Ako zrušiť posudzovanie?

Jedna zo základných bosoráckych zručností je neposudzovanie – odosobnenie sa a vyňatie sa zo situácie, na ktorú práve pozeráme. Napriek tomu, že to znie celkom jednoducho, je to súčasne aj jedna z najväčších prekážok, ktoré musíme prekonať. A verte mi – posudzujeme všetci. Pozeráme jedným očkom navonok, na ostatných, na to, čo považujeme za “všeobecne uznávané normy”, a porovnávame seba a iných ľudí s tým, čo vidíme.

U mňa posudzovanie odumrelo akosi automaticky. Vzala som to na vedomie a očakávala som, že keď niekoho upozorním na “posudzovanie”, vypne to ako vypínač a bude!

Prečo posudzujeme?

Lenže ono to nejde tak ľahko… Posudzovanie máme zakódované v samotnej našej podstate. Nech už to nazveme Parazitom, Predátorom alebo sociálno-kultúrnym programovaním (podľa toho, či sme castanedovec, ruizovec alebo psychológ), od detstva sú nám vštepované zásady, ktoré prijmeme za svoje a ku ktorým všetko naokolo prirovnávame. Prirovnávame to, samozrejme, k svojim zásadám a hodnotám. Nikdy nám nepríde na um, že nemusia byť tie jediné – pretože prostredie, v ktorom sa obvykle pohybujeme, ich zdieľa. Keby ich nezdieľalo, mali by sme tie hodnoty, ktoré by zdieľalo prostredie. 🙂

Posudzovaním si vytvárame mapu “bezpečnosti” – ľudia s rovnakými názormi sú pre nás predvídateľní a “bezpeční”, na ľudí s inými názormi si treba dať pozor. Takisto nám to pomáha dostávať od prostredia tú pozornosť a podporu, ktorú potrebujeme – ak sme “ich”, podržia nás; ak sme “iní”, nechajú nás padnúť na zobák, alebo, ak sme veľmi “iní”, s pokojným svedomím nás utopia v lyžičke vody – v mene svojej vlastnej “bezpečnosti” a “čistoty” svojich presvedčení.

Don Juan v Carlosovi Castanedovi:

“Berieš sa príliš vážne. Si v svojej hlave pán veledôležitý. To sa musí zmeniť! Si tak sakramensky dôležitý, že sa cítiš oprávnený rozčuľovať sa nad všetkým. Si tak sakramensky dôležitý, že si môžeš dovoliť vstať a odkráčať, keď niečo nie je po tvojom. Predpokladám, že si myslíš, že to ukazuje na silný charakter. Omyl! Si slabý, si zhýčkaný!”

A tretí dôvod posudzovania je, že nám hovorí, kde sme my v porovnaní s tým druhým. My sme vlastník jediného správneho názoru a ten druhý je vlastník nesprávneho názoru a mal by si ho korigovať, inak ho nebudeme mať radi – ani my, ani ten zvyšok sveta, s ktorým sa identifikujeme

A tu sme sa dostali k podstate posudzovania – k identifikovaniu sa s niečím externým. A identifikázia so sebou nesie automaticky istú problematickú vec – polarizovanie. Keď sa s niečím identifikujem, súčasne sa oddeľujem oproti niečomu inému. Vzniká ja, my a oni. Hinduisti a moslimovia. Bieli a čierni. Muži a ženy. Dobrí a zlí. Moji a “tí druhí”. A takto si v našom myslení utvrdzujeme dualitný svet, svet dostatku a nedostatku, radosti a bolesti, dobroty a zloby. A všetko toto sú veci mimo nás, “tam vonku” – externé sily, nad ktorými nemáme kontrolu.

