 🙂 Self-talk, “samomluva”.

Vyberám z jedného z takýchto mailov. Tento bol od Bradleyho Thompsona; je to reklama na nejaký jeho produkt, pri ktorej som si spomenula, že mám autohypnózu na strach od Stevea Jonesa a x ďalších nahrávok, ktoré viem použiť, keby zlyhala Jej Zaťatosť, moja vôľa… 🙂 No ale späť k Bradleymu Thompsonovi:

Absolvoval som takmer všetky svojpomocné techniky, ktoré existujú. A pritom som odjakživa vedel, že existuje jedna metóda, ktorá ich totálne prevyšuje. Je tak dokonale v strede každého sebarozvoja, že si ju ľudia buď nevšimnú, alebo ju považujú za slabú či bezvýznamnú. Je príliš základná, než aby sme sa ňou zaoberali.

Ak však zmeníme presne túto časť nášho života, otvárame sa doslova neobmedzenému šťastiu a hojnosti.

Takže čo je tento utajený kľúč?

Je to celkom jednoduché – je to náš vnútorný monológ.

Je to tá páska, ktorú si náš mozog znova a znova prehráva a cez ktorú predurčuje, ako budeme reagovať – čím predurčuje našu budúcnosť.

Heh? 😯

Mozog je fascinujúci orgán. Pozostáva zo 100 biliónov neurónov, prenáša informácie rýchlosťou 268 míľ za hodinu a má dve rozdielne polovičky, z ktorých každá má na starosti iné úlohy a inú polovičku tela.

Hej, je to fascinujúci orgán, ale ako “mašina” je v podstate naozaj jednoduchý.

V podstate len nahráva a prehráva.

Nahráme doňho informáciu. Mozog ju prehrá. Nahráme inú informáciu. Mozog ju prehrá. 🙂 Také jednoduché to je.

A ako počítač ho možno skutočne ľahko programovať.

Odo dňa, kedy sme sa narodili, sme dostávali tie najrozličnejšie formy “programovania” – informácie a príkazy, ktorých autorom sme boli buď my sami alebo svet okolo nás (cez naše zmysly).

Programovanie mozgu je známe ako náš vnútorný monológ.

Inými slovami, sú to programy a príkazy, ktoré mozog nahral a potom stále a znova prehráva. Tieto programy formovali náš život, no pritom nie sú vždy pozitívne.

Asi viete, o akom vnútornom monológu hovorím – o tom, ktorý nám opakuje, že nie sme dosť dobrí, že nedokážeme schudnúť, nie sme niečoho hodní, nezaslúžime si naozajstnú lásku, že nikdy nebudeme mať úspech, že sme príliš hlúpi, nemáme dostatok šťastia, nemáme potrebnú sebadôveru, nedosiahneme svoje najvytúženejšie ciele, nenájdeme šťastie… a tak ďalej. 😕

A najhoršie na tom je, že väčšina ľudí si vôbec neuvedomuje, že ich vnútorný monológ je negatívny!

Je to tým, že mozog nerozlišuje medzi “dobrými” a “zlými” príkazmi. Proste jednoducho akceptuje vnútorný monológ a používa ho na to, aby pre nás vytvoril patričný osud.

Niet o tom pochybnosti: všetko, čo dnes sme, je výsledkom nášho vnútorného monológu.

“To, čo sme dnes, je výsledkom všetkého, čo sme sami sebe hovorili v minulosti. Keď zmeníme to, čo sami sebe hovoríme, zmeníme svoj život.” — Karl Moore

(What you are today is the result of all of your self-talk from the past. When you change your self-talk, you change your life.)

Vnútorný monológ odlišuje víťazov od porazených. Ak sa chceme zaradiť k víťazom, potrebujeme zmeniť svoj vnútorný monológ – potrebujeme zmeniť všetky tie negativity, ktoré sami sebe denne podsúvame a ktoré si možno ani neuvedomujeme. Prirovnajme mozog znova k počítaču: doteraz bežal na neefektívnych programoch.

Iste, naše programy sú celkom funkčné! Iste sme našli nejaké to šťastie. Iste máme nejaký ten vzťah. A máme kde-tu úspechy. Ale náš mozog je stavaný tak, že by to mohlo byť oveľa lepšie. Naše programy sú ešte stále nevyladené a majú svoje chyby. Často padajú. Proste než sa dostaneme k normálnemu výsledku, stojí nás to priveľa energie. Takže čo urobíme?

Kúpime si upgrade. Vyššiu verziu programu. Aktualizujeme si vnútorný monológ zo stavu “no tak dobre” na úroveň “žúžo”. Tým, že si do hlavy začneme vkladať pozitívne programovanie cez to, čo sami sebe v hlave hovoríme. A robíme to znova a znova, kým sa nové programovanie v mozgu neukotví.

Máme šťastie – mozog je úžasne účinný pri nahrávaní príkazov a úžasne pružne ich dokáže aj prepisovať. 🙂 A navyše sa tvrdo drží zákona opakovania: čím častejšie sa niečo robí, tým hlbšie sa to zakoreňuje.

Je to, ako keď chodíme po lese. Urobíme si obľúbenú trasu. Prvé dni ju ešte hľadáme a musíme sledovať, po pár dňoch začne byť na nej udupaná tráva a po istom čase je z nej pohodlná, vychodená cestička.

S mozgom je to to isté; čím viac si niečo opakujeme, tým väčšou súčasťou nás sa to stáva.

Vnútorný monológ je tak približne najúčinnejší nástroj sebarozvoja. Tým, že ho zmeníme, upgradujeme náš softvér. Potrebujeme na to tak dva týždne skutočne intenzívneho opakovania – nie viac.

