21 pravidiel, ako žiť svoj život úspešne

Tento článok mám tiež z internetu a ohromne sa mi sem hodí. 🙂 Odvoláva sa na nejakého Miyamota a jediný Miyamoto, ktorého ja poznám, je Musaši, človek, od ktorého som sa učila (nielen) stratégiu… Takže ja si to vnútorne budem spájať s ním a basta! 😛 Vysvetlenia sú od autora článku, nie odo mňa. Tie moje nájdete… a smajlíky sú moje všetky 😉 …

Mimochodom, ten nadpis som upravovala. Pri všetkej osvietenosti bol Musaši bojovník a jeho hlavným cieľom bolo prežiť, preto “úspešne”. Možno pre nás “úspešne” už značí niečo iné… neviem; neriešim. Beriem to z pocitu a pocit hovorí, že múdrosť je múdrosť. 😛

1. Akceptuj všetko také, aké to je

Akceptácia je podľa mňa cesta k “instantnému šťastiu” 🙂 Preto sa snažím postaviť svoj život na nej. Ak neakceptujete veci, tak len odporujete tomu, čo je. Odpor budí vnútorný konflikt a má tendenciu vyvolávať negatívne emócie a zosilňovať ich.

Za mňa: Matrioshka ma naučila jedno slovo: “kŕčovať sa”. 🙂 To je presne ten nepríjemný pocit, kedy je telo v absolútnej nepohode. Vzniká vtedy, keď nás niečo zabolí a my sa proti bolesti “zatneme” – napneme svaly, vyšponujeme nervy, natočíme emócie na MAX – a všetko nás bolí o to viac

Nemá význam zatínať sa, “kŕčovať sa”. Zistila som to pri endometrióze a zabralo mi to aj neskôr pri migrénach. Proste som šla s bolesťou a tak, ako ona prichádzala vo vlnách, ja som sa vo vlnách uvoľňovala, aby cezo mňa prechádzala a nemala sa do čoho zaprieť. Odpor=bolesť. Škoda, že som na túto skúsenosť zabudla pri anjeloch. 😕 Mohla som byť oveľa ďalej – ale zas je pravda, že by som mala menej jaziev – a jazvy predsa krášlia bojovníka, ta ňe? 😛

Veľmi často veci, ktorým odporujeme, sú v minulosti, napr. niekto nám zomrel alebo sa ešte stále hneváme na bývalého partnera. Toto sú jednoducho veci, ktoré nevieme zmeniť, a preto nemá absolútne žiadny zmysel brániť sa im. Úplné akceptovanie vám tiež umožňuje žiť v tu a teraz a oveľa vedomejšie.

2. Nevyhľadávaj pôžitok len pre pôžitok ako taký

O tomto pravidle som skutočne musel hodne premýšľať, než som mu porozumel. Myslím, že Miyamoto tým chcel povedať, že by sme nemali vyhľadávať pôžitok len preto, že nám dáva príjemný pocit. Iné vysvetlenie dáva Univerzita v Minnesote a hovorí, že by sme nemali vyhľadávať pôžitok, ktorý je pôžitkom len pre nás.

Podľa mňa by ste sa mali sústrediť na veci, ktoré robíte radi, a pôžitok je príjemný vedľajší produkt. Nemali by sme sa snažiť dosiahnuť niečo len preto, že si sľubujeme, že potom by sme mali pôžitok.

Ja to vnímam ešte trošku posunuto: Pre mňa je skutočne slobodný človek ten, ktorý sa vedome rozhoduje, čo bude robiť a prečo to bude robiť. Ak máme vovnútri nutkanie vyhľadávať pôžitok, pretože napr. máme v svojom vnútri obrovskú čiernu dieru, ktorú nevieme naplniť nijakou emóciou a tak sa snažíme zapratať ju aspoň tými pôžitkami, stávame sa otrokom nášho nutkania, nie jeho majstrom. Musaši bol o úplnom majstrovstve. Preto si myslím, že by sme mali ovládnuť svoje nutkavé konania a nekonať z nich. Takto ja chápem ten citát a tiež mi to vychádza tak ako autorovi – rob to, čo ťa baví, a nemusíš pôžitok vyhľadávať, pretože ho máš sústavne. 🙂

3. Nestaň sa za žiadnych okolností závislým na čiastočnom pocite

Toto je v podstate samovysvetľujúce, ale jednoducho povedané: vo veľmi dôležitých a veľmi riskantných situáciách nikdy nekonaj z polovičného pocitu. Niekedy je dobré podvoliť sa intuícii a ísť s tokom veci, ale niekedy je zas dôležité celkom presne vedieť, ako vyzerá situácia, do ktorej sa chystáme vstúpiť.

