Lekcie sa nám opakujú v rôznych podobách, kým sa ich nenaučíme. A keď sa ich naučíme, môžeme prejsť na novú lekciu.
Lekcie nášho života majú tendenciu opakovať sa. Napríklad sa rozídeme s jedným partnerom a zakotvíme pri druhom – ktorý sa presne podobá na toho prvého… Rôzne mená, rovnaký typ. Šéfovia, kolegovia, ksichtovia. Opakujúci sa vzorec.
Pamätám si scénu zo seriálu Supernatural. Dvaja hlavní hrdinovia, bratia, sú chytení v časovej slučke a zobúdzajú sa vždy znova a znova do toho istého dňa. Jeden si to pamätá, druhého v tom dni zabijú. A ich úlohou je opakovanými pokusmi nájsť spôsob, ako situáciu vyriešiť a prežiť obaja. Lekcia sa opakuje tak dlho, kým ju nezvládnu.
Chérie Carter-Scott:
“Ak sa nevysporiadate s autoritatívnymi rodičmi doma, dostanete príležitosť vysporiadať sa s nimi v dennom živote. Budete sústavne doňho priťahovať ľudí, ktorí potrebujú nanútiť niekomu svoju autoritu, a budete sa s nimi potýkať, až kým sa nenaučíte lekciu podriadenia sa.”
Napríklad ľudia, čo sa rozviedli s jedným partnerom, takmer vždy sa dajú dokopy s tým istým typom osoby ako tá, od ktorej práve utiekli. Napríklad ste extrémne poriadkumilovní, ale vaši partneri sú rodení bordelári. Vo vašom živote fungujú ako lekcie, ktoré nám umožňujú dať do poriadku presvedčenie, ktoré nám vnucuje prílišnú poriadkumilovnosť.
Pre mňa bola takáto drsná lekcia “úžasní mladí muži” (a mládež celkovo, teda v tom aj kočky 😉 ). Začalo to kedysi “Auríkom“, pokračovalo cez minulý apríl, kedy som sa stiahla z minigrimi, potom ste zostali ušetrení dosť ohavného stretu s jednou kočkou na Pini, zažili ste moje “účtovanie” s “toltékmi”, Azodarianou a nakoniec cirkus okolo Groovera a problémy Strieborného Dráčika s mojou existenciou. Dlho som nevedela, o aký typ lekcie ide, teda čo presne na svojich presvedčeniach mám zmeniť. Tak som to robila tak ako tí dvaja týpkovia zo Supernatural: s vedomím, že zajtra sa zobudím do tej istej situácie, som skúšala taktiku po taktike – všetko, čo mi prišlo na um. Priviedol ma na to Gabriel, keď mi pomáhal s jednou z týchto situácií: na kyvadlovú tabuľku sme si napísali rôzne stratégie a vždy sme nechali rozhodnúť kyvadlo, ktorú stratégiu práve použijeme. (A keď som ju nevedela použiť, celkom nechutne mi našepkával. 😛 )
Malo to jednu veľkú výhodu – keď sa k lekcii postavíte ako k “lekcii”, nie k svojmu “životu”, dokážete sa odosobniť do tej miery, že ste ochotnejší aspoň dočasne vysadiť svoje presvedčenia.
A tak som skúšala, aký ťah povedie k akému výsledku – a ak to nebolo ono, skúsila som iný. Postupne som dostávala jasnejší a jasnejší obraz o tom, čo z mojich presvedčení treba modifikovať (zasa mi k tomu pomohla nápoveda vo forme čítaného): presvedčenie, že keď vidím lepšie ako ostatní, som zodpovedná za to, aby aj oni videli presne tak ostro ako ja.
Bol to jeden zo zvyškov kodependencie – niesť zodpovednosť za všetko a za všetkých. Spomenula som si na časy, keď som mala nejakých 10 rokov a na slovenčine či dejepise sme preberali pojem “Titan”. Vtedy som sa s ním stotožnila a odvtedy som sa snažila niesť ťarchu celého sveta na mojich pleciach. Je smiešne spätne vidieť, ako to ovplyvnilo moje osobné stresory a ako ma to vohnalo do kodependencie. 🙂 Alebo som tam možno bola už od narodenia a pojem “titan” to len pekne zhrnul – zarezonoval so mnou. Nikdy sa nedozviem a vlastne na tom už ani nezáleží. Toto presvedčenie “kto chce kam, pomôžme mu tam” bol hoooodne zdĺhavý proces… 😉 Spasiteľ zo mňa už nikdy nebude.
Takže kým sa lekciu nenaučíme, budeme si ju do života zhmotňovať znova a znova, pretože to, čo ju vyvoláva, sme ešte stále neošetrili. Tým istým spôsobom si do života priťahujeme ľudí, ktorí nás tú lekciu môžu naučiť – až kým sa ju nenaučíme. Jediný spôsob, akým sa môžeme zbaviť nevhodných vzorcov a situácií, je zmeniť svoj uhol pohľadu tak, aby sme rozpoznali vlastné vzorce a možnosti rastu, ktoré v sebe obsahujú. Ak pred týmito lekciami budeme utekať, potrebujeme byť rýchli a mať hodne dobrú výdrž – len čo sa totiž zastavíme, dobehnú nás. Navyše v sebe nosíme strach a utekáme sami pred sebou.
Ak sa im chceme postaviť, potrebujeme akceptovať, že niečo v nás samých nás vťahuje vždy do podobných situácií – aj tých nepríjemných. Pravidlo štyri má za cieľ identifikovať vzorce, ktoré opakujeme, a odstrániť alebo zmeniť ich. Nie je to ľahká úloha, pretože sa musíme zmeniť a človek rád zostáva v zabehaných koľajach. Ale naše vzorce vznikli väčšinou hodne dávno a chránili nás v niektorých situáciách. (Napríklad ten môj spomínaný “titanizmus” bol reakciou na situáciu, kedy som bola nechávaná stále sama na seba a nadobudla som dojem, že pre nikoho nie som dôležitá – a tak som si svoju dôležitosť vyrobila.) Prechod na nové, nezvyklé správanie môže byť nepríjemný a rozhodne býva hodne desivý. Hlavne obsahuje priznanie si, že spôsob, akým niektoré situácie riešime, nie je optimálny (a možno ani funkčný 😦 ).
Keď chceme v svojom živote čokoľvek zmeniť, Chérie Carter-Scottová odporúča šesť základných krokov:
- uvedomiť si vzorec alebo situáciu, ktorá je pre nás neoptimálna
- uznať, že potrebujeme daný vzorec správania/reagovania zmeniť
- rozhodnúť, že do toho skutočne aktívne ideme
- naplánovať si realistické opatrenia
- konať podľa plánu a často aj zasvätiť iných do toho, čo ideme urobiť, aby nám pomohli vytrvať
- odmeniť sa za úspech(y).
Ak sa nebudeme pridŕžať týchto krokov, nedosiahneme trvalú zmenu. Aby sme sa cez celý proces dostali, potrebujeme sa naučiť lekcie uvedomenia, ochoty/vôle, kauzality a trpezlivosti. S týmito lekciami nás proces zbavovania sa samonastolených obmedzení a predsudkov nebude natoľko desiť.
Nabudúce: → Uvedomenie, ochota, kauzalita, trpezlivosť
| Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom” |  |
v priebehu tohto tyzdna by som si po ne rada prisla. a kolko € si mam odcerpat z uctu? 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre helar Zrušiť odpoveď