***

Ako som si spracovávala tento text, uvedomila som si jedno – to, čo sa vo mne ozývalo, nebol naozajstný strach; bola to panika. Strach zo strachu je panika, nič viac a nič menej. Mať zlý pocit z nevhodnej situácie je jedna vec. Báť sa, že by mohla nevhodná situácia nastať a čo potom urobíte, je celkom iná vec. Bezmozgová. Možno nenastane.

Až to príde, pobijem sa s tým. A keď budem svoju ruku vytŕčať do nebies dostatočne dlho, už si ju len niekto všimne a podrží ju. 🙂

Ale paniku z toho, že by som sa mohla báť… ďakujem, neprosím; na to som už “veľká”. 🙂

38 thoughts on “Medzi strachom a panikou: o tom, ako som sa bála báť sa

      • mozes povedat nejaky priklad (nemusi byt zrovna ten najstrasnejsi) na ktoreho ti zafungoval jednoducho usmev? nech viem o com sa bavime…je rozdiel ked sa bojim ci som nestratila kluce od auta (to si viem predstavit sa na tohoto bubaka usmiat) a je rozdiel ked sa bojim ked odovzdavam decko do ruk lekara, ktory ho ide prave operovat ( tam som mala co robit aby som nerevala, ne to este trenovat usmevy) ….

        Like

      • Teória je samozrejme dôležitá a je dobré ju ovládať. Praktické scičenia sú potom úplne iná pesnička. Na lámanie chleba dôjde napr. vo sne, kde to už nieje také jednoduché, skrývať svoje slabé miesta 🙂 To mám potom proste plné gate a hneď viem koľká bije 😛 Jediné, čo je pre mňa dôležité, je pochopiť prečo a čoho sa bojím a potom sa už dá aj usmiať na bubáka a bubák prestáva byť bubákom a dá sa s ním zrazu aj v kľude pokecať 😀

        Like

      • Reálny strach o život je pre mňa zase iná kapitola. Môj otec keď pochopil, že už nie je pomoci, už len ticho a smutne pozeral do neurčita. Pred tým keď sme mu vraveli nefajči, nepi, mal vždy plno rečí, že to nie on je na vine a že sa to nedá. Potom sa s tým zrazu dalo prestať zo sekundy na sekundu…to bola sila strachu. Nevravel ani slovo, neprosil o pomoc, iba ticho sedel a v očiach bola prekážka, ktorá sa nedala ignorovať a jej výsledkom bola takmer komplexná paralýza seba vedomia a racio spolu s egom boli zrazu tatam 🙂
        Moje najsilnejšie pocity v tom čase, boli smútok, hnev a ľútosť. Bolo to pre 5 rokmi a ešte aj dnes mi je pri spomienke smutno, hoci viem, že už je na poriadku a má sa fajn 🙂
        Strach matky o svoje dieťa je zase ďalšia kapitola sama o sebe a pravde podobne o úplne inej intenzite a príčinách.
        Každý trénujeme to svoje a asi to ani nemáme porovnávať, že čo je viac a čo menej a ani to nemá zmysel. Vedel by som sa baviť o tom ako strachu čeliť, resp. ako sa mu postaviť, ako ďalej už je recept na každom z nás o výsledku vôbec nehovoriac 😀 V každom prípade, sa ja snažím nevzdávať a ak ma aj strach momentálne porazí, pokúšam sa pripraviť na ďalšiu skúšku tak, aby už skóre nebolo také jednoznačné 😛

        Like

      • iskra, v skratke som chcela povedat, ze usmev mozes pouzit vtedy, ked sa az tak nebojis. Ak sa uz normalne bojis, usmev ti prd pomoze, nasilu sa krcovat do usmevu ta podla mna skor oslabi. A tvarit sa ze strach neexistuje a ze vsetci bubaci su vlastne zamaskovani smajlici je kapitalny sebaklam.Nechcem robit zo strachu demona. Rozhodne nie. Je to emocia ako kazda ina. Existuje. A vsadim boty ze ho poznate vsetci. Tvarit sa ze nie je je curat proti vetru. Rovnaka blbost ako mu naplno podlahnut. Neni to jednoduche, vsetci hladame cesty ako s tym, aale pravdu povediac, ked niekto pride s tym ze nuz ved sa staci usmiat, mna to normalne vytaca.taka je pravda.

        Like

      • Matrioshka, ak ťa to vytáča, poriadne sa do toho zadívaj a hľadaj dôvod. Ja predpokladám že viem ako si to myslela. Viem ale celkom určite že na strach sa dá usmiať, aspoň podarilo sa mi to vo sne a tam naozaj pretvárka veľmi nefunguje. Nemám to ešte na povel, ale ftom je, že keď som sa na strach usmial, čiže sám do seba, na ten pocit, tak zmizla nejaká jeho časť, ktorá ma nútila báť sa, resp. panikáriť. V reále som to zatiaľ nedokázal použiť, takže tu to neviem posúdiť, ale myslím si, že to funguje tak isto 🙂

        Like

      • Iskra preco si myslis ze sa mam poriadne zadivat a hladat povod? Odkial vies ze povod nepoznam? Ci to je take standartne odporucanie vzdy, ked niekto prizna nejaku emociu, ktora nie je v zozname tych vseobecne oblubenych? miestami mam z toho taky dojemze sa to tam tak supuje systemom ze po hapci ma ist na zdravie, takze tento druh odporucani uz pre mna akosi straca vahu……aaaale sak nevadi.

