"Odišiel som. A vtáky zostali a spievali."

Helar Sun Belangelo 34 komentárov

Dnešný článok je skutočne dnešný pre vás i pre mňa 🙂 a ten, čo tu mal byť pôvodne, som jednoducho presunula na inokedy… Včera, než som šla spať, niečo ma donútilo vziať do rúk Castanedovu knihu Journey to Ixtlán, kde už mi chýbalo len pár strán na dočítanie. V poslednom čase keď mávam tieto “záchvaty” zmeny obvyklého správania, vždy mi čosi prinesú – aj teraz som čítala presne to, čo mi dáva odpoveď na rôzne zážitky z posledných dní! 🙂

Ráno som sa dostala k poslednej časti knihy, ku kapitole Cesta do Ixtlánu. Je to desivo-krásny príbeh o získaní šamanského/bosoráckeho spojenca. Rozpráva ho don Genaro, spoločník dona Juana:

Ešte ako mladý muž vyšiel na polia a keď sa večer vracal domov, z kríkov vystúpil spojenec a zablokoval mu cestu. Don Genaro chcel najprv zdupkať, ale potom si povedal, že aj keď má strach, cíti sa dosť silný – a skočil na spojenca a začal s ním zápasiť. To je totiž bosorácky spôsob, ako si získať spojenca… a nejako mi to pripomína naše ľudské “spôsoby”! 🙂

Takže don Genaro sa prikrčil, cítil, ako mu tuhne šija – neklamné znamenie, že je pripravený na boj, a potom skočil a oboma rukami zdrapil spojenca.

“V takej situácii… musíš vždy zatvoriť ústa.”

“Áno,” potvrdil don Juan. “Výboj, ktorý dostaneš, keď uchopíš spojenca, je taký silný, že by si si mohol odhryznúť jazyk alebo vybiť zuby. Tvoje telo musí byť vzpriamené a dobre ukotvené a nohy musia byť pevne zapreté do zeme.”

Keď don Genaro uchopil spojenca, začali sa otáčať okolo svojej osi. A hoci ho spojenec točil, don Genaro nepustil. Vírili vzduchom takou rýchlosťou a silou, že don Genaro prestával vnímať.

Orazu pocítil, že znova stojí na zemi. Nič mu nebolo, spojenec mu neublížil – ale odniesol ho do končín, ktoré don Genaro nepoznal. Rýchlo sa však zorientoval podľa slnka a pobral sa na východ, pretože mal pocit, že jeho domov je tým smerom.

Najprv išiel hodný kus sám, ale potom zbadal nejakých ľudí pri ceste. Opýtal sa ich na cestu do Ixtlánu. Povedali mu, že ide zlým smerom, že Ixtlán je práve v opačnom smere. Vraveli, že oni sami tam idú a že sa k nim môže pridať. Boli milí, priateľskí a ponúkli mu aj potravu.

V tom okamihu don Genaro spozornel. Uvedomil si, že to nie sú reálni ľudia, ale len prízraky, fantómy.

“Neboli reálni. … Niečo v ich hlasoch a ich priateľskosti ich prezradilo, hlavne keď mi povedali, že sa k nim mám pridať. Tak som od nich ušiel. Volali za mnou, ale ja som utekal preč.”

Po chvíli na ceste sa mu vrátila sebadôvera. Vedel, že je na správnej ceste. A znova sa oproti nemu vynorili dvaja muži s oslíkom naloženým raždím. Ledva zamrmlali na pozdrav a vôbec si ho nevšímali. Nechal ich prejsť a keď ani potom oňho neprejavili záujem, nadobudol presvedčenie, že toto sú reálni ľudia a bežal sa ich spýtať, či ide správne do Ixtlánu.

Najprv si ho podozrievavo premeriavali, ale potom mu povedali, že je to tak na 5 dní cesty a že sa  smie pripojiť, ak chce. Chvíľu išli spolu, potom jeden z nich vybral potravu a ponúkol ho. Don Genaro mal odrazu fyzický pocit nebezpečenstva. Zvrtol sa a začal utekať preč. Volali za ním, že v kopcoch sám zahynie, ale to ho nezastavilo.