Falošná identifikácia

Vychádzajme z toho, že každý ľudský život má svoje opodstatnenie. Nehovorme teraz o úlohe či poslaní, len o opodstatnení. Kedy máme ľudský život? Keď existujeme v ľudskom tele. Keby sme existovali v psom tele, máme psí život. (Hoci niektorí ľudia majú psí život aj v ľudskom tele, ale to už je iná story. 🙂 )

Takže dobre: čo je pre nás podstatné? Naša existencia. Dýchanie, prijímanie a vylučovanie potravy, prijímanie alkoholu a vylučovania iného druhu 🙂 a všetky tie krásy spojené s “byť človekom”.

Pri posudzovaní sme si povedali, že sa prirovnávame k nejakej všeobecne zaužívanej predstave človeka. Vznikajú naše identifikácie:

  • “Som šikovný pracovník.”
  • “Som manuálne zručný majster.”
  • “Som príjemný spoločník.”
  • “Som dobrý človek.” Atď.

Pekné a užitočné. Hovorí nám to, nakoľko sme zaradení v ľudskej spoločnosti. Ale čo nám to hovorí o nás?

Vezmime si jednu zo spomínaných identifikácií: “Ja som dobrý človek.”

Nakoľko dôležité je pre nás byť “dobrý človek”? Stalo by sa nám niečo, keby sme neboli “dobrý človek”? Prestali by sme existovať?

Nie, neprestali by sme existovať. A tak “dobrý človek” je len identifikácia sa s niečím externým, nie je to nič tvoriace nás. Iná kultúra by za “dobrého človeka” možno označila toho ľudojeda odvedľa… “Dobrý” je totiž hodnotiace (a posudzovacie) slovo.

Takže naše vyjadrenie sa nám skresalo na “ja som”.

Ale ruku na srdce – sú to dve slová; to si len tak každý nezapamätá! Nevedeli by sme sa zbaviť ešte jedného? Čo tak “ja”?

Na svete existuje kopec ľudí, ktorí nevedia, kto sú. Alebo menia plynule osobnosti. Pritom existujú – prijímajú a vylučujú potravu, dýchajú a všetky tie ostatné príjemnosti. Je teda “ja” pre nás dôležité? Kto je “ja”? Ten, čo som práve teraz? O týždeň sa mi môžu zmeniť niektoré názory, konvertujem k islamu, budem mať iné hodnoty… Potom už nebudem dýchať? Nebudem prijímať a vylučovať potravu?

Budem.

A preto aj “ja”, akokoľvek absurdne to znie, je len identifikácia. To nie som ja, to je môj obraz o mne. Aj keď ten obraz bude iný, ešte vždy budem existovať.

Don Juan v Carlosovi Castanedovi:

“Nemám osobnú históriu. Jedného dňa som zistil, že osobná história pre mňa nebola viac potrebná. … Skutočnosť, či som Yaqui (=Indián) alebo nie, nie je moja osobná história. Len keď to vie niekto iný, stáva sa to mojou osobnou históriou.”

“Ak nemáš osobnú históriu, netreba nič vysvetľovať; nikto nie je nahnevaný alebo rozčarovaný tým, čo robíš. A čo viac, nikto ťa nedokáže priklincovať svojimi vlastnými myšlienkami a predstavami.”

Tak dobre. Identifikácie nabok… čo nám ešte zostalo? “Som.”

Vieme aj toto odstrániť? Vieme existovať bez dýchania? Bez prijímania potravy? Poznám jeden vtip, kde učili koňa hladovať. A už ho to takmer naučili, len tesne predtým im skapal…

Nie; bez “som” sa nezaobídeme. “Som” nie je identifikácia, je to vyjadrenie našej podstaty.

Keď “som”, čo môžem posudzovať?

Keď “som”, kde sú moje hodnoty? Čo je pre mňa dôležité, aby som naďalej zostával v stave “som”?

Dôležité je neprestať byť. Všetko ostatné je druhoradé.

Keď “som” a niekto po mne ziape, potrebujem k tomu ziapaniu zaujať nejaké stanovisko? Načo? Som tak-či-tak a nech si každý myslí, čo chce. Pre mňa je totiž dôležité byť, nie čo si kto o mne myslí. Nech si už myslia čokoľvek – ak to nenarúša moje “som”, nie je to dôležité. “Oni” totiž nie sú dôležití. Ak ich nahradím inými “oni”, budú tí iní “oni” na mne vidieť iné veci. A niekde na svete sa určite nachádza také “oni”, kam bez problémov zapadnem.