        Like

  1. Lol sme vraveli o bubakovi a vy vytahujete hned rusku ruletu. Ja som zatial nikdy nezazila strach o nieci zivot. Deti nemam. Kazdy z nas ma ine zazitky. Preco si ospravedlnujes svoj strach nejakymi pricinami? Vari je strach o dieta nieco ine ako iny strach. Strach je strach bez ohladu na dovod. Su ludia co maju pomaly panicke poruchy az fobie z nam banalnych pricin. Inak ja som uz 3 roky nebola u zubara :X 😀 cize hrdina nie som.
    ide o to ze pri smiechu sa produkuju hormony stastia a ked sa usmejes v duchu lepsie sa ti prijma strach. that’s all.

    Like

    • Ja si ospravedlnujem strach nejakymi pricinami???ja som ti najskor napisala ze ok, viem si predstavit ze usmev moze zafungovat pri nejakom malom strachu.Ak je to vaznejsie, cloveku nie je do smiechu. To si asi nepochopila, kedze si mi napisala ze to treba trenovat. Tak som sa chcela uistit ci naozaj nechapes aky je rozdiel medzi strachmi,ktore su take akoze a medzi strachmi ked sa NAOZAJ bojis. A asi sa uz teda rozumieme, len neviem kde vznikla otazka, preco si strach ospravedlnujem nejakymi pricinami. Asi by ma ani vo sne nenapadlo ze sa mam za strach este aj ospravedlnovat, mne celkom staci, ze sa bojim, aj to uz je celkom dost neprijemne. Ako to napada teba, nemam ani ponatia.

      Like

    • Asimiel, deti sú kategória veľmi citlivá a páči sa mi, keď sa k nej aj citlivo pristupuje. To že ten strach nepoznáš, Ti možno umožňuje sa nad neho zatiaľ povzniesť a možno máš aj pravdu a možno, až raz príde aj ten tvoj “veľký bubák”, tak pochopíš o čom píšeme a možno tvoja lekcia v tejto inkarnácii nepozostáva so spracovania strachov 🙂
      Matka pri ochrane svojho dieťaťa dokáže zázraky a to veru dokáže len málo kto iný 😉
      Samozrejme dalo by sa o tom polemizovať, že aký je rozdiel medzi strachom o dieťa a strachom o vlastný život, resp. život blízkeho člena rodiny a možno by sme dospeli k egu a podobným teóriám, ale o tom by sme asi najprv mali nechať polemizovať tých, čo s tým už majú skúsenosti 🙂

      Like

  2. Pozri ospravedlnujem sa ak som niekoho urazila. Nechcela som byt necitliva. Ale jedna vec. Strach je strach. Neexistuje strach akoze. To nedava logiku. Niekedy sa bojis viac, inokedy menej, ale toto je subjektivna vec. Ja som nikdy netvrdila ze existuje jediny sposob ako prekonat strach. Uprimne podla mna neexistuje spôsob ako ho prekonať, musis prijat ze je tu.

    Co sa tyka matky, to je aj o k dietatu. Silu ti nedodava strach ale laska!!! a viera ze vsetko dopadne dobre. Dalsia cesta ako prekonat strach.

    Baby nerieste to uz. Napisem sem vetu a kazdy si ju vysvetli jak chce. Obuje sa do nej a zrazu som jedina co tomu nerozumie. Pozri ja nechcem ani jednu z vas ranit (prepacte ak som). Mate pravo vnimat strach ako chcete, aj si ho delit na mensi, vacsi. A ešte by som chcela vedieť kde je u teba hranica 😉 A ten veľký bubák je co? má dva metre a zobák? “:)))

    co ty vies co co je moja karmicka lekcia, uprimne baby viete co je vasa karmicka-e lekcia-e? ja si myslim, ze pokial sme uz nevzostupili tak so strachom “bojujeme” vsetci. to nema nic s karmou.

    Like

    • OMG, nemusis sa ospravedlnovat. Ja myslim ze som to cele celkom vysvetlila z mojho pohladu. Matku a dieta som pouzila ako priklad. Mozem ich pouzit ix dalsich, ale asi je to jedno. Nehaj tak….nepreslo, tak nepreslo.

      Like

    • Asimiel :), je to všetko v pohode. Nozaj nieje dôvod sa ospravedlňovať, leda žeby sme s tým teraz začali všetci a spravili takú veeeľkú Hooponopono vlnu 🙂 Ja som sa tiež nevedel vykotkodákať a to nie len v tejto diskusii ale v ďalšej s Lilah. Včera som bol večer voláky zadretý a dnes pokračujem v hviezdení aj s ohňostrojom 😆

      Like

      • kotkotkotkodák 🙂 … a kto to preboha vie dokonale? .. ved ja mám tiež občas pocit a dojem že rozprávam nejaký oné, izé iným jazykom či čo to … 😛 🙂

        Like

  3. Včera (vlastne ono to bolo už dnes, pretože bolo hodne cez polnoc) som si urobila šamanskú cestu za Gabrielom. Nie kvôli strachu, ale večer ma dosť precvičovali Ihderael s Otcom a mala som si vybrať a tak som sa potrebovala ubezpečiť, že som zas raz nič nedomrvila tou svojou “slobodnou vôľou” (hoci mi Otec hovoril, že som nedomrvila – hovorím to preto, lebo to bude dôležité). No a keď už som sa ho pýtala, spýtala som sa aj na ten strach.

    Kdesi tu bolo, že strach je protikladom lásky. Ale ja nemám pocit, že by mi láska chýbala… práve naopak! Tak som chcela vedieť, z čoho ten strach je. Čo na mne sa zmenilo, že ho znova cítim.

