Niekedy máme problém rozhýbať sa a konať, pretože presne nevieme, čo bude najvhodnejší prvý krok. V rozháranej duši, čo sa zmieta medzi “chcem” a “je možné”, sa táto situácia premení na strach a obmedzenia – a ako vieme, zo strachu a obmedzení sa dá zhmotniť len ďalšia nepohoda.

Preto teraz potrebujeme urobiť jedno: potrebujeme do duše dostať pokoj a tiché očakávanie. To nedosiahneme tak, že sa donútime nerozoberať a dychtivo očakávať, ale že sa spoľahneme na svoje srdce. Vieme, že nevidíme všetky možnosti. Ale ktoré z tých, čo vidíme, by sa cítili najlepšie? A aké neviditeľné by sa cítili ešte lepšie?

Len čo nám naše srdce pošle potrebné obrazy, začnime snívať s otvorenými očami – predstavujme si, že tie obrazy sú už pravdou a že stojíme uprostred nich. Precíťme a vychutnajme si ich. Prelomme hranice “obvyklého” a začnime nastavovať hranice “tiež možného”. A len čo budeme mať hranice “tiež možného”, zamyslime sa nad tým, ako by vyzeralo to, čo sa nám zdá dnes “nemožné” – a začnime si predstavovať aj to…

Život sa nikdy nezmení v náš prospech tým, že budeme čakať na zázračný zásah osudu. Potrebujeme mu dať dôvod začať sa odvíjať po novom – napríklad tým, že pospájame naše “obvyklé” s “tiež možným” a “nemožným” a vnesieme do toho nadšenie, očakávanie a dôveru. 🙂