Keď mi ide len o “som”, jediné, čo môžem posudzovať, je ohrozenie mojej existencie. To je jediná vec, ktorá sa pre mňa meniť nebude. Takže keď “som”, môžem posudzovať len to jedno – ohrozenie, že by som mohol prestať byť.

Všetko ostatné je balast, “nadstavba” vytvorená predátormi, parazitmi alebo našou výchovou, dosaďte si tam, čo považujete za únosnejšie.

Ako sa prejavuje posudzovanie?

Tak tuto nebolo treba dlho rozmýšľať. Každé posudzovanie sa prejavuje podobne ako ego – v zaujímaní stanoviska k veciam naokolo. A tu ma nutne napadá citát Osha z Mračnej hory:

“Osho, je důležité mít nějaký postoj k životu?”

“Nejlepší způsob jak se minout se životem je zaujmout k němu nějaký postoj. … Jaký postoj k oceánu může mít jedna z jeho vlnek? Jaký postoj k Zemi, Měsíci, ke Slunci a ke hvězdám může zaujímat stéblo trávy? Postoje jsou naše výmysly, naše předsudky a naše vynálezy.”

Takže logika veci hovorí, že ak sa chcem zbaviť posudzovania, potrebujem prestať zaujímať postoj/stanovisko ku všetkému naokolo. To preto, že zaujímaním stanoviska pripisujem dôležitosť tomu, ako ja vidím situáciu, nie samotnej situácii. Moje stanoviská sú len moja interpretácia danej situácie. Často si robím úsudky o motívoch iných ľudí bez toho, aby som im videl do hlavy – ale potom na základe svojich úsudkov (nie ich skutočných motívov) k nim zaujmem postoj – a posudzujem!

Keď posudzujeme, nehovorí z nás naša podstata, naše “som”, ale z nás hovoria všetky tie falošné identifikácie (=”dohody“), ktoré sme na seba v priebehu rokov nabrali. A kým z nás hovoria naše “dohody”, naša podstata sa k slovu nedostane.

Ešte raz: posudzovanie je pre nás prirodzené. Ak sa ho budeme chcieť zbaviť, bude nás to stáť hodne sebadisciplíny. Viem. 😕

Prestať hovoriť

Dnes ráno počas cestovania som premýšľala, ako sa vlastne podarilo mne zbaviť posudzovania. Možno za to môžu anjeli, možno som to zvládla sama. To už teraz naozaj neviem odhadnúť. Ale prišla som na ten postup: 🙂

Ako sa prejavuje, keď posudzujeme? Tým, že niekomu oznámime, ako veci vidíme inak a ako sa človek XY strašne mýli alebo odchyľuje od našej predstavy. Nosná vlna posudzovania, ktorá ho živí a dodáva mu energiu, je teda ľudská komunikácia. Keby sme nikomu nehovorili, ako veci vnímame, prestalo by byť pre nás dôležité, ako veci vnímame – a dôležité by sa stali samotné veci, nie naše vnímanie vecí.

Posudzovanie dokážeme veľmi účinne obmedziť, ak prestaneme hovoriť. Asi pred rokom a pol u mňa nastala taká zvláštna situácia – mávam dni, kedy takmer nekomunikujem. Necítim potrebu niekomu niečo povedať. Dokonca si kolegovci už zvykli na to, že niekedy len gestikulujem, “hovorím rukami”. Ústa otváram až vtedy, keď je to dôležité a neviem sa inak dokotkodákať.

Mňa to naučil život s Alzheimerom. Najprv vás všetko rozčuľuje. Veci nie sú podľa vašich predstáv. Stále musíte poukazovať na to, ako by to malo byť… ale daný človek to nechápe, pretože sa vám duševne čoraz viac vzďaľuje. Pochopíte, že to nerobí naschvál. Proste taký je. Nemá význam o tom hovoriť… jedine sa prispôsobiť a nebrať nič osobne.