    No a Gabriel povedal, že to je tým, že poklesla moja dôvera v nich. Natiahnem ruku nahor a pripúšťam, že by sa jej mohol niekto nechytiť. Otec mi niečo povie (hehe, pre toto som to spomínala 😛 ) a ja si to bežím overiť ku Gabrielovi. Takže zasa poklesla moja dôvera v život. Pýtala som sa ho, prečo. Odpovedal, že je to len únava a neschopnosť sa tej únavy zbaviť. Nuž čo, všetko raz prejde; najneskôr vtedy, keď si moje telo povie, že nakopne svoj vlastný zadok 😕 .

    A potom som si spomenula na tézu “tma je len absencia svetla” a vytvorila som si tézu “strach je len absencia vyváženosti“. 🙂 Hepi. S takýmto svetom sa dá celkom dobre existovať. A ide sa vyvažovať. A tú ruku mi podržali. 😉

    Like

    • Keď si v strachu, ako v článku píšeš, samozrejme že nemáš pocit, že by ti láska chýbala (je jeho protikladom). Láska ako pocit bezpečia, prijatia a pod. Prosto si v strachu. Či je strach absencia vyváženosti? – V situácii, kedy nie si vyvážená (neviem čo tým myslíš) a ak ti toto konkrétne spôsobuje strach, tak to na tú situáciu platí. Ako zovšeobecnenie to neplatí, pretože absencia vyváženosti je voľba pre extrémizmus a ten so strachom veľmi nesúvisí (neznamená že extrémisti nemajú strach … 😉 ).

      V článku je, že “vnútorný monológ je najúčinnejší nástroj sebarozvoja” – možno ako autosugescia alebo mantrovanie? Vnútorný monológ je spôsob, ako použiť myseľ tak, že má samotná pocit, že je použitá a pritom ju vôbec nepoužívame. Je to technika, ktorá slúži na permanentné odčerpávanie energie preč od bytosti, ktorá ju používa. Že by toto bola technika sebarozvoja je scestné.

      Tie strachy, ktoré cez teba fičia ani nemusia byť tvoje. Filtruješ matku alebo niekoho iného s kým máš (možno ešte z minulosti ) dobrý vzťah a zdá sa ti, že je to tvoje. Finančné úzkosti tiež nemusia byť tvoje, teraz pred Vianocami a do nového roka kedy si mnohí budú hľadať novú prácu je ťažká situácia. Vnútorný monológ strachu môže spustiť aj cudzia osoba (to Thompson ani nepíše), spontánne sa na ňu naladíš a samotný monológ potom môžeš vnímať ako svoj vlastný … je veľa variácii na túto tému.

      Like

      • Neviem, Nik, asi sa v tomto veľmi nezhodujeme.

        Keď si vyvážený (=v rovnováhe), nepodliehaš emocionálnym výkyvom a tak sa nemáš ani ako báť. Extrémizmus je sprievodca strachu (neviem, ktorý ide prvý, ale jeden s druhým idú ruka v ruke); možno je extrémizmus reakcia na strach (vybratie si “správneho” a držanie sa toho zubami-nechtami) alebo je strach reakcia na extrémizmus (mohol by som aj nemať pravdu).

        A teraz ten vnútorný monológ. Vnútorný monológ podľa toho, ako to vnímam dnes (ešte som sa neprepracovala na potrebnú kapitolu) ti komentuje, ako vyzerá svet “tam vonku”. Ak ho naučíš komentovať “správne”, tak zmeníš svoje vnímanie sveta “tam vonku”, pretože tvoj vnútorný monológ bude usmerňovať tvoju pozornosť. Aspoň u mňa to tak prebieha. “Ja už nevládzem!” – “No hej, ale to je len teraz, na chvíľu si sadneš a oddýchneš a potom budeš znova vládať.” Alebo: “To je ale ksicht!” – “”Ale to len ty ho teraz vnímaš ako ksichta, pretože nevieš, čo ním hýbe. Už v minulosti si zistila, že keď ľudí spoznáš lepšie, možno s nimi ešte vždy nesúhlasíš, ale už nie sú ksichti. Nepočkáš s úsudkom ešte chvíľku, než spoznáš aj tohto jedného?” Alebo: “Boha, ja som stará!” — “No, veru už máš hodne rokov… ale ešte stále vyzeráš mladšie na svoj vek a čo sa týka postavy, tridsiatku ešte vždy strčíš do vrecka!” (No dobre, vnútorný monológ niekedy tak trošku preháňa 😛 …)

        U mňa tento “prerod” vnútorného monológu išiel celkom automaticky. Začala som čítať, kde ľudia (pri depresii) robia chyby – a kámo vnútorný monológ to vzal ako želaný stav a nastavil svoju optiku potrebným smerom. Začiatkom bol tréning NLP, kedy som sa naučila striehnuť na “každý”, “všetci”, “nikto” a “nikdy”… 🙂 Bolo to zábavné a vnútorný monológ prestal používať absolútne vyjadrenia, aby sám seba nenachytal na hruškách. Odvtedy sa s ním dalo kývať a začal sa modifikovať. Nie ja jeho – on sám seba. 🙂 Aký pán, taký krám. 😆

        Tie moje finančné problémy sú fakt – vonkajší, flagrantný a 10 ľudí z 10 by ich tak pomenovalo. (To sa stáva, keď vlády zmenia platné pravidlá.) Jediný, kto ich pomenováva inak, je Gabriel. A keď poklesla dočasne moja (seba)dôvera, tak som menej verila jeho slovu. Už som to zachytila a verí sa mu znova absolútne. Vie, čo hovorí – ak by nevedel, bolo by to prvýkrát. 🙂