Podľa mňa to platí v prípadoch, kedy intuíciu nemáme dostatočne oddelenú od našich zbožných prianí. Potom si niekedy povieme, že “intuícia”, ale v podstate ide len o zbožné želanie. Vidíme, čo chceme vidieť – a ten zvyšok z toho, ktorý nevidíme, nám dá brutálnu nakladačku.

Ak sa však dostaneme tak ďaleko, že prestaneme mať na situáciách osobný záujem, vtedy sa mi oplatilo predpriahnuť intuíciu pred zvažovanie. Proste niekedy viem – a už to nerozoberám, pretože som sa naučila, ako sa to cíti, keď to ide z intuície a nie z mojich predstáv. 🙂 Telo je úžasná mašina – vždy s istým spôsobom vnímania spája ten istý pocit. Neskôr stačí sledovať svoje vlastné vnútorné pocity a presne viete, v ktorom bode vnímania sa práve nachádzate. 🙂

4. O sebe premýšľaj málo a o svete premýšľaj veľa

Si, kto si – nič viac a nič menej. Nie si auto, ktoré šoféruješ, ani výška svojho bankového konta. Iní si možno o tebe myslia, že si zábavný, kúl, bohatý alebo čokoľvek iné, ale ak pripisuješ veľkú dôležitosť týmto slovám a začneš sa identifikovať s tým, čo predstavujú, začneš žiť oveľa reaktívnejšie.

Akceptuj, kto si, poznaj svoje silné a slabé stránky, nevyvyšuj, ale ani neponižuj sám seba pred svetom. Svet a všetko v ňom je neuveriteľne úžasné. Viď to, skúmaj to, využi každý okamih, ale neber nič za zaručené.

🙂 Mne to nejako skóruje do môjho pravidla “neskúmaj seba, skúmaj svet tam vonku”. A keď svet “tam vonku” začne byť divný, je to len preto, že niečo v tebe je divné a skresľuje logiku veci.

Tento prístup mi hodne pomohol dostať odstup od seba samej a prestať sa zapodievať všetkým vo vzťahu ku mne. Tie veci “tam vonku” existovali a budú existovať nezávisle od toho, či tu som alebo nie – tak aká sebadôležitosť?!

5. Odpútaj sa od svojich túžob po celý zvyšok života

Odpútanie znamená nemať záujem na tom, ako vec alebo situácia dopadne. To značí aj, že nemáme byť závislí na tom, či sa veci v našom živote budú vyvíjať podľa našich predstáv. Starosti nad tým, či niečo vyjde alebo nie, totiž vytvárajú negatívne emócie ako strach. A ak na niečom uľpievame, tak sa s tým vlastne identifikujeme a vidíme to ako súčasť seba samých.

Čokoľvek si v živote prajete, nebuďte závislí na výsledku. Ak niečo nenastane, prijmite to a žite s tým a uvedomte si, že život prináša hojnosť.

Ak nemôžem byť modelkou, no tak idem nezomrieť z toho, že nebudem modelka, ale si nájdem niečo iné, čo ma podobne uspokojí. To je tá “hojnosť života” – nekonečné množstvo nerealizovaných potenciálov. Ale neodhalíme ich, ak budeme oči upierať len na tú jednu jedinú vec, ktorú chceme. Na toho jedného jediného partnera. Na tú jednu jedinú kariéru. Tým, že sa fixujeme na to, aby sa veci vyvinuli istým spôsobom, vytvárame v sebe pocit “ešte to nemáš a možno to nedostaneš”. A ak poznáme zákon zhmotňovania, keď vysielame pocit “ešte to nemáš a možno to nedostaneš”, Univerzum nám ho zosilní a vráti späť. 😀 A bez toho sme mohli byť.

6. Neľutuj, čo si spravil

Mal som obľúbené porekadlo, keď sa spätne pozerám na niečo, čo som spravil, že “radšej budem ľutovať veci, čo som UROBIL, než veci, čo som NEUROBIL”. Keď sa však na život pozriete z úrovne akceptovania a vedomého žitia, nemali by sme nikdy ľutovať to, čo sme urobili – jednoducho preto, že nemáme šancu nič na nich zmeniť.

V tomto bode som vážne začala uvažovať, že celkom nehanebne zaradím Musašiho k toltékom 😛 … Pripomenulo mi to totiž Ruizovo “dávaj stále svoje najlepšie”. Po súčasno-slovensky by to najskôr znelo “choď stále na plné pecky”. Ak aj urobíš chybu, neurobil si ju preto, že si išiel na polovičný plyn (a tým si sabotoval sám seba a svoj úspech), ale preto, že daná situácia nebola v tom čase pre teba riešiteľná s lepším výsledkom. Dlho trvá, než pochopíme, že naše schopnosti, odhad, vnútorné nastavenie a čojaviemčoešte nestačia na každú situáciu, ktorú postretneme. Tie, ktoré neošetríme optimálne, sú body, kedy sa učíme. No a keď sa dostatočne dobre naučíme, nastávajú body, kedy hviezdime. Jedno bez druhého nejde – a toho “učenia” je nepomerne viac. Ale keby sme chceli celý život len hviezdiť a neučiť sa, tak potom by sme celý život museli jedine kakať do plienok. A vrešťať, keď sa nám niečo nepáči. (Toto druhé veľa dospelákov zvláda na jedničku. 😉 )