Kým som komentovala, čo zažívam (doslova: “ťažkala som si pred inými”), stavalo ma to do pozície “ukrivdeného spravodlivého”. Ľudia ma ľutovali a to ma v tom pocite posilňovalo. Bola som tá spravodlivá a musela som celému svetu vykričať svoj nesúhlas!

Len čo som prestala o veciach hovoriť, nastúpil vnútorný monológ. Spočiatku som soptila vnútorne. Ale keďže som nemala komu hovoriť, ako veľmi nesúhlasím, prestal byť môj vlastný postoj k danej veci pre mňa zaujímavý. Stačilo raz a potom som už vedela, ako sa hnevám… a že mi hnevanie nepomôže, že treba ísť ďalej. Pochopila som, že situácia je energetický fakt a ja ho môžem jedine zhltnúť, alebo sa ním zadrhnúť…

Chvíľu trvalo, než som sa naučila ho hltať. Na to bolo treba hodne sebadisciplíny a prestať sa na seba pozerať ako na Obeť. Ale tým, že som o veciach prestala hovoriť, postupom času prestali pre mňa existovať ako problém. Existujú už len ako energetický fakt, ktorý beriem na vedomie a žijem s ním tak, ako dokážem.

Je jedno, ako veci vidím. Je jedno, akú hodnotu im pripisujem. Žijem s tým, čo je, nie s tým, čo by som si predstavovala, že by malo byť… a žijeme si pomerne dobre!

Príjemný vedľajší účinok bol, že posudzovanie prestalo i v ostatných oblastich môjho života. To značí, že stačí vyhrať nad posudzovaním v jedinej oblasti života a človek nad posudzovaním vyhral úplne!

Teraz už lepšie chápem, prečo Foglarove “Rychlé šípy” lovili “bobríka mlčanlivosti”. 🙂

Reklamy

14 thoughts on “Ako zrušiť posudzovanie?

  1. super 🙂 toto by som potreboval. Ale trošku niektoré vety trošku som nepochopil, musím niekoľkokrát opakovať čítať 🙂

    dobre a zle, pekná a škaredá atď. Väčší ľudia sa mi pýtali, že kto je krajšia ja alebo ona? Nikdy som neodpovedal, že kto krajšia a vždy som odpovedal, že obidva sú rovnako 😀 (v moju myšlienku myslia, že ona je fyzická krása a ona je duševna krása 😀 )…

    To je posudzovanie?

    Like

    • Henry,

      to nie je posudzovanie. Keď pomenúvaš vlastnosti niekoho a nehodnotíš ich (teda do nich nevkladáš svoj názor na to, čo je dobré), tak neposudzuješ. Ešte spoľahlivejšie je povedať miesto “ona je fyzicky/duševne krásna” radšej”páči sa mi, ako vyzerá/rozmýšľa”. Tým to vzťahuješ len k svojmu vnímaniu a nerobíš úsudok o tom, čo si budú myslieť iní.

      Like

  2. Ja mám práveže od dectva problém že som jednoducho tichý (a k tej vlastnosti už mám aj poriadny odpor). Ja som vždy vychádzal z toho že to je nejaká vada totiž že v dectve som nazbieral také skúsenosti ktoré to zapríčiňujú dodnes. Ale snažím sa už viac ako rok a stále som to neodstráňil a čím viac ľudí debatuje, tým ťažšie sa zapojím a je to pre mňa aj nesmierne únavné… Neviem či je to nejaká moja prirodzenosť alebo vada.. Možno k tomu prispieva aj to že sa zaujímam o úplne iné veci ako väčšina ľudí okolo, ale ajtak, tá verbálna komunikácia a presadenie sa je dôležitá vec, ja si myslím že to bude niečo z minulosti, čo som ešte stále nespracoval. Ale zasa odvtedy čo som sa začal venovať samému sebe sa to zlepšilo :), len stále fungujem tak že ma spoločnosť ľudí skôr vyčerpáva a potom sa musím osamote “dobíjať”. A neviem si pomôcť ale stále to beriem moc negatívne keď mi to niekto pripomenie.. A hlavne aj keď nehovorím tak moc, to posudzovanie u mňa stále je, menšie ako u ľudí ktorých poznám, ale ajtak..