        A ešte jedno, pretože ja som hnidopich 😉 – nikto iný nemôže spustiť tvoj vnútorný monológ strachu, len ty sám. Buď nastúpiš na jeho strašenie alebo nie. Je to tvoja voľba. Mne tentokrát chvíľu trvalo, než som si na túto zásadu spomenula – a potom som si zvolila nebáť sa. 🙂 (Ale ako lekcia vlastnej zraniteľnosti to bolo celkom poučné. 🙂 )

        Like

      • Keď si vyvážená a nepodliehaš emocionálnym výkyvom je až výsledkom niečoho, je to vonkajší prejav. Je to rovnaké ako keď si sýta (vonkajší prejav) – musela si sa predtým niečoho najesť, aby si sa tak mohla potom cítiť. Preto hovorím o jedle, ktorým je v tomto prípade pocit bezpečia, dôvery v seba, život a pod (a ktorý sa vo veľkom sumári dá nazvať láska) ako vnútornej strave. Ak sa naješ strachu, si vo výsledku v nerovnováhe, úzkostlivá a pod. Keď preto porovnáš strach s vyrovnanosťou, porovnávaš na obidvoch protipóloch vnútorné s vonkajším.

        Čo sa týka spustenia vnútorného monológu, keď si zoberieš, že samotný vnútorný monológ je cudzí implantát, tak keď vravíš, že ti ho nikto iný nemôže spustiť je v tom prípade taký malý filozofický paradox … 😉 🙂 V každom prípade ti ho môže spustiť cudzí človek, ak preberieš časť jeho energie (úzkosť, sebaobviňovanie, finančný strach, kritiku), pretože ho spustí časť jeho energie v tebe v prípadoch kedy sa aktivuje cudzí inhibítor. Sú to presne situácie, kedy zistíš, že sa ti v hlave omieľajú veci, ktoré s tebou “nesúvisia”, alebo prečo vôbec nad “niečim” premýšľaš keď si vlastne mala byť v pohode a pod. Mnohým toto zistenie môže narúšať pocit vlastnej autonómie a mentálnej nezávislosti že sa to môže diať, avšak oproti tomu, že sa vnútorný monológ vôbec deje je to vcelku nepodstatné.

        Like

      • 🙂 Nemyslím, že vnútorný monológ je cudzí implantát. Podľa mňa je to nástroj vedomia na detekovanie seba a zvyšku sveta (niečo ako “hranicourčovač”). Ale cudzí implantát je veľmi často to, čo vnútorný monológ zo seba súka. Možno ja hovorím o mechanizme a ty o obsahu. Myslím, že jediný stav, kedy skutočne vypneme vnútorný monológ, je ten, kedy sa staneme jedno so zvyškom sveta a tak už nebude čo treba komentovať. Lenže… vtedy aj prestane fungovať poznávacia funkcia mozgu. Poznávame tým, že si o veciach vytvárame príbehy. Takže ak prestaneme vytvárať príbehy, už nepoznávame. (A teraz hovorím o neemotívnych príbehoch. Aj obyčajné ľudské “pomenovávanie”/kategorizácia je istá forma príbehu.) Už len sme.

        Súhlasím, že sa ti často v hlave spustí niečo, o čo nestojíš a nevieš, prečo sa to spustilo. Ale len čo si to všimneš (už asi dva dni viem, že sa tomu hovorí “metaawareness/metapozornosť” 😛 ), je už na tebe, čo urobíš – a je to tvoje rozhodnutie. Tvoja slobodná vôľa. 🙂 Neovládla som to len raz, a to bolo vtedy, keď ma “brífovala” cudzia duša, s ktorou som mala vyrovnať dlh z minulosti. Ale keď som už pochopila a brífovanie ešte stále neprestávalo (dušička sa do toho nejako obula 😉 ), tak to Gabriel bez mrknutia ustrihol.

        Like

      • Ešte poznámka k tej vyrovnanosti a strachu – vyrovnanosť ako vonkajší prejav dokážeš zabezpečiť aj vôľou. Potrebuješ k tomu len dostatok energie a mentálneho sústredenia, aby si to mohla permanentne udržiavať. Vôľovo mentálny prístup sa zvláda v mladosti, neskôr keď človeku klesne energia a neudrží sa vôľou permanentne v rovnováhe sa odrazu (“z ničoho nič”) objavia strachy. Ale oni tu boli a sú stále, akurát prekryté pláštikom vyrovnanosti. Robil som to, čiže viem, o čom hovorím a tvoj štýl, kedy si veci len mentálne prekonfiguruješ mi to v podstate dosť pripomína.

        Vnútorný monológ bol Donom Juanom, ako aj ďalšími (Lujan Matus) popisovaný ako cudzí implantát, ktorím sa zabezpečí, aby sa naša myseľ správala tak, ako si praje niekto iný. Nemám to ale len z kníh, aj z vlastnej skúsenosti. Pre vlastný život typ mysle s vnútorným monológom nepotrebuješ, “potrebuješ” ju len na neustále zaujatie pozornosti (a tým svojej energie) čímkoľvek, čo vytvára v tele napätie alebo stres. Ak povieš, že si nemyslíš, že je vnútorný monológ cudzí implantát je to rovnako ako keby si povedala: s touto kosou kosím a preto kosa kosí. Ale keď ju pustíš z ruky a pozrieš sa na to, čo vlastne robíš, pravdepodobne uvidíš niečo úplne iné … Potrebuješ ho zastaviť a z tohto nového bodu sa naň znova “pozrieť”. Keď zasa povieš že vnútorný monológ je tvoj a to, čo sa z neho súka je niečo cudzie, hovoríš že kosa je tvoja ale kosenie je cudzie, t.j. že ti vnútorným monológom krúti niekto iný (čo sa aj občas stane) – ale z hľadiska poznania podstaty veci to nedáva moc zmysel … 😉