7. Nikdy nežiarli

Čo za dôvody máme, aby sme na niekoho žiarlili? Ak žiarlime na niekoho s kopou peňazí, mali by sme preinterpretovať naše vnímanie. Buďme vďační za to, že sú “tam vonku” aj ľudia, ktorí nám ukazujú, aký potenciál zarobiť kopec peňazí máme aj my.

Ak žiarlime na niekoho, kto úžasne dobre vyzerá, tak potom sa identifikujeme s obalom oveľa viac, než je zdravé. Nikdy nevieme, čo za problémy majú ľudia “pod povrchom”. Naplnenie spoločenských noriem na výzor z nás tiež neurobí šťastnejšieho človeka, len nás to viac zaradí do stáda.

8. Nikdy sa nenechaj zarmútiť rozchodom

Podľa Budhu je lipnutie zdrojom celého utrpenia a čo sa týka rozchodov, tak to platí na 100%. “Rozchod” môže byť strata partnera, domáceho mazlíčka, peňazí, majetku či čohokoľvek podobného. To, čo tu Miyamoto podľa mňa hovorí, je, že človek by mal žiť v úplnej akceptácii a nemal by lipnúť na veciach minulých.

Môžete sa rozhodnúť zlostiť alebo byť šťastní nezávisle od situácie. Keď som bol olúpený a držali mi nôž na krku, prišiel som o vodičák, kopu peňazí, kreditky, mobil v hodnote 300 dolárov a viac. Bol som chvíľku rozhodený, ale súčasne som bol šťastný, že ten nôž nepoužili ani na mňa, ani na môjho brata, s ktorým som vtedy bol.

9. Nevraživosť a nariekanie nie sú vhodné ani pre teba, ani pre iných

Aj toto je celkom evidentné. Zazlievanie a jajkanie nás nikam v živote nedostanú, len nám prinesú negatívne emócie. Akceptujte všetko také, aké to je, a stále buďte vďační za daný okamih. Nič iné neexistuje.

Tu si zasa spomínam, ako som sedela na onkológii a čakala na chemoterapiu a prisadli si nejaké ženy a začali mi rozprávať. Jedna z nich čakala na výsledky biopsie a bola celá roztrasená, čo ak sa potvrdí, že má rakovinu prsníka… Tak som jej povedala, že prsník dajú preč, dostane chemošku a bude po rakovine. Ale čo ona bude robiť bez prsníka? — No, dáte si urobiť silikón. — Silikón? Ale veď to je riskantné! To sa nebojíte, že…? — A čoho? Že dostanete rakovinu?  😆 Za istou hranicou sú už všetky nebezpečenstvá rovnaké.

10. Nenechaj sa viesť emóciou lásky či chtíča

Nemyslím, že by sa tu narážalo na celibát, ako to obvykle interpretujú iní, ale že je to viac o kontrole nad vlastným osudom. Ak máte dobrú linku na realitu (teda ak žijete v svete hojnosti), potom viete, že “tam vonku” pre vás existujú milióny potenciálnych partnerov. Neverím, že existuje len “ten jeden”, skôr si myslím, že existuje mnoho ľudí, s ktorými vieme nadviazať úzky vzťah a milovať ich.

Ak máte pocit, že sa chcete s niekým zosobášiť, tak do toho, len nenechajte svoje silné emócie a prilipnutie k danej osobe meniť nasmerovanie vášho života. Držte opraty v rukách a vychutnajte si pôžitok/lásku tak, že sa v nich celkom nerozpustíte a nezanedbáte ostatné oblasti svojho života.

11. Nemaj preferencie v ničom

Toto mi pripomína dona Juana a jeho “všetko je jedno, všetko je rovnocenné”. 🙂

Než to hodíte cez palubu, zamyslite sa. Zjavne máme všetci svoje preferencie u niektorých vecí, napr. CocaCola vs. Pepsi, auto vs. motorka, ale to nie je podstata Musašiho správy. Myslím, že tento citát neznamená nemať nijaké preferencie, ale jednoducho nedovoliť preferenciám, aby kontrolovali naše emócie.

Napríklad ak u susedov odvedľa je práve hlučná párty a vy sa snažíte spať, tak prianie, aby bolo ticho (preferencia) veľmi nepomôže. Miesto toho by ste mali akceptovať hluk, nevytvárať si vnútorné konflikty a zaspíte skôr, ako sa nazdáte.