Pokračoval v ceste. Takto stretol ešte osem takýchto prízrakov. Ale jeho úmysel bol neotrasiteľný. Niektorí ho ešte vábili, iní len popri ceste niečo ponúkali alebo len postávali a smutne naňho pozerali. Nezastal, ani na nich poriadne nepozrel. Jeho spojenec ho vždy upozornil, že nejde o reálnych ľudí.

Popoludní sa dostal do údolia, ktoré ako-tak rozpoznával. Narazil tam na chlapca, ktorý pásol kozy. Najprv ho len pozoroval. Ten chlapec mu veľmi pripomínal jeho samého, keď bol ešte dieťa a pásol otcove kozy – rovnako oblečený, rovnako ostražitý a rovnako dobrý pastierik.

Nakoniec sa osmelil a zavolal naňho. Chlapec sa vydesil a skryl za skalou, ale potom mu prezradil, že žije nablízku. Po dlhšom rozhovore sa pobral domov. Don Genaro sa chcel pripojiť a dostať znova medzi ľudí. Chlapec mu povedal, že teraz u nich doma nikto nie je a iní ľudia na okolí veľmi nebývajú, ale že nejaké jedlo sa u nich doma nájde… a pozval ho, aby šiel s ním.

“Takmer som pocítil smútok. Aj tento chlapec bol prízrak. Prezradila ho jeho dychtivosť a tón jeho hlasu. Prízraky na mňa poľovali, ale nebál som sa.  Ešte som bol celkom oťapený zo zápasu so spojencom. Chcel som sa nahnevať na spojenca alebo na prízraky, ale nejako som sa nedokázal nahnevať tak, ako som sa obvykle hneval, takže som to vzdal. Potom som chcel prepadnúť smútku, pretože sa mi ten chlapec páčil, ale tiež to nešlo, takže aj to som vzdal.

Odrazu som si uvedomil, že veď ja mám spojenca a tak mi tie prízraky nemôžu ublížiť. Tak som sa pustil za chlapcom dole cestičkou.”

…

“Boli tie prízraky spojenci, don Genaro?” spýtal som sa.

“Nie, boli to ľudia.”

“Ľudia? Ale veď ste povedali, že boli prízraky!”

“Povedal som, že už neboli reálni. Po mojom zápase so spojencom už nič viac nebolo reálne.”

V tomto bode ma príbeh zastavil. Niečo vo mne začalo rezonovať. Zdalo sa mi, že som našla paralelu zo svojho života: moje stretnutie s Gabrielom. Odvtedy “reálny” svet pre mňa prestal byť reálny a svet, nad ktorým som sa dovtedy uškŕňala, keď o ňom niekto začal hovoriť, sa zdal odrazu oveľa reálnejší ako to “reálne”. Celkom dobre som chápala ten pocit, o ktorom don Genaro vravel – neschopnosť nahnevať sa alebo smútiť za tým, čo sa ukazuje ako falošný obraz.

Ešte som lenivo rozmýšľala, že vlastne spojenci sú inorganické vedomie a aj anjeli sú inorganické vedomie, takže priamy kontakt s nimi má na psychiku človeka asi rovnaký vplyv ako priamy kontakt so spojencom…

Pokračovala som v čítaní a ako mnohokrát v posledných dňoch, zasa sa dostavil efekt okamžitej odpovede:

Castaneda sa spýtal dona Genara, ako celý príbeh dopadol, aký bol konečný výsledok – teda, či sa do Ixtlánu dostal. Na to odpovedal don Juan:

“Nikdy nebude žiadny konečný výsledok. Genaro je ešte stále na ceste do Ixtlánu!”

A don Genaro smutne prisvedčil:

“Nikdy sa nedostanem do Ixtlánu. … Ale v mojich pocitoch… v svojom srdci si niekedy myslím, že už som len na krôčik vzdialený. Ale nikdy sa tam nedostanem. Na svojej ceste už nespoznávam ani tie miesta v krajine, ktoré som kedysi poznal. Nič nie je tak, ako kedysi bývalo. … Na svojej ceste do Ixtlánu už nachádzam len prízračných pocestných.”

