Maľujeme svoje strachy a fóbie na ružovo – zmenami submodalít

Ako viete, v čo veríte a v čo nie alebo koho máte radi a koho nie? Ako viete, že máte z nejakej situácie alebo spomienky strach, alebo naopak je pre vás príjemná? Ako a čo vidíte a cítite, ak si na nejakú príjemnú alebo nepríjemnú situáciu spomeniete?

Odlišné druhy viery alebo skúseností kódujeme do rôznych submodalít, teda jemných rozlíšení reprezentačných systémov na základe zmyslov. Napríklad pri fóbiách – raz sme sa pri stretnutí s hadom cítili veľmi nepríjemne, spanikárili sme a to stačilo na to, aby sme to mali zakódované.

Zmeny submodalít môžu práve pomôcť prekonať rôzne zlozvyky, strachy alebo fóbie. Ja som sa vrhla na túto techniku s cieľom zbaviť sa nadobudnutého strachu pri potápaní, keď som prišla pri ponore o kyslík a ledva som prežila. Ten strach nie je len zdravý rešpekt vďaka pudu sebazáchovy, ale skutočná panika, ktorá ma prepadla pri opätovnom ponore po roku. Pre mňa veľmi nepríjemná vec, keďže ma potápanie veľmi bavilo a chýba mi. Takže ako na to cez zmenu submodalít? A čo to vlastne submodality sú?

Máme päť základných zmyslov: vizuálny, auditívny (zvukový), kinestetický (objektivizovanie pocitov, vnemov), čuchový a chuťový. V NLP sú nazývané aj reprezentačné systémy alebo modality. Pre každú z týchto modalít máme však ešte jemnejšie rozlíšenie. Obraz v hocijakej spomienke alebo predstave môžeme popísať ako čiernobiely alebo farebný, jasný alebo rozmazaný, blízky alebo vzdialený. Zvuky môžu byť hlasné, alebo mäkké alebo prichádzajúce z určitého smeru. Pocity môžu byť v rôznych častiach tela alebo majú rôzne teploty. Zápach môže byť príjemný alebo odpudzujúci, silný alebo slabý. Chuť môže byť sladká alebo horká, silná alebo slabá. Tieto jemné rozdiely sú takzvané submodality a definujú vlastnosti našich interných reprezentácií.

Zmena submodalitít je veľmi efektívny a účinný spôsob, ako zmeniť význam skúsenosti. Keď si dávame cieľ, napríklad prestať sa niečoho báť alebo prestať fajčiť, čím väčšiu pozornosť venujeme submodalitám, tým konkrétnejšie sa nám cieľ podarí dosiahnuť. Čím jemnejšie sú naše submodality cieľa, tým jasnejšie a tvorivo sme schopní navrhnúť našu budúcnosť.

Najbežnejšie submodality sú nasledovné:

Vizuálne submodality
Čiernobiele alebo farebné
Blízko alebo ďaleko
Jasné alebo nedostatočne osvetlené
Umiestnenie
Rozmer obrázku
Asociované / disociované
Zaostrené alebo rozostrené
Zarámované alebo neobmedzené
Film alebo obrázok
Ak film, tak rýchly / normálny/spomalený
3 dimenzionálne alebo ploché

Auditívne (zvukové) submodality
Hlasné alebo tiché
Blízko alebo ďaleko
Interné alebo externé
Umiestnenie
Stereo alebo mono
Rýchlo alebo pomaly
Vysoký alebo nízky tón
Slovné alebo zvukové
Rytmus
Jasnosť
Prestávky

Kinestetické submodality
Silné alebo slabé
Veľká plocha alebo malá
Hmotnosť: Ťažké alebo ľahké
Umiestnenie
Textúra: jemná alebo hrubá
Konštantné alebo prerušované
Teplota: teplo alebo chlad
Veľkosť
Tvar
Tlak
Chvenie

Nasledujúce cvičenie ukazuje, ako sa submodality prejavujú:

Posaďte sa do pohodlnej pozície, zavrite oči a vyvolajte si v mysli situáciu s niekým, v koho spoločnosti sa skutočne dobre cítite. Keď si vyvoláte jeho obraz a situáciu, všimnite si submodality. Aký jasný alebo matný je obrázok, kde sa nachádza, aký je veľký, či ste asociovaní, alebo disociovaní (oddelení od situácie), aké zvuky počujete, keď na vás hovorí, aké pocity, chute, vône cítite, atď. Otvorte oči. Povedzte svoje telefónne číslo pospiatky na prerušenie stavu 🙂
Opäť zatvorte oči a tentoraz si v mysli vyvolajte obraz niekoho, koho nemáte radi. Rovnako si uvedomujte submodality pri tejto predstave. Otvorte oči.

Aké sú medzi týmito dvoma predstavami rozdiely? S akými submodalitami sa nám spájajú príjemné predstavy a tie nepríjemné, dokonca hrôzostrašné? A čo keby sme si submodality zmenili alebo zamenili?

Cvičenie proti fóbiám – disociácia

Vizuálne submodality a predovšetkým to, či sme asociovaní alebo disociovaní, sú veľmi dôležité. Jednoducho povedané záleží, či sa pri nejakej predstave vidíme sami na obrázku (vizuálne interné reprezentácie) alebo nie. Sme asociovaní, ak nemôžeme vidieť samých seba na obrázku / v predstave. Asociovaní sa pozeráme na situáciu akoby cez vlastné oči a emócie sú silnejšie. Ak sa pozeráme na samých seba na obrázku / predstave, môžeme povedať, že sme disociovaní /oddelení. Ak sme disociovaní, je to skôr ako sledovanie filmu svojho života než bytie priamo na scéne a všetky pocity bude menej intenzívne.

Táto metóda je dobrá pre liečbu fóbie so zrakovým spúšťačom, teda napríklad, keď vidíme pavúka, hada, výťah, alebo šéfa 🙂
Vykonáva sa najlepšie s pomocou niekoho iného, pretože je nutné sa sústrediť. Je však možné zvládnuť ju aj osamote.

  1. Najprv si vytvorte bezpečnostnú kotvu. Predstavte si situáciu, v ktorej ste sa cítili veľmi príjemne a bezpečne. Precíťte ju naplno, so všetkými vizualizáciami, zvukmi, pocitmi, vôňami, chuťami. Zakotvite tento pocit niekde na tele tým, že si pridržíte nejaké miesto, napríklad na ruke. Ku kotve je dobré sa vrátiť, ak vás prepadne pri cvičení nepríjemný pocit alebo panika.
  2. Následne si predstavte, že sedíte vo veľkom kine, v kresle blízko stredu. Pozeráte sa na plátno, kde je statický čiernobiely obrázok – ste tam vy v situácii tesne predtým, než ste mali panickú reakciu, napríklad na hada. Je dobré, ak je to prvotný zážitok, kedy sa fóbia prejavila prvý raz.
  3. Následne si predstavte, že vyplávate zo svojho tela v kine do premietacej kabíny. Odtiaľ dovidíte na plátno a rovnako môžete vidieť samého seba sediac dole uprostred kina. Všimnite si, aké máte oblečenie, farbu košele alebo blúzky, ktoré máte na sebe tam dole, sediac v kresle.
  4. Potom zmeňte statický snímok na plátne na čiernobiely film a sledujte ho od začiatku až po koniec nepríjemnej skúsenosti, kedy panika pominula a boli ste opäť v bezpečí.
    Pozeráte sa na seba z premietacej kabínky, ako sedíte v kine, pozerajúc čiernobiely film, v ktorom vystupujete. Trochu zložitá dvojitá disociácia, ale potrebná 🙂 Ak je pocit veľmi nepríjemný, pomôže zmeniť submodality – zmenšiť, stmaviť obraz, vzdialiť a podobne. Úspechom je , ak si ten film pozrieme; ak je to veľmi zlé, využijeme bezpečnostnú kotvu na ukľudnenie alebo prerušíme cvičenie.
  5. Po prezretí filmu sa môžeme vrátiť z premietacej kabínky do kresla v kine, ale naďalej sa pozeráme na plátno. Následne môžeme do filmu vkročiť a ako skúsenejší a trochu starší dať sebe samým – hercom vo filme – podporu v zmysle „viem, že sa bojíš, ale situáciu si zvládol. Si a budeš v bezpečí.“
  6. Keď naše „ja“ vo filme pochopí, že všetko zvládne a bude v bezpečí, môžeme sa vrátiť späť do kina a následne späť do „tu a teraz“.