U mňa to bola lekcia, kedy mi anjeli niečo sľubovali a priebežne to napĺňali – ale vždy nejako inak, než som si ja predstavovala. Nakoniec som pochopila, že veci nebudú tak, ako si ja predstavujem – a miesto nariekania nad tým, ako nenapĺňajú, som začala vyhľadávať v živote všetko, čo by mohlo byť aspoň čiastočným “napĺňaním”. Miesto sústredenia na “nemám” a frustrácie som sa dostala do stavu “jeeeej 😀 ” a vnútornej dychtivosti. Raz o tom napíšem knihu “Ako anjeli prebúdzali moje vnútorné dieťa”. 🙂

12. Buď ľahostajný voči tomu, kde žiješ

“Ľahostajný” možno opísať ako “to, čo nezaváži, nech je to hocijako” a v skutočnosti by nám vnútorne nemalo robiť problémy žiť tu či niekde inde. Neviem, či skutočne Miyamoto chcel povedať, že treba viac cestovať – okolo roku 1645 by to mohlo byť dosť problematické.

Mňa napadá zasa “nelipnutie na mieste”. V jednej pesničke sa spieva “home is where your heart is”, domov je, kde je tvoje srdce. A pretože srdce nosíme stále so sebou, domov je stále s nami.

Znova si spomínam na toltéckych bosorákov, ktorí keď sa lúčili s miestami, ktoré im boli drahé, nasali energiu toho miesta do seba a niesli ju ďalej v sebe.

Ale súčasne mi s tým rezonuje ešte jedna myšlienka, ktorá sa mi ale vôbec nepáči 😦 – a to, že človek by mal dokázať žiť skutočne hocikde, medzi hocijakými ksichtami, bez toho, aby ho to vnútorne poznačilo. Nuž, tu vidím svoju obrovskú rozvojovú potrebu… 😕

13. Nežeň sa za chuťou dobrého jedla

Mám pocit, že toto sa netýka doslova jedla, ale nenašiel som nikoho, kto by mi to vedel vysvetliť podrobnejšie.

Tak za mňa: je to znova o tom, nestať sa otrokom vlastných chtíčov. Povýšiť si dobré jedlo na hodnotu nás robí slepými voči skutočnosti, že telo nemáme na to, aby sme žrali, ale že jeme na to, aby naše telo prežilo a mohlo nám ešte chvíľu slúžiť ako “dopravný prostriedok”. V mojom vnímaní je to o tom, že máme ísť za podstatou, nie za nepodstatnými, aj keď príjemnými zábavkami.

14. Nelipni na veciach, ktoré už nepotrebuješ

Ak sa zbavíme vecí, ktoré už nepotrebujeme, dá nám to niekoľko výhod. Po prvé, vďaka “debordelizácii” získame v živote jasnejší rozhľad. Po druhé, niekomu inému tie veci prinesú radosť a pomôžu mu.

Toto môže vyzerať dosť negatívne pre zberateľov medzi nami a tých, čo sú hodne materialistickí, ale je v tom rozum. Napríklad lipneme na našom majetku a zažívame silné negatívne emócie, keď sa s ním niečo stane – a to aj vtedy, keď ho už nepotrebujeme či nepoužívame.

Ja by som to vzala ešte o centimetrík ďalej: nelipnime ani na myšlienkach, predstavách a hodnotách, ktoré nám slúžili v minulosti a teraz nám už neslúžia. Nelipnime na autorstve našich múdrostí (oooo, egúšik plačká! 😥 ), nelipnime na správnosti našich názorov, nelipnime na spomienkach… Neidentifikujme sa s ničím z toho! Keď lipneme, identifikujeme sa. Časť z nás odvodzuje svoju hodnotu od veci, na ktorej lipneme. Ale my nie sme tá vec. My nie sme náš majetok, nie sme dokonca ani naše myšlienky, čo sme mali pred sekundou, pretože každou sekundou sa posúvame niekam inam. V mojom vnímaní každý z nás je tok energie, široká, pomalá, ale nezadržateľná rieka, ktorá registruje veci na brehoch, ako okolo nich preteká. Ak sa na tie veci upne, bude sa jej pozornosť nasilu držať v minulosti alebo budúcnosti, bude cítiť bolesť a možno premešká niečo úžasné, pretože jej pozornosť bude obrátená inam… Túto lekciu ma naučili moje mačky. Majú všetko, pretože nemajú nič. Čokoľvek im príde do cesty, to má ich plnú pozornosť. Vychutnajú si to a potom obrátia svoju plnú pozornosť na najbližšiu zábavku. Nelipnú; žijú. 🙂

15. Nekonaj na základe všeobecne prijímaných presvedčení

Žijeme v spoločnosti, kde je prevažná väčšina ľudí naladená do módu “diváka”. Sledujeme celebrity v televízii, hráme počítačové hry a aj inak trávime spústy času pred telkou. Toto všetko sú ovplyvňovania, ako by sme mali žiť svoj život – a v skutočnosti sú to miesta, kde väčšinu života premrhávame.