“Každý, koho Genaro stretne na svojej ceste do Ixtlánu, je len prízrak,” vysvetlil don Juan. “Napríklad vezmi seba. Ty si prízrak. Tvoje pocity a tvoja dychtivosť sú pocity a dychtivosť ľudí. Preto hovorí, že na ceste do Ixtlánu stretáva len prízračných pocestných.”

Don Genaro… kývol hlavou smerom k donovi Juanovi a povedal s hlbokým citom: “Tento jediný je reálny. Svet je reálny, len keď som s ním.”

Takže tak je to… od istého okamihu kontaktu s mimofyzickou realitou sa zlomí naša vnútorná predstava o tom, ako je svet usporiadaný. Doteraz vnímame jeho povrch, vrchných 5 cm. Kedy-tedy získavame náhľad 10 – 15 cm pod povrch. Ale v istom bode príde to, že “povrch” sa pre nás stane priezračný a začneme vidieť to, čo je pod ním… a od tohto bodu si uvedomujeme, aký nereálny je ten povrch, ako je to len vrchná vrstva, ktorá nijakým podstatným spôsobom neodráža to, čo je pod ňou… Ani u ľudského tela nevidíme všetky tie kosti, svaly, žily väzivo, ktoré sa skrývajú pod kožou a ktoré vlastne sú človek…

Don Juan tomuto okamihu hovorí zastaviť svet.

“Ak prežiješ ten šok [fyzického kontaktu so spojencom] – a ja som presvedčený, že prežiješ, pretože si silný a žil si ako bojovník -, nájdeš sa živý a zdravý v neznámej krajine. Potom, ako je to pre všetkých ľudí prirodzené, okamžite vyštartuješ späť do Los Angeles. Ale neexistuje spôsob, ako sa dostať späť do Los Angeles. To, čo si tam zanechal, je navždy stratené. V tom okamihu už, prirodzene, budeš bosorákom, ale ani to ti nepomôže; v takýchto okamihoch je pre nás všetkých dôležitý fakt, že všetko, po čom sme túžili, čo sme nenávideli či milovali je nenávratne stratené. Ale city človeka sa nezmenia alebo nezmisnú a tak bosorák vykročí na svoju cestu domov s vedomím, že sa tam nikdy nedostane, že žiadna moc na svete, ani jeho smrť, ho už nedokáže dostať do miest, k ľuďom a veciam ktoré miloval.”

…

“A čo s ľuďmi, ktorých milujem?” spýtal som sa dona Juana. “Čo sa s nimi stane?”

“Zanecháš ich za sebou,” odvetil.

“Ale neexistuje spôsob, ako si ich vziať so sebou? Neviem ich nejako vyzdvihnúť a preniesť k sebe?”

“Nie. Tvoj spojenec ťa odvíri samotného do neznámych svetov. … Rotovanie so spojencom zmení tvoju predstavu o svete. Táto predstava je všetko; keď sa zmení ona, zmení sa svet.“

Zostalo mi ťažko… Viem, o čom hovoria. Našťastie mám ešte okamihy, keď si poviem “dosť!” a zacúvam späť do hmoty a chvíľu si bahním v dôverne známom a vypočitateľnom prostredí; ale v podstate už dlho viem, že som svet, ako ho vidia ostatní, zanechala už za sebou. Ešte keď mi niečo nepasuje, môžem odložiť kyvadlo alebo sa nevybrať na šamanskú cestu, ale aj tak to nikdy dlho nevydržím. Ten pohľad pod povrch totiž premaže väčšinu vašich hodnôt. Uvedomíte si, akí nedôležití ste – že naša ľudská identita je len čosi ako “bradavica”, povrchový prejav čohosi veľkého a úžasného, čo sa skrýva pod tou “pokožkou” a čo tvorí skutočné JA.