    Like

    • Byť tichý, nie je nič “zlé” … si jednoducho hĺbavý typ – introvert.
      Väčší problém je ten, že sa nechceš prijať taký aký si … a to je konflikt, ktorý ťa najviac vyčerpáva … A nakoniec, ak sa medzi tými ľuďmi necítiš v pohode, tak načo ich vyhľadávaš? Nájdi si inú spoločnosť, alebo žiadnu … nič na tom nie je … ži tak, aby si v prvom rade bol spokojný ty, a nie robiť dobre iným … 😉

      Like

  3. Ja tých ľudí nevyhľadávam, ale keď som napr. v škole tak s nimi musím byť. A myslím si že sa viem prijať taký aký som, lenže hovorím, ja som to nikdy nebral ako “dobrú” vlastnosť, keďže je z toho podľa mňa viac škody ako úžitku (pozitívna stránka ale je že keby som taký nebol tak by som nikdy nenašiel tieto stránky 😀 ). Ale zasa musím citovať Helar: “nemáme dobré a zlé vlastnosti, len vlastnosti ktoré sme prejavili buď vo vhodnej chvíli alebo v nevhodnej”. Toť neviem ako tú vlastnosť vypnúť :D. Je to podľa mňa stále nejaký blok len neviem kde. A ja si nemyslím že sa človek musí so všetkým vždy zmieriť, keď som s niečím na sebe nespokojný, tak to chcem opraviť. V článku to je aj napísané- jediné, čo nie je nadstavbové je “som”, takže moje “ja” môžem ovplyvňovať :).

    Like

    • Ryuuga-san (dúfam, že teraz to už mám správne 🙂 ),

      niet čo “vypínať”. Každý sme nejaký typ človeka. Niekto je tichší a dovnútra zahľadený, premýšľavejší, iný je zas viac “navonok” a živší. Sú prostredia, kedy nám naše vlastnosti pomôžu, a v inom prostredí sú zas na obtiaž. Ale ešte stále sme to my – len sa práve nepohybujeme v tom pre nás najprirodzenejšom prostredí. Nie je to blok, je to povaha.

      Ja sama som bola tichá, zakríknutá a hoci som sa neskôr naučila to prekrývať (v teste MBTI mi namerali, že som veľmi silno rozvinutý introvert i extrovert s malou prevahou introverta 😛 ), aj dnes utekám od ľudí. Ale napríklad keď rozmýšľam, potrebujem mať okolo seba ľudí a hovoriť s nimi, inak neviem, čo si vlastne myslím. 😕

      To ovplyvňovanie seba je dvojsečná zbraň. Dôležité je, prečo to chceš urobiť – pretože sa budeš cítiť sám so sebou lepšie alebo pretože ťa ostatní budú vnímať ako príjemnejšieho? Ak si nespokojný a nemáš viditeľný dôvod (teda netrpí tým tvoje “som” 🙂 ), je tu šanca, že sa snažíš prispôsobiť očakávaniam prostredia – a že teda do teba práve hustí tvoj Parazit a spôsobuje, že sa s niečím porovnávaš. Dôležité je, aby si sa cítil sám so sebou v pohode… Keď sa neviem rozhodnúť, či práve počúvam Parazita alebo rozum, vždy si položím otázku: “ako by som reagovala, keby som bola jediný človek na svete?” Mnohokrát zistím, že úplne inak než to, čo sa mi práve melie v hlave… a vtedy v duchu dám Parazitovi po papuli a robím, akoby som bola jediný človek na zemi. Akoby som sa nemusela pred nikým tváriť, o nič snažiť, na nič nastavovať. Vtedy “som”. 🙂