Vytvorte si vlastné pravidlá na základe referenčných bodov (aj iných ľudí), skúseností a pravdivého, vhodného nastavenia mysle (napr. na hojnosť a existenciu potenciálov).

Za mňa: tento posun “merať sa podľa iných” sa vplížil do nášho života zadnými vrátkami. Napríklad kým platil Castaneda za cvoka, čítali sa jeho knižky ako sci-fi – až niekto objavil, že ono to je tak… A odrazu sa ku Castanedovi začali hlásiť jedni aj druhí a svet začal oplývať bezchybnými bojovníkmi a nagualmi a metódy sa povýšili nad ich cieľ… len preto, že si “muštru” brali z niekoho iného, a ako to už u ľudí býva, hodne veľa sa ich naladilo na “obal” a hodne málo sa ich naladilo na “obsah”… Mne to dokliklo, až keď na to začala upozorňovať Female Warrior, od ktorej som sem naťahala tiež pekných pár článkov. A kedysi tu v komentároch Karlos napísal, že je žiakom šamana, ktorého nikto nepozná, ktorý nemá vlastnú webovú stránku a ktorý neusporadúva semináre a školenia za strašné prachy. Tak vám poviem – toto je podľa mňa skutočný šaman… Nesnaží sa cez svoje šamanstvo vytŕčať z davu a “byť niečo iné” (pričom iné = lepšie), ale ho žije ako poslanie, pretože nemôže inak. Cesta so srdcom. 🙂

Práve dnes, než som šla prekladať tento odsek, som sa pozerala, že cez ezoterické české a slovenské stránky znova prebehla správa archanjela Klarkentiela k tomu a hentomu… Aj toto je príznak, že sa meriame podľa niekoho iného. Vedú nás za ručičku? Robte toto, nerobte hento? Ale, prepána, nie sme tu my na to, aby sme poznávali?! Robili svoje vlastné chyby – a učili sa z nich? Keď nám budú predpisovať každý jeden krok, nemohli by si to láskavo odžiť sami – miesto nás?! Nemýľte sa; dobrú radu vždy prijmem a ocením. Ale mnoho ľudí dnes už channeluje kdekoho zrejme len na to, aby sa vyrovnalo iným obdivovaným “kanálom”… 😕 Honba za uznaním od iných ľudí.

Zrejme to tak má byť. Zrejme sú rôzne vetvy ľudstva a každá reaguje na to svoje. Nuž, ja reagujem na hlas mojej duše (a kedy-tedy na kopanec od Gabriela alebo iného -ela) a nie na to, čo prejde cez poznávací kanál iných ľudí. Počúvam, vyberám, beriem na vedomie a nosím v hlave dovtedy, kým mi to ako informácia (“možnosť/potenciál”) nezapadne do kontextu môjho poznania. A ten zvyšok ma napĺňa akýmsi tichým smútkom – ale smútkom, ktorý je fakt a už nebolí. 🙂

16. Nezbieraj zbrane alebo necvič so zbraňami viac, než je užitočné

V Japonsku 17. storočia toto bolo oveľa významnejšie, pretože meče boli bežnou vecou a všetky tie rôzne formy bojových umení boli v plnom rozmachu. Ja túto správu beriem ako “neplytvaj časom na veci (zbrane), ktoré ti nič neprinesú”.

OK, plne podpisujem. A súčasne vďaka toltékom v tom vidím ešte jednu hrozbu – keď niekto cvičí so zbraňou nie preto, že potrebuje bojovať o život alebo niekoho poraziť, cvičí samoúčelne. Zdokonaľuje sa, stáva sa odborníkom, majstrom, veľmajstrom – a identifikuje sa s touto rolou. Lenže… kde je tu potom toltécka fluidita, keď sa s niečím identifikujem a potrebujem si to zakaždým dokazovať?