V posledných dňoch mi Gabriel signalizoval, že sa zasa bude čosi diať – nič hrozné, ale nepovedal mi viac. Začalo to tým, že som prestala na šamanských cestách vidieť  a moje vnímanie sa zmenilo na akési “vedenie”, niečo podobné, ako vnímajú svet energie. (Odvtedy radšej nikam nechodím, pretože minule som sa pri cvičení skoro strepala z balvanu, keď som nevidela, kam stúpam. 😦 ) No a to, že som teraz dostala do rúk práve túto kapitolu, tiež asi nebude náhoda… Takže rátam, že ma čaká stretnutie so spojencom. 😕 Ups… Nepripravená ako vždy. 😛

“Ak chceš byť bosorák, musíš byť vášnivý. Vášnivý človek má pozemské statky a veci, ktoré sú mu drahé – keď už nič iné, tak aspoň tú cestu, ktorou kráča. … Genaro nechal svoju vášeň v Ixtláne: svoj domov, svojich ľudí, všetko, na čom mu záležalo. A teraz sa túla v svojich pocitoch; a niekedy hovorí, že už sa mu takmer podarilo dosiahnuť Ixtlán.”

Genaro vzdychol a zarecitoval prvý riadok básne:

“Odišiel som. A vtáky zostali, spievajúc.”

…

“Len bojovník dokáže prežiť cestu poznania, pretože umením bojovníka je vyvážiť hrôzu z toho, že je človek, zázrakom toho, že je človek.”

Potom don Juan upozornil Castanedu, že aj naňho už číha vonku jeho spojenec.

“Ak sa na to necítiš, na stretnutie s ním nechoď. Nič nezískaš, ak to budeš urýchľovať. Ak chceš prežiť, musíš mať celkom jasnú hlavu a musíš si byť sám sebou absolútne istý.”

🙂 A čo na tom záleží, či to človek prežije? 🙂 V takýchto situáciách si vždy spomeniem na film Conan Barbar, kde sa dvaja chlapi chystajú zliezť do studne a stoja nad ňou a rozjímajú, aké nebezpečenstvá v nej môžu číhať a čo urobia, ak… Kočka, ktorá putuje s nimi, zatiaľ vezme lano, spýta sa “A čo chceš žiť večne?!” a prehupne sa cez okraj studne do tmy…

Jedna z mojich lekcií na bosoráckych chodníčkoch: Moc nešpekuluj. Aj tak je to 1. vždy inak, 2. než si človek predstavuje. 😆

Myslím, že mi začína tuhnúť šija. 😆

…

Jon Bon Jovi – Blaze Of Glory

I wake up in the morning
And I raise my weary head
I’ve got an old coat for a pillow
And the earth was last night’s bed
I don’t know where I’m going
Only God knows where I’ve been
I’m a devil on the run
A six gun lover
A candle in the wind

When you’re brought into this world
They say you’re born in sin
Well at least they gave me something
I didn’t have to steal or have to win
Well they tell me that I’m wanted
Yeah, I’m a wanted man
I’m a colt in your stable
I’m what Cain was to Abel
Mister catch me if you can

I’m going out in a blaze of glory
Take me now but know the truth
I’m going out in a blaze of glory
Lord I never drew first
But I drew first blood
I’m no one’s son
Call me young gun

You ask about my conscience
And I offer you my soul
You ask if I’ll grow to be a wise man
Well I ask if I’ll grow old
You ask me if I’ve known love
And what it’s like to sing songs in the rain
Well, I’ve seen love come
And I’ve seen it shot down
I’ve seen it die in vain

Shot down in a blaze of glory
Take me now but know the truth
‘Cause I’m going down in a blaze of glory
Lord I never drew first
But I drew first blood
I’m the devil’s son
Call me young gun

Each night I go to bed
I pray the Lord my soul to keep
No I ain’t looking for forgiveness
But before I’m six foot deep
Lord, I got to ask a favor
And hope you’ll understand
‘Cause I’ve lived life to the fullest
Let this boy die like a man
Staring down a bullet
Let me make my final stand

Shot down in a blaze of glory
Take me now but know the truth
I’m going out in a blaze of glory
Lord I never drew first
But I drew first blood
And I’m no one’s son
Call me young gun
I’m a young gun

34 thoughts on “"Odišiel som. A vtáky zostali a spievali."”