        Keď si zoberieš, že poznávať môžeš hoci len čírym dotykom vlastnej energie a nemusíš si o tom vytvoriť príbeh, tak si môžeš uvedomiť, že práve príbehová forma poznania je forma ktorú jedinú vnútorný monológ pozná (to som si uvedomil, až keď si o tom začala hovoriť). Zober si taký kvet, keď k nemu privoniaš a máš zapnutý vnútorný monológ, v prípade, že sa ti vôňa a jeho farby páčia a chceš sa dopátrať k jeho ďalšiemu využitiu, tak začneš príbeh – chemické skúmanie zloženia, spôsob spracovania, laboratórne testovanie atď. Keď si vnútorný dialóg vypneš a privoniaš, môžeš vo svojom vnútri vidieť priamo obraz jeho využitia, prípadne ďalšie informácie ktoré ti chce kvet sprostredkovať. 😀 Žiaden príbeh k tomu nepotrebuješ, jednoducho vidíš, poznávaš.

        Ktorú formu poznávania si vyberieš je tvoja voľba, ale voľba je tu vždy. 😀

        Like

      • Nik,

        idem hľadať to spoločné: Obaja popisujeme vnútorný monológ ako nástroj na nasmerovanie pozornosti. Ty hovoríš “cudzí implantát”, ja hovorím “Otcov implantát a preto súčasť nášho operačného systému, ktorá nás udržiava v pocite separácie, aby sme skúmali veci okolo nás ako “veci” a nie “stavy nás samotných””. Ak urobíme rovnicu Otec=cudzí, potom obaja hovoríme to isté. Mne sa len veľmi ťažko považuje Otec za niečo “cudzie”, hoci pre človeka vo mne je to niečo skutočne externé, vyššia vôľa, ale pre energiu vo mne je to len nadstavba nad mojou vlastnou kapacitou. (Hovorí tužková baterka o elektrárni. 😉 )

        Plne súhlasím s tým, že vôľovo-mentálny prístup veci potláča, ale nerieši. Myslím, že je to dané aj dynamikou ľudského vedomia – že v mladšom veku je vedomie zamerané viac navonok, lebo má vyššiu dynamiku, kým vekom to klesá. Ale rovnováha/vyváženosť, ako ju vnímam, nie je zvonka silou vôle nanútený stav, ktorý niečo potláča alebo nepripúšťa, ale ak by som mala dať rovnítko s niečím, použila by som asi donjuanovské “všetko je jedno”. A tento stav sám od seba nenastane v mladšom veku, kedy máš ešte biologické programy rozmnožiť sa, nakŕmiť rodinu a zabezpečiť ju proti útokom. Až keď tieto programy naplníš (alebo zmeškáš, ako napr. ja), energia idúca do nich sa presmeruje dosť automaticky do čohokoľvek iného – napr. do spirituality. Alebo do kariéry, čo je moderná verzia “spirituality”. 😉 Toto mám zo šamanizmu a dosť to rozoberá John Perkins – ako domorodé ženy najprv odrodia a odchovajú a potom do nich “vstúpi duch” 😛 .

        No a teraz oddelenie medzi nástrojom a obsahom – späť k vnútornému monológu. Možno sa nevyjadrujem celkom zrozumiteľne. U mňa je vnútorný monológ typ pozornosti, ktorý sa zameriava na komentovanie sveta a teba v ňom. To je “nástroj”. Jeho obsahom je “tvoj príbeh” podľa Ruiza – teda tvoje predstavy o tom, ako svet funguje/nefunguje a akú rolu v ňom hráš/nehráš. Potrebujem ešte trochu času na prečítanie Hansona o mozgu, ale mám ciťák, že to nejako vysvetľuje – len ja som sa tam nedočítala.

        Chápem, prečo toltékovia bojujú s vnútorným monológom – aj keď “bojujú” je asi dosť nepresné označenie. Ak som to pochopila správne, vnútorný monológ neumlčiavaš nasilu, ale na istom stupni tvojho splynutia s energetickým svetom sám o sebe “zhasne” – a to by som aj chápala. Vnútorný monológ totiž komentuje hmotný svet a v energetickom svete ho nepotrebuješ – a je aj zbytočný, pretože v energetickom svete nie je “niečo vo vzťahu k niečomu inému”, ale všetko je jedno a prelieva sa ako polievka medzi svojimi rôznymi aspektmi. Nie sú “hranice” – a preto komentovanie hraníc ako funkcia je redundantné. Je to len otázka prekročenia istej hranice vo vnímaní. Kým sa vnímaš ako “hmota”, môžeš ho použiť na to, aby ťa doviedol k tej hranici rýchlejšie. Z vlastnej skúsenosti viem, že za istou hranicou už slová prestávajú mať význam a fungujú len pocity (možno aj niečo iné, ale ja som sa dostala zatiaľ len po pocity) a vnútorný monológ celkom ustane. Proste sa prestaneš snažiť dávať veci do slov, pretože slová ich okliešťujú a skresľujú a tým pádom “pomenovávanie” stráca význam. 🙂

        Takže v mojom vnímaní – nástroj ako nôž. Ako ho použiješ, je na tebe a tom, do akej miery máš pod kontrolou svoje vlastné vnímanie. A keď prestane byť čo krájať, nástroj zahodíš alebo ho zmeníš na niečo iné. (Nemám predstavu, na čo. 😕 )