Možno je tento môj názor ovplyvnený mojou povahou – som pragmatik a tak keď potrebujem zatĺcť klinec, kdečo začína vyzerať ako kladivo. Učím sa vtedy, keď niečo potrebujem dosiahnuť – a keď to dosiahnem, prestávam sa o tom učiť a potrebujem dosiahnuť niečo iné a tak sa idem učiť o tom “niečom inom”. Keď som potrebovala čítať staré archeologické zväzky zo Škandinávie, dala som si poradiť, ktorý z jazykov sa mám učiť, aby som rozumela všetky – a naučila som sa po švédsky. Čítať, nie písať alebo hovoriť. Tarzan z rodu Opíc. A len čo som dosiahla, čo som potrebovala, prestala som sa učiť. Preto aj viem o mnohých veciach niečo a nič poriadne 🙂 – ale celý život som dosahovala a moja spokojnosť so životom tým utešene puchla. 😛

Moja interpretácia tohto pravidla na dnešné pomery: “Zaber, urob a choď ďalej. Nezotrvávaj pri činnosti len preto, že ti prináša slasť (pravidlo 2) alebo obdiv iných (pravidlo 4).” 🙂

Iste, existujú športy (napr. šerm), ktoré zahŕňajú zbrane a nepoužívajú sa zrovna preto, že by bolo užitočné vedieť ich. Ľudia šermujú preto, lebo im to prináša potešenie. Ak sa však nebudeme zapodievať zbraňami, ktoré na nič neslúžia, toto pravidlo nás chráni pred nafukovaním nášho ega.

17. Neboj sa smrti

Som veľký zástanca života v “tu a teraz” a robenia vecí práve teraz. O tom “teraz” som sa naučil od Eckharta Tolleho. V svojej prvej knihe Tolle hovorí, že v “teraz” neexistuje problém. Opatrne som sa spýtal uňho na diskusnom fóre, ako by to bolo, s nožom opretým o hruď – tiež by to nebol “problém v tu a teraz”?

Jeden z odpovedajúcich mi dal odpoveď, ktorá sa mi páčila: “Smrť sa nelíši od narodenia. Oboje je prirodzené. Sú jedno a to isté. Ak sa bojíš smrti, to ako keby si sa bál narodenia.”

🙂 Sorry, ale mňa by asi táto odpoveď nebola uspokojila, mierne povedané… asi by som bola vypenila. Nejako sa mi bridí predstava, že niekomu by len tak malo prejsť to, že ma odkrágľoval… Pamätám sa na jednu zo svojich “minuloživotových” spomienok – je to len obraz bez kontextu, ale bola som v Egypte, v nejakom chráme zasvätenom bohyni Bastet a okolo mňa bolo množstvo mačiek, o ktoré som sa starala. A ktosi (dvaja týpkovia) prišiel a dobodal ma na smrť. To posledné, čo som urobila, bolo poštvať na nich moje mačky… a to posledné, čo som v tom živote ešte videla, boli ich telá rozdriapané na franforce. 😀 Takáto smrť – to už hej. 😀 Obrovské zadosťučinenie, že sa o seba dokážem postarať.

Ja mám pravidlo: “Neboj sa Smrti – postaraj sa, aby sa Smrť bála teba.” 😀 Vždy, keď pocítiš strach zo smrti, predefinuj sa tak, aby smrť bola pre teba irelevantná. Možno sa jej tým nevyhneš, ale v každom prípade si ušetríš kopec energie, ktorú by si inak vyplytval na klepanie kolien. 😛

18. Nesnaž sa honobiť pre starobu majetky a statky

V knihe ‘The Four-Hour Workweek sa píše, že celý život honobíme statky, aby sme si mohli začať užívať života, až sa dožijeme penzie. Ale ak sa naučíte žiť v tu a teraz, rýchlo zistíte, aké hlúpe a nesprávne sú spoločenské predstavy tohto typu.

Väčšina z nás počas svojho života stále stráda, aby na starobu mohli začať vychutnávať život a robiť to, čo ich baví. To je však bláznovstvo, pretože plánujeme niečo, čo:

  1. nemusíme nikdy dožiť
  2. ak to dožijeme, budeme už v našom najhoršom možnom fyzickom stave (staroba)
  3. by sme mohli vychutnať práve teraz.

Keď moji rodičia zostarli a kupovala som darčeky pre nich na sviatky, nikdy som nečakala do sviatkov, ale som im ich dávala okamžite. Keď otec zomrel dva týždne pred narodeninami, mal všetky svoje darčeky a nič nezostalo v skrini čakať na “deň D”… Bola som spokojná. Potom prišla Cica, ja som jej objednala mačací strom a hračky a než prišli, Cica zmizla… a ja som musela žiť s tou ľútosťou, ktorá mi jasne ukázala, že toto nebol ten správny spôsob… Potrebovala som Lassitera, aby ich začal využívať a mne prestalo byť ľúto. A ľútosť, ako už vieme, patrí k veľmi nízko vibrujúcim ľudským emóciám.

19. Rešpektuj Budhu a bohov bez toho, aby si počítal s ich pomocou

Nie som kresťan a nepatrím ani k inému náboženstvu, takže neverím vo všeobecne zdieľanú predstavu Boha. To však neznamená, že by som sa uškŕňal alebo odsudzoval niekoho, kto si zvolil veriť v Boha.

Rešpektuj učenia a správy iných, ale nepoužívaj ich ako barlu na svoje vlastné vyvažovanie.