      Like

      • Tá otázka je dobrá :), áno keď si ju položím tak mi vyjde že skutočne počúvam Parazita. Nikdy sa mi nepáčil ten výraz “zakríknutý” ani “tichý”, je to pre mňa ako ekvivalent slabosti alebo ustrašenosti.. Teraz je ale otázka či to znamená slabosť a ustrašenosť skutočne pre mňa alebo len pre tých okolo mňa ktorí sú inakší (extroverti). Ale zasa by som určite sám na svete neprežil, len by som sa zbláznil o trocha neskôr ako extrovert :D. Je ale pravda že je to skôr porovnávanie sa s prostredím. A prostredie na to reaguje nepriateľsky.. Ešteže to nie je na 100% :D, a taktiež už to viem trocha prekrývať :), len je pre mňa neprirodzené tlachať 6 hodín vkuse :). Ukľudnilo ma aspoň to že to nie je blok, mám o starosť menej :). Asi ešte musím zapracovať na tom aby som na to nereagoval negatívne, s tým mám problém snáď celý život. Inak nečakal som že zrovna Vy/ty (už ani neviem či mám tykať alebo vykať 🙂 ) budete introvert, to ma trocha motivovalo v tom že to nie je až taká zlá vec :). Mockrát ďakujem za pomoc 🙂

        Like

      • Tykáme. 🙂 Tu sme všetci “ksichti bez ksichtu”. 😆 “Osoby bez osoby”. Milujem internet. Keby bol existoval v dobe kamennej, boli by sme už všetci dávno vzostúpení a v Nebi (či kde) by bola tlačenica. 😛 (Aj keď prenos informácií šutrom dosť bolí. 😆 )

        Like

  4. Ahojte. Ako citam, tak citam, niektore veci neviem pochopit a Helar, touto cestou by som ta chcela poprosit o nazor :-). Ked nemame posudzovat a brat veci prilis osobne, ako sa ma clovek zachovat napr. v situacii partnerskej? Pride mi to ako najvhodnejsi priklad. Partner ma podvedie – ako mam danu situaciu vyriesit, ked k tomu nemam zaujimat postoj? Mam mi vypocut aj partnera, ked je to jeho subjektivne vnimanie (ovsem ako kazdeho ineho 😛 :-))? A toto sa da aplikovat na mnohe v zivote. Ked sa nieco stane, nieco, co nas nejakym sposobom ovplyvni a chceme na to reagovat (aj napr. situacia s Alzheimerom – musela si sa nejak zachovat – ci uz sa hnevat a stazovat, alebo to prijat – ale to rozhodnutie si musela urobit) – ako mame reagovat, aby to nezivilo parazita a nebolo to len posudzovanie. Je to posudzovanie aj v pripade, ze to rozhodnutie tak clovek citi? Aj ked sa skepticky pozrie na “vseobecne” principy, ale s niektorym sa stotozni, lebo mu je blizky?

    Druha otazka, ktora podla mna zahrnuje aj prvu (teda dufam :-D) – ako sa mam spravat ako keby som bola “jediny clovek na svete” bez toho, aby som sa citila zle? A nemyslim kvoli “vseobecnym” predstavam o dobrom a zlom. Citim sa zle kvoli sebe. Ide hlavne o rodinu. Casto neurobim vec, ako chcem ja, ale radsej ako chce clen mojej rodiny. Nie preto, ze by sa to “malo”. Ale preto, ze ak robim iba podla seba, vnutorne mam potom vycitky, ze som som im ublizila. Neviem, ako sa mam z tohto kruhu vymotat a kruuutim sa v tom ako prd v gatiach :-D.

    Taakze dufam, ze sa ti podari dostat sa aj k tomuto komentu, lebo cim viac citam, tym viac ma niektore veci matu a mam pocit, ze sa v tom stracam :-/. Dakujeeeeem :-)))

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.