Niekedy sa zdanlivá jasnosť roztrasie, na povrch začínajú vychádzať nové a nové možnosti a než sa nazdáme, máme pocit, že strácame orientáciu… Pritom je to všetko len o tom, že na naše možnosti nazeráme očami rozumu, nie očami srdca. Rozum porovnáva, zvažuje, počíta pravdepodobnosti. Srdce chce alebo nechce. Ak teda pred sebou máme spleť možností a cítime sa preťažení, presuňme sa do srdca a začnime načúvať tomu, čo nám o týchto možnostiach rozpráva. A uvidíte – okamžite sa niektoré vytratia, kým iné začnú byť jasnejšie a viditeľnejšie.
Niekedy potrebujeme reštart v srdci, aby sme nestratili svoju cestu.
A nezabúdajme na náš fokus – na ďalší užitočný nástroj, ktorý nám ukáže, čo je pre nás najvhodnejšie. Keď ho upierame tesne pred seba, máme pocit jasnosti, ale to, čo vidíme, nie je spoľahlivé – chýba tomu kontext.
Ak uprieme pohľad zas príliš ďaleko do budúcnosti, vnímame možnosti, ale nevieme z nich vyberať.
Ak sa však naučíme prepínať fokus z blízkeho na ďaleký a späť, získavame dvojaký obraz – možnosti a ich schodnosť. 🙂 Odrazu vieme vyberať a vieme, kam a kedy sa pozerať. 🙂
Pridaj komentár