Ako sa učíme… Učíme sa vôbec?

Ďalší zo série vhľadov, ktoré mi dala diskusia k tomuto článku. Tentokrát sa týka komentára, ktorý postol Karlos. Najprv som ho brala len ako *LIKE*, ale po pár dňoch som vzala do ruky Lujana Matusa 😛 a zas raz niečo zakliklo… Ale po poriadku.

Tu je ten spomínaný Karlosov komentár:

Moje ego nemůže jinak, musím napsat i já 😛

Jana je prý žačkou Marese, ty, Míro, jsi nepřímím žákem Mindelleho (doufám, že jsem nezvoral jeho jméno), já jsem žákem Johna Millesa, kterého všichni voláme Wild Wind. Znáte ho? Předpokládám, že ne. Nikdy nenapsal žádnou knížku, nikdy nedělal žádnej meeting, nikdy nepsal blog a nevlastní žádný web. Nevím ani, jestli umí psát a číst. Nejspíš jo, prý chodil do školy. Tenhle člověk mě učil všechno, co jsem potřeboval a taky to, co jsem nejspíš ještě nepochopil (například, že můj názor není důležitý natolik, abych ho takhle veřejně vystavoval 🙂 – když já nemůžu odolat ) Lidi z jeho okolí si ho váží ne proto, kdo je, nýbrž jakým je. Nepotřebuje být vidět, nepotřebuje si kolem sebe vytvářet svár. Jednoduše je a to co ví, se naučil z přirody a lidi, ktoří taky nepsali knížky, a neměli videa na youtube. Nezná slovo tolték. Zná ovšem něco, co toltéctví vystihuje – svobodu 🙂 .

Co vím od kamaráda, tak toltéctví je práce na sobě sama, ne práce na jiních lidech. 🙂 Proč by mi měla vadit osobní cesta Helar, když sama píše, že jej její? Píše svoje poznatky a neříká, že když se naseru (promiňte dámy) a já se umím pořádne nasrát, jsem jenom zrcadlem, mám nevyřešené věci v sobě a podobně. Máte svoji cestu, neberte cestu někomu jinému. To j taky toltéctví, nebo se pletu. Nekoukejte na citace jiních, nýbrž na svoje vlastní, nehledejte špatnost v druhém, jenom v sobě. 🙂 Karlos gramofon 😛 .

A ještě něco – “ktorá – podľa mne dostupných info – chytila svoju malú šancu az pačesy a išla za skutočným nagualom, aby len nečítala toltécke knihy a nehrala sa na niečo, čo nie je (ako na tomto blogu práve rada predvádza helar), ale stala sa naozaj žiačkou…” – proč píše Theún Mares knížky? Proč, když jenom ten může vědět, kdo se od něho učí osobně? Dělá si z nás prdel? Nebo nás chce jenom přimět, ať jdeme pod jeho křídla? Nejspíš ne. Nejspíš ví, že způsoby učení se liší a ne každý může jít tam a tam a potkat toho a toho. A proto píše knížky. Ať přiblíží to, čemu věří všem, ne jenom lidem z jeho okolí. Není přece důležité, kde a jak se učíme, nýbrž, jestli tím žijeme. Ne? 🙂

Wild Wind nic nenapsal…musel jsem za ním já. A víte co mi řekl? Že moudrost není ukrytá v jeho těle, ani slovech, nýbrž všude kolem mě. Jen se stačí koukat 🙂 .

No a teraz to, čo ma napadlo, keď som si listovala v Matusovi, od ktorého sa momentálne nesmierne intenzívne učím. V jeho knižke som objavila otázku študenta, či tie “oddiely” v našej energii (Matus hovorí o 200 u bežného človeka, 300 u trojitého naguala a 400 u naguala) nie sú niečo ako skladisko spomienok a keď sa stretneme s inou osobou, či sa nevymieňajú informácie medzi istými oddielami tej osoby a našimi vlastnými a nakoniec príde niečo ako “náhly vhľad”, ktorý ale vlastne nie je nič nové, len informácia, ktorú akoby sme už dávno vedeli…

Neviem, čo odpovedal Matus, lebo sa rozbehli moje vlastné myšlienky a spomenula som si na Karlosov koment a Gabriela a Castanedu a všetkých. Uvedomila som si, že to je, ako keby sme všetci všetko už vedeli, len k tomu nemáme prístup. Aspoň u mňa aj pri channelingu prichádza okrem obrazu aj pocit, že “ale jasné, toto predsa viem”. Ten istý pocit prichádza, keď čítam teraz Matusa. Nehovorí mi nič nové. Niektoré jeho teórie boli pre mňa novinkou, ale obsahovali časti, ktoré som už akosi podvedome vedela, len som si ich nikdy neposkladala do uceleného obrázku ako on. S channelingom som mala spočiatku veľký problém, keď som mala pocit, že hovorím sama so sebou. A potom som si spomenula na dona Juana: Poznanie je vec osobnej sily.

