Nikdy sa neťahajte za prsty s anjelmi

Už som spomínala, že som sa pred časom s anjelmi rozkamarátila. Hoci som sa snažila k celej veci pristupovať neemotívne, predsa len som spadla párkrát do svojich povestných “trucakcií”… 😕 Napríklad keď sa Gaiino údolie premenilo na popol, išla som sa na druhý deň pozrieť, že či je ešte stále popol. A kde-tu som na spálenisku objavila drobné náznaky zelene… Vtedy som sa naštvala, že toto už nedovolím, a chrlila som na celé to údolie oheň a pálila som všetko naokolo, až som už len bezmocne kašľala… Na ďalší deň som sa šla znova pozrieť – a zasa náznaky zelene… Pochopila som, že to s tým pálením nie je až taký dobrý nápad a že musí existovať niečo spoľahlivejšie, pri čom sa toľko nenamakám 😉 . A okamžite sa aj dostavil nápad…

Celé Gaiino údolie som zaplavila morom. Slanou vodou, pretože dobre vieme, že v soli nič nerastie. Tak som zaliala údolie morom a ešte som pomstychtivo umelo zvýšila slanosť vody, až sa na pobreží začal vytvárať biely pás, kde soľ vykryštalizovala na steblách trávy.

Napodiv, kvalita celého môjho šamanského miesta sa tým skokovo zvýšila. Ten otvorený pohľad na more, mierny príboj na brehu a pokojná hladina mi dodali čosi ako vnútorný pokoj a odolnosť. Hoci sa mi stalo zle a ja som to vyriešila tým, že som si urobila ešte horšie, začalo mi byť lepšie.

Iná vec bolo anjelské údolie. To sa dlhú dobu držalo na obrázku bieleho terénu s nápisom “hic sunt leones”. Ale keď sa mi podarilo zaplaviť morom Gaiino údolie (ktorému sa hovorí aj Gabrielov a môj spoločný sen), obrátila som svoju akčnosť na anjelské údolie a vyrobila som obrovskú tsunami, ktorou som sa ho chystala zaplaviť. Žiaľ, tam mi to nevyšlo… Vlna sa zdvihla ako nebotyčná stena, začala sa prevaľovať nad údolie a… zastala… Akoby nad anjelským údolím bol ochranný zvon, cez ktorý sa nevedela dostať doň!

Najprv ma to naštvalo a zvýšila som úsilie, ale nech som sa pachtila, ako som sa pachtila, vlna sa nepohla. Najprv som si povedala “tak dobre, tak teda nie” a zaumienila som si, že si ho nebudem všímať. Ale to viete: keď sa vám niečo nepodarí, tak vás to hryzie aj napriek všetkej osvietenosti a predsavzatiam, že si to nebudete všímať… Večne mi tým smerom ubiehal pohľad. Po mojej vlnovej akcii sa odrazu mapa s nápisom zmenila späť na pôvodné zelené údolie a mňa to štvalo.

Tak som sa znova rozhodla zakročiť. Keď už ho neviem zaplaviť, tak ho aspoň nemusím vidieť… a vyrobila som tam hustý porast zo stromov a kriačia ako zrakovú bariéru.

Hepi. 🙂 Mala som pocit dobre odvedenej roboty. Anjelské údolie ma prestalo rozčuľovať a ja som si hovela na opačnej strane, na brehu mora, a relaxovala som a sledovala som, ako sa kedy-tedy náznakom niečo obrovské, akoby veľryby, pohne pod hladinou.

Potom sa čosi stalo a ja som potrebovala pomoc a zavolala som anjelov, aby pomohli, a že odo mňa smú za to žiadať čokoľvek… Pomohli a zažiadali vrátiť sa. Pokúšala som sa s nimi obchodovať, pretože ich “pomoc” prišla s veľkým oneskorením, tak som to klasifikovala “naplnené na 50%” a že aj ja naplním ich požiadavku na 50%… Otec mi povedal, že mám znova hovoriť s Gabrielom. Odmietla som a vysvetlila som mu, že oni naplnili na 50% a tak ja budem hovoriť s kýmkoľvek z nich okrem Gabriela. Neprešlo mi to. Vysvetlil, že ako súčasť energie Gabriel s nimi vždy hovorím cez neho a keby som chcela svoj sľub naplniť čo len na 0,01%, už to automaticky znamená hovoriť s Gabrielom. A odstrániť zátarasu medzi mojím šamanským miestom a ich údolím.