  1. a sakra…ani nevieš ako si zmenila beh dejín, že si napísala tento článok. Rozmýšlal som o tom, či to sem napíšem, a či ti to napíšem vôbec. Ale asi ti to mám napísať. Asi to má dať niečo tebe, niečo mne, a čo-to niekomu inému : (píšem na mobile, takže z praktických dôvodov ďalej bez diakritiky 😀 )

    bol som v lese. Len tak som sa tam prechadzal, a narazil som na nejaku cestu, po ktorej som este nesiel. Bolo to hodne hlboko v lese. Kracal som s vedomim, ze idem do neznama. Proste som kracal. Asi po patsto m. sa mi stalo nieco v skutku podivuhodne – pocul som napravo zasustanie listia, takze som tak okamzite zaostril. Bola to postava asi vo vyske cloveka (170-180). Bledohneda srst po celom tele. Chodza po dvoch zadnych. Hlava na kratkom krku ako ludska. Jednoducho to spravilo par krokov, aby sa to predo mnou schovalo, a pozorovalo ma. (nepoznam ziadne zviera v nasich horach, o pri kontakte z clovekom nezoberie nohy na plecia a ide ako najrychlejsie vie) tento tvor bol odo mna asi 15 az 20 m. Chvilu som tam stal stuhnute cele telo, hlavne sija. Mal som strach ako nikdy, ale teraz som ho len jednoducho vzal na vedomie, a odsunul, nech ma nerusi. Spravil som este par krokou dopredu, ale uz som nic nevidel. Som si isty, ze ten tvor sa nepohol-bol by som to pocul, vsade bolo suche listie. Este som tam chvilu stal, a zvazoval, co dalej – ktorym smerom sa rozutekat 😀 stojim tam, sija stuhnuta, srcde bije ako blazon. Natahoval som krk, ale nic som neuvidel. Potom som opatrne vycuval, z ocami upretimi stale do tych miest. ked som uz bol dost daleko zacal som kracat normalne, ale s pocitom ze ma niekto sleduje. Je zvlastne ze po tejto udalosti ma bolela hrud a dve tepny na krku, asi tam kde zacina spodna celust.

    A ja teraz neviem… Mozno som mohol ziskat spojenca. Mozno som nebol pripraveny. Inak stalo sa mi to 14.7.10 Mozno niesom pripraveny ani teraz, ale pojdem tam znova.

    P.S.: toto sa mi stalo v narmalnej realite – teda ordinary reality.

    Páči sa mi

    Odpovedať

    • 🙂 Takže teraz rozmýšľam, že možno ten článok nebol upozornenie pre mňa, ale pre teba… 🙂 Počuj, neobjavil si ty túto stránku hneď prvý deň, keď sa otvorila? 😆

      Aspoň už vieš, kde toho svojho spojenca máš. Tak trochu ti závidím. 🙂

      Páči sa mi

      Odpovedať

      • neviem, či som ju objavil prvy deň – ak to chceš vedieť, skús si to nejako pozrieťpodla ip.

        Spominas na tu moju “divnu” reakciu? To bolo vtedy, ked si sa pochvalila v odpodedi na moj koment, ze ten dotycny, pre ktoreho to tu robis, tu uz bol chvilu po zverejneny stranky. Bola to vlastne moja ochrana voci anjelskym zasahom. To oni radi – najprv velke nadsenie, potom velke sklamanie. Oni ma vlastne len chceli viac fixovat do “tu a teraz”. Podarilo sa im.