        Like

      • Chápem čo hovoríš, možno pár poznámok. – Nestačí ako dostatočný nástroj separácie samotné fyzické telo? Mnohé bytosti sú z nej aj tak natoľko vystrašené (zo separácie), že ani nie sú úplne vtelené (len niekde spojené so svojim fyzickým telom), nie to aby používali možnosti fyzického tela, ktoré poskytuje. Prečo by k tomu ešte Otec pridával vnútorný monológ. Ten ťa navyše separuje aj od vlastného fyzického tela, že nevnímaš jeho signály, pocity a ďalšie informácie, ktoré každému sprostredkúva. Dvojnásobná separácia? Nedáva to praktický zmysel. Bytosti ešte nemajú zvládnutú ani prvú vo fyzických telách …

        Vnútorný monológ nemá prečo byť nástroj ako nôž, maximálne by mohol zarezať sám seba 😀 ale to nikdy neurobí, pretože len smeruje pozornosť inam … 😉 . Ak sa v rámci smerovania dostaneš niekam hlboko a niečo si uvedomíš, keď si pozrieš ten vnútorný postup ako sa to deje, nie je to trajektória dookola ktorú sprostredkúva nekonečný monológ, ale smer vpred cez “všetko”, čoho sa vnútorný monológ nikdy neodváži. To dokáže len mentálna koncentrácia na určitý objekt. Skús sa na svoj monológ pozrieť, čo vlastne robí keď to robí a uvidíš, že sa len zľahka dotýka vecí a ak sa chceš na niečo zamerať, zahmlí to a presunie sa na iné. To, čo používaš ako nôž je mentálna koncentrácia, ktorá v istom bode preletí aj cez vnútorný monológ a vtedy sa k niečomu dopracuješ.

        Vnímanie sa tiež deje mimo vnútorného dialógu, napr. ochutnáš jedlo – dobré, slané, lepšie ako minule, vrie to málo, je to príliš husté … Vnútorný dialóg ti z toho urobí niečo ako – jem veľa, jem málo, jem nezdravo, zasa jem … Jedno je vnímanie, druhé je vnútorný monológ.

        Inak, v časti kde píšeš o Toltékoch a o tom, že ťa vnútorný monológ dovedie rýchlejšie k hranici hmoty – tam je práve ten cudzí element zakopaný. Načo vôbec ťa niečo má priviesť k hranici hmoty, keď sme sa hmotu a naše fyzické telá ešte ani nenaučili poriadne používať (a z toho nám chorľavejú a umierame)? Načo sme sa vtelili, keď sme mohli ostať ako energia a kebyže potrebujeme len túto formu poznania cez hmotu, mohli to do nás narvať ako v matrixe kung-fu do Nea a bolo by … 😉 – Pár ľudí sa dostane k hranici hmoty a potom do iného vnímania, veľká väčšina sa dostane k hranici hmoty a umiera a znova rodí. Ak je toto úlohou vnútorného monológu, načo by nám ho Otec dával? Aby sme sa rodili a zomierali? To ako nie sú mystické otázky – keď niečo nedáva zmysel, tak to nemá zmysel.

        Ak chceš vedieť, čo je to to, čo šoféruješ (alebo čo sa tvári, že ťa nechá), musíš z toho vystúpiť a pozrieť sa na to. Keďže je to vo fyzickom tele, musíš z neho preto vystúpiť stále vo fyzickom tele. Myseľ s vnútorným monológom ťa na chvíľku nechá, nech o tom akože porozmýšľaš z “iného” uhla a potom ťa naženie späť do práce … Nehovorím, že sa vnútorný monológ nedá čiastočne zmanipulovať na niečo, čo chceš ty, ale o koľko viac energie do toho potrebuješ vložiť oproti tomu, kebyže ho postupne a jednoducho vypneš. (A že sa nakoniec nenechá zmanipulovať svedčí to, ako sa ti periodicky vracajú v rôznych formách strach, nedôvera, a pod. …)

        (To už tu pozerám píšeme román … 🙂 ) Inými slovami, z vnútorného dialógu by som si nástroj nerobil, pretože v princípe má ako nástroj tendenciu periodicky zlyhať.

        Like

      • Nik,

        viem, že tie komenty sú dlhé – ale sú aj podnetné, pretože každý celý život behá po svete len s vlastným párom očí a ono je cenné vidieť veci niekedy aj očami a prežívaním niekoho iného. Takže si nerob násilie; čo do dĺžky komentov ti celkom zdatne konkurujem. 😛

        Neviem, či sa naše pohľady zbližujú, ale skôr ani nie. Nemôžem s tým momentálne urobiť viac, než vziať na vedomie a nechať kvasiť. 🙂

        Ale pri čomsi, čo si napísal, sa zobudila vo mne jedna spomienka. Už neviem presne, z ktorej knihy, ale autorka tam rozoberala, ako deti reagujú na realitu. Týka sa to nutnosti vytvoriť si hranice a že “hranice” sú niečo iné než “telo”. Telo je fyzický/fyzikálny fakt, “hranice” sú to, ako s ním zaobchádzame. Malé deti (prvé mesiace) napríklad síce majú telo, ale ešte nemajú predstavu o hraniciach svojho “ja” a tak si vraj snažia veci prepchať cez seba alebo nevedia odhadnúť vzdialenosť. Moja mama má presne to isté: ona mňa berie napríklad ako vodu alebo vzduch a snaží sa rukami prejsť cez moje telo (má Alzheimera). Ja už som sa tiež párkrát pristihla, že sa snažím prejsť tesne vedľa dverí… Už je načase rozpustiť telo a chodiť cez stenu. 😕

        Síce neviem, načo nám tu táto spomienka bude, ale keď už som si spomenula (tiež čoraz zriedkavejší zjav 😛 ), tak som ju sem dala.