Myslím, že to tak je. Že všetci všetko už vieme. Je to poukladané niekde v našej obálke, odtlačené do nej alebo uložené v energetických vláknach, ktoré nás tvoria, len k tomu nemáme obvykle prístup. To, k čomu prístup budeme mať, určujú dva faktory: naša vlastná osobná sila a energia situácie.

Osobná sila

To, čo si z hocičoho vieme vybrať ako poučenie, záleží výlučne od našej osobnej sily. Ak je nízka, pretože potrebuje prikrmovať naše prebujnelé ego, tak nám zostáva málo energie na neskreslený pohľad na veci a vyberáme skôr tie “energetizované” uhly pohľadu, ktorým dodáva energiu náš Energiopožierač egúšikovitý. (Mimochodom, viete, že som v jednej starej prírodovede našla český výraz pre vtáka dodo, inak Dronte mauricijského, ako “blboun nejapný”? To je tiež príklad, kedy ego pomenovalo bytosť. Ako sa tomu hovorí? Zrkadlo? 🙂 A poznám jedného blbouna nejapného, ktorý sa, keď to v tej knižke objavil, na tom náramne smial. 😕 )

To znamená: všímame si tie veci, ktoré sú v súlade s naším stanoviskom, nie v protiklade k nemu.

Ak sa vysporiadame s Energiopožieračom egúšikovitým a urobíme s neho Kámoša pátravého, naša osobná sila vzrastie, pretože už nepotrebujeme presmerovávať energiu na obhajovanie nejakých stanovísk a pozícií, ale ju môžeme venovať veci samotnej. Nezáleží nám na výsledku – a odrazu veci nadobúdajú nové a nové aspekty, s ktorými môžeme ďalej pracovať a predstavovať si, ako by sa vyvinulo naše poznanie, keby daná vec bola náhodou platná.

Tomuto druhému hovorím presmerovať energiu tým, že do jej fokusu miesto seba postavím “svet tam vonku”.

Energia situácie

Druhá vec, čo ovplyvňuje naše učenie, je podľa mňa “energia situácie”. To je to, čo Matusov žiak spomenul: či medzi sebou nekomunikujú jednotlivé oddiely energetických štruktúr rôznych ľudí bez toho, aby sme si toho boli vedomí – len odrazu danú informáciu máme. (O spôsobe, akým to prebieha, je viac tu.)

Myslím, že nemusí ísť len o ľudí, hoci tam je to najzjavnejšie. Energia situácie nám umožňuje posúvať náš kotviaci bod do nových pozícií (pre laikov: vidieť dovtedy nevidené). Niekto tú energiu berie zo situácie ako takej (napr. domorodí šamani, ktorí sa učia od Prírody), niekto ju berie z inej energeticky dobre vybavenej osoby (napr. z toho naguala alebo guru alebo hocijakého inšpirujúceho človeka) a niekto ju berie z kníh či zo snov. Ale vždy to spadá do chlievika “energia situácie” (lepšie by bolo asi “externá energia”, ale už sa mi nechce prepisovať to).

Súhra oboch

Ak máme vysokú osobnú silu, ale nemáme nijaké externé vstupy – budeme sa učiť? Obávam sa, že nie. Budeme sa rýpať v svojom vnútre a budeme si po chvíli prichodiť ako Mr. Universe. Myslím, že ak nemáme externé vstupy, je výsledok rovnaký pri hocijakej osobnej sile.

Ak však máme nejaké externé vstupy, závisí od výšky našej osobnej sily (=odosobnenosti, odstupu od Energiopožierača egúšikovitého), koľko si z nich dokážeme vytiahnuť. Ľudia s mocným Energiopožieračom egúšikovitým si z nich vytiahnu len to, čo potvrdzuje ich vlastný pohľad na svet. Ľudia so slabším Energiopožieračom egúšikovitým sa začnú postupne meniť a rozvíjať, pretože začínajú vidieť aj obmedzenia alebo nedokonalosti svojho momentálneho pohľadu. Ľudia s Kámošom pátravým začnú mať “záblesky večnosti” a vzostupujú.