        Zavidiet nemusis 😀 ved vies. Bude to najtazsia skuska aku podstupim. Mozno aj zomriem – to som nebol dost pripraveny. 😀

        Páči sa mi

      • Tak sa na to daj, až keď budeš mať pocit, že to zvládaš. Nezabúdaj: tá samota potom je dosť desivá. Ale nič si z toho nerob; nezostaneš celkom sám. Zostanem s tebou. A so mnou ešte zopár ľudí, ktorí sú môj “don Juan, jediný reálny človek” 🙂 . Na tých sa zas spolieham ja, keby to predsa len chytilo aj mňa… 🙂

        Podľa IP si nebol v prvý deň ty, možno v niektorý z najbližších. Prvá bola kočka z Británie. 🙂

        Páči sa mi

      • Jasná hlava, a byť si istý sám sebou. To druhé ešte celkom nemám. Asi bude lepšie, ak ešte chvíľu počkám a pripravím sa.
        Niesom si istý, ale pred chvíľou som asi zavŕšil proces strácania formy. Aspon sa tak cítim, alebo žeby bolo lepšie povedať “aspon sa to tak cíti”? 😀

        ak získam spojenca, dám ti vedief. a ďakujem, že si mi oporou, ale samoty sa nebojím. 😀 No určite mi padne dobre, ak budem vedieť, že “tam vonku” je niekto skutočný, s ktorým sa dá porozprávať. 😀

        Páči sa mi

      • Schválne som nenapísal … 😀 😀 😀 … pretože NA NIČOM NEZÁLEŽÍ !!! 😉

        … ale oplatí sa zaspomínať, tak si prečítaj aj ďalšie (aj svoje) … to o telekinéze môžeš vynechať … sprostosti … 🙂

        Páči sa mi

      • Neskoro… už som ich prečítala všetky 😀 ešte než som začala protestovať 🙂 …

        Neviem, na niečom mi predsa len záleží. 1. Aby som sa sama za seba na konci života nehanbila. V ktorejsi švédskej kovbojke som čítala citát, ktorý by som si dala na náhrobný kameň, lenže tam nie je miesto ani len pre moje meno 🙂 : Han var dum men inte feg. (Bol hlúpy, ale nie zbabelý.) Človek niekedy robí blbosti, ale to len preto, že v danom okamihu nevie lepšie. Ale zbabelosť je puknutá povaha.

        A s tým súvisí moja 2. vec, na ktorej záleží: Keď už ku dnu, tak ku dnu – ale báť sa nebudem! 🙂 A to mi zas pripomína záverečnú scénu z Terminátora, myslím 2. diel – ponára sa do tekutej ocele a už je pod hladinou a vtedy sa vynorí z ocele ruka so vztýčeným palcom. No, u mňa by to bol ovšem iný prst. 😆

        Páči sa mi

      • … kým máš pocit, že by si mohla niečo spraviť, za čo by si sa mohla hanbiť, tak to znamená, že stále máš ešte kúsok toho malého “ja” (alebo iným jazykom by sme mohli povedať, že si ešte nestratila ľudskú formu?) 🙂
        “Človek niekedy robí blbosti, ale to len preto, že v danom okamihu nevie lepšie.” A práve táto veta hovorí, že nie je prečo sa hanbiť. Takže ak si plne uvedomuješ tú vetu, ktorú si napísala, tak bod 1 môžme zmazať … 🙂

        A k bodu 2 – “Keď už ku dnu …” – tak na čom ti ešte záleží? 😀 😀 😀 … ak nemáš strach, tak už na ničom 😀 😀 😀

        … no teraz mi napadla jedna vec … pamätáš na ten “komplex” ktorý sme omieľali? … ale … vlastne ani na tom nezáleží … 😀 😀 😀 😀

        Sme jedno, a nech sa deje čokoľvek nebude na tom záležať, pretože jednoducho – sme

        Páči sa mi

      • Dobehol ma, chlap jeden protivný… 😀 😀 😀 Isteže mám kúsok “ja”! Keby som nemala, rozplynula by som sa alebo by som fučala, pršala a podobné nezmysly.