Ja ako ateista veriaci v Otca (čo je pravdepodobne niečo celkom iné, než čo to slovo znamená vo vašej predstave) v tejto výpovedi vidím ešte niečo iné, nie len toleranciu. Pripomína mi to starý príbeh o zbožnom mužovi, ktorý žil v časoch veľkej vody. Rieka sa vyliala a začala zalievať obydlia. Ľudia naskákali do nákladiakov a ako išli okolo jeho domu, volajú ho, nech sa pridá a odvezie sa s nimi do bezpečia. On len odpovedá: “Nie, ďakujem, ja som zbožný človek a mňa Boh zachráni.” Ale voda stúpa ďalej a už bol nútený vyliezť na poschodie. Okolo ide čln a ponúkajú mu miesto, že ho odvezú. “Nie, ďakujem, ja som zbožný človek a mňa Boh zachráni.” Voda stúpa, zbožný muž je nútený vyliezť až na strechu. Okolo letí vrtuľník a z neho volajú, že mu hodia rebrík a odvezú ho do bezpečia. On na to: “Nie, ďakujem, ja som zbožný človek a mňa Boh zachráni.”

I utopil sa zbožný muž… Príde k Bráne nebeskej, zaklope a otvoria mu. Príde pred Boha a pýta sa: “Bože, tak ako to je? Celý život som bol zbožný a velebil ťa – a ty si na moju záchranu neurobil vôbec nič!” A Boh prekvapene zdvihne obočie: “A to auto, čln a vrtuľník, čo som ti poslal – to bolo nič?!

🙂 Mňa to (samozrejme, tým drastickým spôsobom) učili anjeli – maj nádej, ale nerob si predstavu o jej naplnení. Pretože potom budeš vyzerať svoju predstavu a nie skutočné naplnenie… To sa stalo aj tomu zbožnému mužovi. Univerzum sa stará – ale keď sme príliš blbí na to, aby sme to videli, pôjde sa starať o niekoho, kto príliš blbý nebude… 🙂

Nerátaj s pomocou bohov – pretože oni sú ty a tak ti pomôžu len tým, že ti dodajú silu pomôcť si sám. Ty si z nich totiž jediná “hmota” a tak si jediná ich časť, ktorá môže v “hmote” činiť. 🙂 (Tiež som sa to naučila “the hard way”. Gabriel, ďakujem. 🙂 )

20. Môžeš sa vzdať svojho tela, ale nesmieš sa vzdať svojej cti

Jediná vec, ktorú majú všetky živé bytosti spoločné, je fakt, že všetci zomrieme. Nedokážeme zastaviť proces starnutia (hoci dokážeme obmedziť dopady tohto procesu, napríklad cez plastickú chirurgiu) a tak nedokážeme oklamať smrť.

Nezávisle na tom by sme však mali svoj život žiť pevne podľa našich morálnych hodnôt. Nemeňme ich pod nátlakom zo strany iných alebo aby sme vyhoveli očakávaniam spoločnosti.

Som za. Mnohí z nás sú ksichti, ale tým, že sa snažia vyhovieť diktátu spoločnosti a pretvarujú sa, nemáme šancu vidieť ich skutočnú tvár, až kým im neprepne – a potom sme väčšinou zaskočené obete a cítime sa ukrivdene. Keby sme každý mohli žiť v súlade s našou podstatou, neboli by sme menej nebezpeční, ale ľudia by nás vedeli ľahšie odhadnúť a tak tí, čo nás nijako nemôžu, by mali šancu vyhnúť sa nám.

Zasa to poznám z vlastnej skúsenosti a poznám aj ten pocit krivdy, keď nazriete pod masku niekoho príjemného a uvidíte celkom inú tvár… Berie nám to dôveru v svet ako taký. A viem si predstaviť, že aj to pretvarovanie sa nie je zrovna najzábavnejšia vec na svete a zanecháva na dotyčnom šrámy… Nikto nie je hepi, ale všetci sme sa tvárili. (A už úplne najhoršie je, že keď nazriete pod masku, zasa diktát spoločnosti od vás očakáva, že nedáte najavo svoje zhnusenie…) Začarovaný kruh negativity.

No na druhej strane, keby sme boli každý sám sebou, nedalo by sa nám masovo predávať. 😕

Ale ešte som si položila inú otázku: nie je “žiť podľa vlastných morálnych zásad” niečo ako rana pod pás toltéctvu a jeho fluidite? Keď človek nemá byť identifikovaný s ničím – a už vonkoncom nie so zásadami, ktoré môžu byť implantované do jeho cítenia inými? A vtedy mi napadlo: to závisí od tých zásad. Zásady na úrovni základného ega (teda schopnosti prežiť a poznávať a ovplyvňovať) sú asi úplne v poriadku, pretože sú to takmer-inštinkty. Zásady patriace nadstavbovému egu (čo je správne a čo nie, my – oni, čierny – biely, dobrý – zlý, čo o mne povedia) asi nie sú zásady našej duše… Mám taký vnútorný obraz, ktorý by mi celkom dobre pokryl oblasť “morálky” bez toho, aby nabúral toltécku fluiditu – ak by som bola sama na opustenom ostrove a nikto iný okolo mňa, to, ako by som sa správala, sú zásady mojej duše – niečo, z čoho nesmiem spustiť, pretože si tým ublížim.