To by mi vysvetľovalo, prečo niektorí ľudia potrebujú učiteľa a iným stačí knižka či internet. Ovšem čo si zo svojho zdroja odnesú, o tom rozhoduje ich vlastná osobná sila. Čiže človek so sebalepším učiteľom môže mať menšie poznanie (pretože môže mať nižšiu osobnú silu) ako človek s knižkou v ruke a ten môže mať menšie poznanie (lebo menšiu osobnú silu) ako hotentotský baník v Bangladéši. Tie posledné dve vety z Karlosovho komentára sú podľa mňa vyjadrenie človeka s obrovskou osobnou silou, žijúceho uprostred energetizovaných situácií. 🙂 (Teraz vidím, aký debilný konštrukt som vytvorila. Okej; debilný je posudzovačné slovo a ja budem “bezchybná” – je to presne tak, ako to má byť. Eloi. 🙂 )

Takže hoci Karlos píše, že jeho múdrosť nie je taká dôležitá, aby ju vystavoval, napriek tomu to urobil – a ja myslím, že preto, aby sa od neho niekto (=ja, trochu podvyživený Energiopožierač egúšikovitý) niečo naučil. Od istého času neverím na náhody 🙂 . Tento vesmír je najzábavnejší zo všetkých. 🙂

A až si dočítam aj postoj Lujana Matusa k otázke jeho žiaka, zverejním aj ten. 🙂

13 thoughts on “Ako sa učíme… Učíme sa vôbec?

  1. “Uvedomila som si, že to je, ako keby sme všetci všetko už vedeli, len k tomu nemáme prístup.”
    Platon mal svoju gnozeologicku koncepciu (anamnesis) postavenu tiez na podobnom principe. Tvrdil, ze uz vsetko davno vieme a poznavanie je len o rozpamätavani sa na to, co sme kedysi davno zabudli. 😉

    Like

  2. dívať sa na život je ako cestovať vlakom … krajina sa mihoce … mi vidíme jej krásy, jej “nedostatky” .. ale nevťahuje nás … to sa stane až v momente, keď vystúpime a do tej krajiny vstúpime ( necháme sa vtiahnuť jej krásou) … lebo aj tak tú krásu ktorú vnímame pri ceste vlakom je len odraz nášho videnia sveta … ona nie je ani krásna a ani škaredá, prosto iba je … 🙂

    Like

  3. Toto si myslím aj ja. Vždy ma to napadne, keď čítam nejakú knižku o sebarozvoji a zrazu mi tečú slzy po tvári a prichytím sa, ako pritakávam “áno, áno, je to tak” a pritom o tom vlastne počujem 1. krát “v tomto” živote 😀

    Like

  4. Plodný večer po návrate pokračuje … :-), len ad info – oddiely v energii (200, 300, 400) sú na iných miestach rovnako opisované aj ako snové oddiely (časti snovej pozornosti), v ďalších ako oddiely vo vedomí bytosti (awareness). Je to prakticky podľa toho, akým spôsobom sa s nimi momentálne pracuje. Energiopožierače egúšikovité sa úsídľujú tak rôzne v jednotlivých z nich podľa svojho najlepšieho úžitku – najväčšej diery alebo úniku energie (alebo jej jemnosti).

    Like

    • Počkaj… Chceš tým povedať, že energiopožierača egúšikovitého môžem mať aj v sne?! Ako by to potom vyzeralo? Nejako to neviem uchopiť. Vo vedomí – OK. Nasmerovanie pozornosti. Ale v sne? 😯 (Hooovado, to by tak bolo miesto pre toho môjho! Ten by sa tam cítil ako kohút na smetisku! 👿 )

      Like

      • Len špekulujem. Chce tým povedať, že obmedzenia nie sú len na úrovni vedomia, ale aj na úrovni podvedomia.

        Like

      • Hej, Don Juan potreboval Matusovi ukázať tieň. S niekoľkými spoločníkmi ho posunul v snení ešte do hlbšieho snenia, do jedného oddelenia jeho snovej pozornosti, kde sa mu tieň usídlil. Poznáš už Matusa, aj keď sa vyjadruje kostrbato, ide stále k veci. Avendar hovorí o snoch priamo ako o iných fyzických realitách, ktoré sú pre nás pokrútené len z nedostatku energie alebo schopnosti narábať s tou inou realitou. Alebo, ako hovorí Matus – tieň si nás vodí na motúziku a prekrúca naše snenie tak, ako mu to vyhovuje. Prečítaj si str. 53 – 56, opisuje to ako “dream compartments of the honeycomb maze of awareness”. Alebo tie časti, kde má ako 7 ročný zážitok s matkou.

        Like

      • Myslím, že už som to čítala, len som ešte asi nenaladená na príjem. Moc mi to nedalo. Ten zážitok s matkou si ešte raz pozriem, možno tam nájdem niečo, čo som prehliadla, ale mala som pocit, že nešlo ani tak o fakt spánku a snívania, ako o schopnosť iracionálnej reakcie. Aspoň neskôr, kedy opisoval svoje vzťahy s rodinou, tak mi to tak vyznievalo.

        Náhodou som popracovala a už som pri cvičeniach. 😀

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.