        Neboooj; môj egúšik je dobre zakorenený – to uznávajú ešte aj Krídlatí! 😀

        A vôbec… nezáviď 😆 … pestuj si aj ty! 😀

        Páči sa mi

  3. helar

    už dlhšiu dobu čítam vaše stránky Minigrimi,Mračná hora a šamanskou cestou chcel by som sa spýtať ked sa chcem stať bosorákom(alebo ako to mám nazvať) kde mám začať? Je tam toho tolko že ma až bolí hlava:)

    Páči sa mi

    Odpovedať

    • to deja vu som spomenul preto, lebo tak cca pred 1,5 rokom som mal veľmi podobnú otázku … 😀 😀 😀 keby si hľadal v komentoch na minigrimi, tak by si možno aj našiel … 😀

      veru, je tam toho toooooľkoooooo 😀 😀 ale nič si z toho nerob, nepotrebuješ toho tooooľkooooo 😀 … keď nevieš čím, začni hocičím, čo ťa zaujme. Aj tak ťa to bude postupne “tam niekto hore” viesť tam, kam máš (alebo skôr – kam chceš) ísť …

      Jedna rada na nezaplatenie – hľadaj cestu, ktorá má srdce. To, čo ťa osloví a zaujme. Uvidíš, že postupne nájdeš všetko čo budeš potrebovať. Ostatné je balast, ktorý môžeš, ale nemusíš študovať. Nie všetko je pre každého “srdcovka”

      Páči sa mi

      Odpovedať

  8. Helar, pls, neposunula by si mi kontakt na tu prvu kocku z Britanie (nejako mimo, neverejne), rada by som tu mala niekoho na spolocny pokec.
    Vdaka

    Páči sa mi

    Odpovedať

  10. Avoj Helar a všetci ľudkovia tu 🙂

    som rada,že som ťa opäť našla a môžem sledovať tvoju cestu a učiť sa 🙂

    Zatiaľ som len čítala články (za ten krátky čas je ich tu požehnane 🙂 ),premýšľala nad nimi a skúšala pár vecí…ale pri tomto článku som v pomykove,normálne som dostala facku a nejdem sa z nej spamätať…už asi dva týždne dozadu som mala zvláštny pocit,že ma stretne niečo,čo ma zmätie…a toto je ono…

    Doteraz ma tešilo,že mám “tušáky”,že mi veci vychádzajú,ako si pomyslím…tešili ma meditácie a ten pocit šťastia…dobré rady bytostí zo svetla…aj nadobudnutý vnútorný kľud…a teraz zrazu strach…normálne som si nie istá,či chcem pokračovať…nerozumiem sama sebe 😦 mám pocit,akoby ma “tam niekde” čakalo “nič”…a vôbec sa s tým neviem zmieriť…asi to tak má byť,ale pre mňa je to veľmi veľký šok…stále mám v hrdle hrču a chce sa mi kričať…dnes mám potrebu púšťať si stále dookola toto : (dúfam,že mi to sem šupne 🙂 )…

    [Linku som premiestnila pod text, aby sa objavilo video. helar.]

    ľudkovia moji,neberte ma ako nejakého slabocha,čo nad všetkým narieka 🙂 ,len som to ešte nezažila a neviem,čo s tým…

    Páči sa mi

    Odpovedať

    • Aatina,

      trochu nechápem, o čo presne ide. Prečo by ťa malo čakať “nič”? Svet bosorákov je nádherný v tom, že môžeš byť presne tam, kde sa ti páči najviac. 🙂

      Ak narážaš na ten smútok, ktorý z toho ide… vieš, keď odkladáme staré šaty, ktoré sme mali radi a na ktoré sme si zvykli (aj keď sme v nich nemohli urobiť každý pohyb, ale iní nám ich obdivovali), tiež cítime smútok. Je to smútok spojený s naším vzťahom k danej veci a je výpoveďou o minulosti, nie o budúcnosti.

      Ten smútok cítime tak dlho, kým si neoblečieme nové šaty, v ktorých môžeme skákať a lietať a rozhadzovať sa a ktoré síce ešte nikto nepochválil, ale nám sa páčia. 🙂

      Ovšem ak nechceš tie staré odložiť, tak ich jednoducho neodložíš. Len je to tak, ako to v živote býva – dvojo šiat cez seba sa dlho nosiť nedá. Raz sa človek musí rozhodnúť, ktoré si bude obliekať. Tie inými obdivované alebo tie účelné. (A toto je vlastne naše jediné rozhodnutie. Akokoľvek sa rozhodneš, je to v poriadku, pretože je to tvoje rozhodnutie a nikto na svete nerobí sám od seba blbé rozhodnutia. 🙂 )

      Neviem, či som odpovedala na to, čo ťa trápilo.