        Like

      • OK. Inak deťom sa zastabilizuje a definitívne zafixuje vnútorný dialóg (s pomocou rodičov) do cca siedmych rokov. Potom je už svet a ich fyzické telo pre nich to isté a s rovnakými hranicami ako pre ostatných. Ale niektoré choroby a stavy dosť intenzívne rušia vnútorný monológ, no a to sa potom dejú veci … 😀

        Like

      • Vidíš, díky, teraz si mi pomohol dať celú túto debatu do súvislosti! 😛 Fakt som nevedela, čo ma na nej ruší – a teraz to už viem. Démonizovanie vnútorného monológu. Niektoré choroby zrušia vnútorný monológ. Toltékovia makajú jak šróby na tom, aby ho zrušili. No a ty patríš do tej časti ľudstva, čo ho … Dokelu, a čo fčul? Priekak?

        A môj prístup je: no a? Tak ho máš. A urobíš presne to, čo sa v takom prípade robí – keď ho nevieš zrušiť, spravíš si z neho priateľa a pomocníka. A necháš ho pomáhať (=”kontrolovať”) tak dlho, až sa zruší sám, pretože ťa poposúva za hranicu, za ktorou už nie je potrebný.

        Ide to. Viem, že to ide. Stojím na tej hranici a zažívam záblesky raz tej a raz druhej strany – a nevadí to ani mne, ani vnútornému monológu, ktorý je vlastne skutočné “ja”. Efniel mi kedysi povedal, že pre “ona” (asi tým myslel práve vnútorný monológ) nastal čas vzdať sa volantu a posadiť sa k oknu a už sa len prizerať. 🙂 Díky za debatku, práve som pochopila, čo vtedy hovoril. Neskoro, ale predsa. 😛

        Like

      • Az v siedmych rokoch? Ach panboze dovtedy zosediviem. Lebo moje dieta ma len konstantny vonkajsi monolog. Tam neni priestor na iny.To akonehle vznikne zarodok cohokolvek co sa podoba na slovo, tak to ide rovno na verejnost. Je to dost narocne byt na strane non stop prijemncu 😀

        Like

      • @ Matrioshka – som teda nechtiac dostal riadnu lekciu … 🙂 Snažil som sa v debate s Helar opísať dôvody pre zastavenie vnútorného dialógu 😉 a ty k tomu napíšeš že až v siedmych rokoch …. (nič v zlom 🙂 ) vesmír je nekonečný vo svojich prejavoch a bytostiach 😀 😀

        Like

    • 😆 tak ano, ja som momentalne vo faze, kedy zazracne aj v negativnom nachadzam pozitivne 😀 co sa vnutorneho monologu tyka, viem bezpecne povedat, ze ten co nam ho nasadil, bol v podstate ludomil. Keby nam chcel ozaj vykonat zakernost tak ho neurobi VNUTORNY, ale vonkajsi 😆

      Like

      • Bol to skôr sebamil 😉 . A v podstate ten monológ je vo svojich dôsledkoch aj vonkajší, pretože podľa neho potom vnímame, rozlišujeme a prijímame vonkajší svet.

        Like

      • no nic, kto nezazil, neoceni :D….ale ne, ako aj bez srandy, nelen deti…mam kamosku co ma maniodepresivnu psychozu. raz som s nou zazila par dni, ked mala manicku fazu a vysadila si lieky. Tak tam tiez nebol vnutorny monolog. len vonkajsi. a bolo to o hubu, fakt. to sa neda zvladat, my sme boli uz vsetci odpadnuti a unaveni, na smrt ohucani a ona chudatko stale isla….

        Like

  4. a bezi vnutorny monolog aj ked ho nesledujes?napriklad povedzme hras sa tetris, alebo daku hru, kde potrebujes rychle reakcie a nemas cas popri tom este skladat v hlave dake slova a okrem kociek co ti padaju sledovat aj cokolvek ine. Vtedy je ten vnutorny monolog ticho alebo on si bezi sam aj ked ty si ho neuvedomujes?ako to je?

    Like

    • Za mňa: niekedy beží, niekedy nie. Veľmi často miesto nejakého žvatlania na pozadí beží pesnička alebo mantra. Niekedy aj bez slov, hlavne kvôli tomu pocitu. Ale inokedy “dorozprávam” s niekým neprítomným nejaký rozhovor alebo rozprávam Gabrielovi, čo mi práve príde na rozum 😉 . Rozhodne vnútorný monológ už stratil tú kvalitu, že by ma nútil zaujímať stanovisko k niekomu/niečomu alebo rozohrávať drámy. Keď “dobieham” rozhovor, tak väčšinou na to, aby som si ujasnila vlastné myšlienky (ja som introvert s ľahkou prevahou extroverta – a to hlavne v myslení, nie v rozprávaní 😛 )

      Napríklad dnes celý deň “frčí” z nejakého dôvodu Speak softly love. Cestou do obchodu, počas nákupov som to striedala s tým, čo hrali v Tescu, cestou z obchodu, v Lídli i v malom krámiku na zimnom výpredaji znova Speak softly love. Dôjdem domov – Speak softly love. Mám na to spomienku – v 1968 sme boli v Juhoške, večeriavali sme na móle a tam to hrali večer čo večer (a obsluhoval nás čašník jak MALINA 😛 ). Čiže úsudok – nálada pokojná, romantická, prístupná… a prázdny žalúdok. 😆

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s