21. Nikdy nezíď z Cesty

“Cestu” môžeme vnímať ako niečo monumentálne – napríklad nájsť a žiť svoj zmysel života, ale môže to byť aj niečo celkom obyčajné – napríklad stále napredovať vo veciach, ktoré sú nám dôležité. Mali by ste sa snažiť koncentrovať vždy na to, čo chcete dosiahnuť, a zostávať na svojej ceste.

Na ceste je dnes mnoho rozptýlení ako alkohol a drogy, finančné starosti a iné. Napriek tomu pozerajte na tieto rušenia ako na niečo, čo filtruje tých, ktorí chcú niečo dosiahnuť, od tých, ktorí nechcú. Nikdy nezíďte z cesty.

Toto mi znie ako jediná “kázeň” z celého článku. Vidím tam dva problémy: 1. ako viem, čo je moja cesta? a 2. ako sa z nej neodchýliť?

Začnem tým druhým. “Byť na svojej ceste” je istý pocit – pocit, že sme v toku, že sa cítime spokojní a vyvážení, že sme v mieri so sebou a so svetom. Čokoľvek robíme – ak máme tento pocit, sme na Ceste. Cesta totiž nie je sled udalostí, ale pocit. 🙂 (To mi pripomína jeden z posledných channelingov Gabriela, kedy mi povedal, že je načase prestať o nich hovoriť ako o energiách a začať o nich hovoriť ako o pocitoch. Plný význam tohto vyjadrenia mi ešte stále nedochádza. 🙂 )

🙂 A tým som si vlastne odpovedala aj na prvú otázku. 🙂

8 thoughts on “21 pravidiel, ako žiť svoj život úspešne

  1. Tak a ja to zhrniem, dobre?
    Nikdy nezíď z Cesty a Akceptuj všetko také, aké to je. Tým je povedané všetko 😆
    BTW: Aký je Ateista, ktorý verí…? 😀

    Like

  2. Ľudia, náhodou som pozrela na koniec článku, na to o tom “pocite”. A odrazu mi dokliklo… To je to, čo ma učia anjeli po celý ten čas! “Navigovať” životom nie podľa očí (vyhliadnuť si cieľ, cestu a ide sa na Berlín), ale podľa pocitu. Potom nepotrebujem vidieť realitu, pretože svoj pocit nosím vnútri a len čo ho zacítim, viem, že som presne tam, kde mám byť… A takto sa dá aj “sondovať terén”. Pripomína mi to pohyb v tmavej miestnosti, kde potrebujete vypnúť tie kanály, na ktoré sa obvykle spoliehate (a v tom aj kanál mentálny, teda interpretáciu) a hmatkáte si cestu von… bez všetkých tých mätúcich a nadbytočných informácií, ktoré nás len zbytočne pletú. Keď som kedysi videla Otca a Gabriela stáť v mojej izbe, tiež som si mohla povedať, že ma klame zrak alebo mi šibe – ale bol tam pocit, že viem, kto sú, a že je to reálne… a vďakabohu za to, že som vtedy počúvla.

    Práve si prichodím ako Alenka v ríši divov. Kedysi mi Gabriel hovoril, že už stojím vo dverách k večnosti, ale ich nevidím – a preto sa nemám hýbať. Odrazu ma však pochytila chuť i odvaha začať sa hýbať… ja tie dvere vycítim!

    Like

    • A vieš, že boobakova meditácia srdca mi k tomu neskutočne pomáha? Akoby malo srdce naozaj svoj vlastný rozum (akože aj má). Myslím, že som mala k tomu vždy našľapnuté, lebo som si v rôznych situáciách kládla otázku: “Čo by na to povedala láska?” A mala som odpoveď. Že som sa podľa nej niekedy neriadila, to už je iná kapusta 😀

      Like

  3. Pekne zosumarizovane, jedine, co ma rusi, je pojem ‘uspesne’. S tym slovom mám problem, kedze sa ma na to ludia pytaju (ako ste dosiahli uspech) a ja nikdy neviem, co tym myslia. Co je uspech? Pre kazdeho nieco ine a podla mojich meradiel uspech vyzera inak… Uspiet… Ako v teste alebo skuske. Mozno by som to nazvala len Ako zit 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.