      Páči sa mi

      Odpovedať

  11. Avoj Helar 🙂
    Dakujem 🙂
    Dostala som od teba skvelú odpoveď.Skvelú preto,lebo naozaj chvíľami neviem,či chcem tie “staré šaty” odložiť.Bola som rozhodnutá a odhodlaná,že tá cesta,na ktorú som vykročila je tá,ktorú chcem.A potom som meditovala,zaspala som pri tom a sníval sa mi jeden sen.A odvtedy sa ma snaží premôcť tá neistota.
    Vtom sne som videla veľké oko.Bolo modré,krásne sa vlnilo,žiarilo,šiel z neho pokoj.Videla som iba to oko,všade dookola bola tma.Mala som pocit,že to oko som ja a akoby som nechcela uveriť tomu,že som taká krásna.Položila som si otázku,či som to naozaj ja a v tom sa oko zmenilo na akéhosi netvora.Bol ešte čiernejší ako okolitá tma,obrovský a chlpatý,pripomínal mi gorilu.Pozeral na mňa prísnym pohľadom plným opovrhovania.Premkol ma neuveriteľný strach.Ten tvor sa ku mne približoval a môj strach sa zväčšoval.Keď bol úplne pri mne,povedala som si,že to isto nie som ja a nechcem takéto veci zažívať.Zobudila som sa a otvorila oči,ale akoby to pokračovalo.Odvtedy mám stále pocit,akoby ma do niečoho nového “niekto” tlačil a nástojil,nech robím,čo chcem,nech neberiem ohľad na moje okolie a pokračujem.Neprestala som úplne so všetkým,ale odvtedy som nemeditovala 😦 .Lepšie povedané,nešla cielene do “inej” reality.A,až sa sama sebe čudujem,koľko výhovoriek si dokážem s úsmevom “odklepnúť”.
    Viem,že si vo svojom živote spravím “poriadok” len ja sama.Viem aj to,že lenivosť je pre mňa veľký nepriateľ 🙂 Ale ja si poradím,keď príde “čas” 🙂
    Chcem všetkým,s ktorými sa tu “stretávam” povedať : Ďakujem,že ste a posielam Vám 😀

    Páči sa mi

    Odpovedať

      • avoj Aatina :),

        dovolila som si pouzit tvoj pozdrav)) no vytiahla som si najprv Kojota, ale s tym som sa az tak nevedela stotoznit, aj ked Kojot ako tvorca/nicitel…hm, zaujimave, ale na druhy pokus to bola Vevericka, to mi v momentalne situacii dava vacsi zmysel 😉
        pod clankom o Medicinskych kartach udicka…Kodependencia….pekne sa to sklada. a dakujem za link A-ha, milackovia mojej mladosti )) pekny zvysok vikendu vsetkym 🙂

        Páči sa mi

      • Keď som si kedysi v Medicínskych kartách od Jeanne Ruland vytiahla Kojota, bolo to úžasné… Stojí sústredený v tme a snehu a okolo neho poletujú hviezdičky a nad ním je otvorené nebo… Symbol tajuplnosti, vykročenia do nového, maximálneho sústredenia, pretože terén je neznámy a nikdy nevieš, čo sa pred tebou vynorí… 🙂 “Múdrosť blázna”. Mne tá karta vtedy náramne sadla! 😀

        Páči sa mi

  13. Helar,

    asi ešte nie som pripravená vykročiť do neznáma, keď som sa s Kojotom nevedela stotožniť…možno ešte ako Veverička ešte musím tu a tam zobnúť nejaké múdro, aby som sa cítila pripravená na ten krok….ale po tomto víkende mi už aj Kojot dáva väčší zmysel….že v istej záležitosti balamutím samú seba…oči sa mi začínajú otvárať 🙂

    Páči sa mi

    Odpovedať

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

Gravatar
WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. ( Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. ( Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. ( Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Zrušiť

Connecting to %s