Ďalšou z techník na prekonanie strachu alebo fóbie je úplná zmena submodalít. Rovnako som tým prechádzala s lektorkou, ale dá sa to zvládnuť aj osamote.

  1. Predstavíme si svoj strach, určíme miesto, kde sa v nás nachádza (u mňa to bol hrudník) a vyberieme ho odtiaľ von. Držíme ho (ak sa dá) a opíšeme ako vyzerá – veľkosť, farba, tvar, zvuky, vône, chute, pocity. Aké má zloženie, povrch?
    U mňa bol strach z udusenia priesvitná guľa, pulzujúca, povrch ako latex, približne meter v priemere. Nebola odpuzujúca, nevoňala nepríjemne, ale nebola príjemná na dotyk. Nemala som z nej strach, len to nebolo príjemné. Žila si akoby vlastným životom, nepredvídateľne.
  2. Položíme ten strach vo forme predmetu niekam preč od seba, na zem, podložku, zavesíme alebo obesíme 🙂 ho. Prezrieme si ho zo všetkých strán. Ako vyzerá teraz? Čo by sme s tým predmetom mohli spraviť?
    Ja som si svoju guľu položila na stolík a obchádzala som ju dokola z bezpečnej vzdialenosti :-). Zmenšila som ju, prepichla rituálne perom tak, že vyfučala a vyzerala ako medúza. Skôr smutne ako strašidelne.
  3. Pohráme sa so submodalitami. Čo sa s ním stane, ak mu zmeníme farbu alebo tvar? Aké to je, ak sa zmenší, stmavne alebo je zrazu ružový? Aké zvuky by mohol vydávať? Na aký tvar môžeme strach opäť zmeniť?
    Medúza vydávala vône mora, chute žiadne. Keďže medúzy veľmi nemusím, namaľovala som ju na výrazne neónovo zelenú farbu. Ešte stále to nebolo ono, tak som ju zmenila na korálovú rybku. Rybka si cucla hélia a mala smiešny hlas. Ale páčila sa mi. Určite nebola nepríjemná alebo strašidelná. Plávala si sympatická pri koraloch, neónovo zelená so smiešnym hlasom. Korálové rybky mám rada a úplne isto sa ich nebojím.

U mňa sa strach musel zmeniť na niečo sympatické, s čím sa viem stotožniť. Na čo sa rada pozerám, čo mi nevadí a rada by som sa toho dotkla.
Možno pre vás bude potrebné svoj strach zmeniť na niečo malé, smiešne, bezbranné. Moja lektorka si hady, ktorých sa bojí, predstavuje s narúžovanými perami, ako spievajú kabaretné pesničky. Fantázii sa medze nekladú 😆 Tak to skúste.

Reklamy

One thought on “Maľujeme svoje strachy a fóbie na ružovo – zmenami submodalít

  1. Metóda zmenených submodalít vraj pomáha najlepšie pri detských obavách a strachoch – veď kto by sa bál kostlivca pod posteľou, ktorý má rozmery Barbie, blonďaté vlásky, je celý ružový a miesto hrkotania pišti? Takého kostlivca skôr musí dieťa ochrániť, než sa ho báť 😉

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.