Už istú dobu si všímam, že keď som totálne uvoľnená (napr. pred zaspávaním), tak sa mi na pozadí mysle vynárajú slabým hláskom náramné oplzlosti. Keďže nie som absolútne nijaký priateľ oplzlostí, najprv som sa zahriakovala. Potom, asi pred mesiacom, som začala byť “osvietenecká” a povedala som tomu hlásku, že síce vôbec nechápem, čo odo mňa chce, ale že ho beriem ako súčasť zo mňa, ktorá má nejaký zmysel, a tak ho prijímam. Potom bol zasa chvíľku kľud a tak som myslela, že som túto zákrutu nakoniec nejako vybrala.
Ale kdeže! Včera v noci (vlastne dnes skoro ráno) som si ľahla a zrazu na pozadí jedna oplzlosť za druhou. Keďže som bola relatívne uvoľnená a neponáhľala som sa zaspať, rozhodla som sa ísť veci na koreň.
V takýchto prípadoch robím úplne intuitívne jedno: ponorím sa do svojho vnútra a začnem s tým “zdrojom” komunikovať. Len čo sa dostavia prvé nezávislé odpovede, viem, že mám kontakt – a pýtam sa.
To som urobila aj v noci. Kontakt bol takmer okamžitý, ako keby zdroj oplzlostí bol tam niekde stepoval, kedy ho konečne oslovím… Spýtala som sa, kto je. Povedal: “Tvoja zlosť.”
Prekvapilo ma to, pretože som sa necítila zlostná. Mačky ma večer síce nútili robiť výchovné opatrenia (Lassiterko skákal na kuchynskú linku, len aby zistil, či sa ešte stále na to budem jedovať, až som vzala konzervu s mincami a dobre som mu pohrkala pri ušiach; zľakol sa, zdrhol a ja som si ho prestala “všímať”, aby som ho vytrestala; za pol hodinu prišiel s uplakaným “mňaaaau”, ale ja som “vychovávala” a musela som zostať tvrdá, hoci mi pukalo srdce 😕 ), ale nebola som si vedomá toho, že by som sa hnevala. Celý deň bol plný nehôd, všetko mi natoľko padalo z ruky, že som párkrát zabohovala, ale stále som nemala dojem, že sa hnevám.
No a Zlosť mi to vysvetlila. Povedala mi, že odjakživa som sa snažila byť “dokonalá” a k dokonalosti nepatria záchvaty zúrivosti, tak som ich v sebe potláčala a nedovolila im prepuknúť. Nakoniec som prestala cítiť, že som zlostná. Ale všetko toto je neodventilovaná emócia, ktorá sa vo mne zbiera a potom vybuchuje na povrch cez iné, “výhybkové” prejavy – myslím, že zlosť pomenovala depresiu a smútok a pocit menejcennosti… 😕 No, dostala som, čo do mňa vošlo. Priateľsky, ale rozhodne.
Zlosť mi povedala, že cez tie oplzlosti sa hlási o slovo, pretože oplzlosti neznášam a tak vie, že si ich všimnem. Že z jej strany to je signál, že mám začať ventilovať – hneď a zaraz. Bolo mi to nepríjemné, fakt je, že hodne dám na to, ako navonok pôsobím – a smiešne je, že nie pred ľuďmi, ale sama pred sebou… Ale prisľúbila som, že začnem ventilovať. Že keď začujem oplzlosti, nájdem si nejaký spôsob, ako zlosť odneutralizovať.
Pýtala som sa aj, koľko paseky som narobila tým, že som sa doteraz neventilovala. Zlosť odpovedala, ale nebolo to asi nič veľmi prekvapivé, pretože túto odpoveď si nepamätám. Zrejme znela “hodne” s poukázaním na nejaké neželateľné stavy v mojom živote. Neviem. 🙂
Dohodli sme sa. Len čo počujem oplzlosti, nabieham a ventilujem. Možno sa nemusím zrovna hodiť o zem, na tom ani Zlosť nenástojila, ale nájdem si nejaký spôsob, ako tú emóciu hneď a zaraz vyžiť. Uvidíme, ako to zmení moju povahu. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Genialne ! Ked prides na to ako ventilovat bez nadavok poprosim 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Vdaka Helar, toto je veľmi pozoruhodné, a veeeľmi mne povedomé 😀
Obdivujem ťa, ako tu vieš o sebe tak veľa prezradiť 😉
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Aj to som ja. 🙂 Niet sa za čo hanbiť. Všetci v sebe máme všetko – len to nedávame najavo alebo o niečom ani vôbec nevieme. Ja som ja v jeho celistvosti. Koniec “výkladným skriniam”! 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Áno 🙂
Páči sa miPáči sa mi
tak toto je super, toto je akoby som citala o sebe … dakujem, tento clanok pomohol aj mne…:)
Páči sa miPáči sa mi
cool članok 😀
Páči sa miPáči sa mi
vyyyyyyyyyyborne. hodne sa mi to paci. 🙂 dufam, ze aj ja budem takto komunikovat. a ako ventilujes?:)
Páči sa miPáči sa mi
Včera som to zažila – z ničoho nič na pozadí slabá (=takmer nepočuteľná) oplzlosť. Neventilovala som; príčinou bol smútok a nie hnev, ale za oboma sa aj tak skrýva pocit nespokojnosti, takže čo. Miesto toho som si to nahlas priznala a potom som si odpustila (alebo teda som použila moju verziu “sebaodpustenia”, pretože to je to posledné, čo dokážem). A zavolala som Zlosť a spýtala som sa jej, prečo cítim tie “nespokojnosti” – hnev, smútok, poníženie, nevyhovovanie… A Zlosť mi odpovedala, že je to tým, že sa porovnávam s dokonalosťou. Vraj ju mám z dôb Efniela, kedy som nechtiac zažívala, aké by to malo byť, a ako dušička v hmote tomu prirodzene nevyhovujem (inak by som už dávno nebola dušička v hmote). 😦 Tak toto bol pre mňa dostatočný dôvod, aby som už od seba aspoň najbližších 5 minút nečakala dokonalosť – a oplzlosť sa neopakovala, takže to asi zabralo.
Páči sa miPáči sa mi
😦
Páči sa miPáči sa mi
Ahoj, mne sa stava, ze, ked idem spat a mam pocit, ze som v stave ok a zacnem meditovat, ci iba tak “bludit”, vynaraju sa mi vselijake strasidla, duchovia a tzv. neprijemne veci. Zrejme sa mi prihovara moj strach?
Doteraz som sa snazila tomu vyhnut. lebo som sa bala, co ked otvaram ” Branu, za ktoru nechcem ist”, ale zrejme sa budem musiet tomu postavit. Ci mam utekat?
Za radu dakujem.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 A kam chceš utiecť pred niečím, čo ide z tvojho vnútra? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
no a ja zazivam nieco podobne, ked je situacia ze by som sa mal tesit a radovat, pride myslienka ktora ma strasne zrani. Davnejsie to bolo len take jemne a zriedkave, ale ako sa mi narodil syncek, prezil som taky vacsi emotivny sok a od vtedy to zacalo silniet a je to bolestive. Bojujem s tym, co je asi chyba, ale trocha to ustupilo, no nechcem to potlacit ale prist tomu na koren.
Páči sa miPáči sa mi
ja mam zas taky problem ze pri beznej komunikacii s ludmi mi vybehne myslienka za ktoru sa strasne hanbim a mrzi ma to a to v tom zmysle ako ze skap alebo nieco take a pritom tych ludi neskutocne lubim a nikdy by som nic take naozaj nepovedala a ani zamerne si nemyslela ,,, som s toho zufala nevim ci mam tu myslienku prijat alebo ako sa s nou mam popasovat ,,, prosim o radu :(dakujem
Páči sa miPáči sa mi