Odúvala som sa, lebo to už boli dve veci. Tak som súhlasila, že budem hovoriť s Gabrielom, ale vnútorne som si povedala, že jedine vtedy, keď budem potrebovať karty na nový Gabrielov prechod. A že zvyšok zvládnem dosť dobre aj bez neho.

Lenže s tým údolím to bolo iné. Poctivo som odstránila bariéru a začalo ma tak rozčuľovať, že som urobila šalamúnsky ťah a zrušila som len polovicu zelenej steny, tak, aby som od mora a z pníka na anjelské údolie ja nevidela. Keď mi frflali, zahlásila som, že veď to môžu obísť alebo sa predierať pomedzi krovie, je tam toho… Boli rozumní a prestali pindať. Tá zelená stena tam stojí dodnes. (=Nechám sa podráždiť len po určitú hranicu a potom sa zatnem ako mulica a niet tej sily v Univerze okrem Smrti, čo by mnou ešte pohla. 😛 )

Potom sa Otec pustil do toho mora. Že som zničila náš spoločný svet s Gabrielom. No, to tam je škody… V poslednom čase ma už vôbec nezaujímal. Vyzeral umelo – pekne, plný fantázie, ale totálne nereálny. Tá vodná hladina ho skryla a voda bola tak odporne slaná (fakt som ju chutnala), že pod ňou zaiste nič neporastie. Vysvetlila som Otcovi, že mi je pri pohľade na more dobre.

Potom jedného dňa prišiel, že nech s ním idem pod vodu. Moc sa mi nechcelo, ale fakt mi pomohli, tak som sa nechcela správať ako totálny odľud. Nakoniec som po dvoch-troch dňoch prehovárania pod tú vodu šla.

Ukázal mi, čo to je to veľké pod hladinou. Neboli to veľryby, ale čosi ako obrovské mechy, ktoré sa tam prevaľovali. Vonku na brehu mi potom vysvetlil, že to sú moje emócie, ktoré som pekne upratala pod hladinu a teraz na ne nevidím (a preto mi je tak dobre), ale že ony sa pod tou hladinou stále premieľajú a čakajú len, kedy budú môcť znova vyplávať.

Povedal mi, že s nimi potrebujem niečo urobiť. Keď som odmietla čeliť im, tak mi povedal, že potom môžem urobiť jediné – ešte zvýšiť slanosť vody, aby v nej totálne zakapali. Bolo mi ich nesmierne ľúto, nechcela som im ubližovať, ale Otec mi pripomenul, že si potrebujem vyjasniť, čo teda chcem – mať pokoj od emócií (a teda sa ich zbaviť zvýšením slanosti) alebo čeliť im a zbaviť sa ich vyriešením.

Trhalo mi srdce, ale nakoniec som tú slanosť zvýšila. A každý ďalší deň ma nútil zvýšiť ju trochu viac. Tie veľké tiene sa už neprevaľovali; už sa ledva hýbali. Po čase ich nebolo už ani vidno, ako klesli na dno.

Lenže po čase som sa dostala do nejakého divného stavu. Reagovala som ako svoje staré ja, ten vzťahovačný osol, ale pri rozhovore som vždy nakoniec hodila spiatočku a uznala som si svoju chybu. Otec sa začal vytešovať, aké prokroky robím. Gabriel bol rozpačito ticho – pridobre ma poznal.

A veru mal pravdu… V ktoromsi okamihu som zasa povestne vypenila. Vtedy Otec rozhodol, že zasolenie emócií nebol najlepší nápad a donútil ma vliezť znova do vody a čeliť jednej z nich. Odrazu sa ku mne prihadilo to neforemné vrece, otvorilo na konci okrúhlu papuľu plnú ostrých zubov a ja som do nej vplávala… Ocitla som sa vo vnútri toho tvora. Bolo to ružovkasté ako svalovina, mäkké a príjemné, dokonca pekné… Je to už dávno, nepamätám si to presne, ale Otec mi prikázal, nech pomenujem, čo za emóciu to je. Ako som sa tomu otvorila, zistila som, že pre to nemám meno, ale bolo to čosi, čo sa navonok prejavovalo strachom, nevraživosťou, vzdorom, útočnosťou, kŕčom, obavou z poranenia… Všetky tie moje menej obľúbené vlastnosti akoby mali koreň v tom pocite, ktorý to predstavovalo. Bol to pocit stiesnenia, utlačenia, nepatričnosti…

Otec prikázal, nech s tým uzavriem mier. Nevedela som, ako na to, ale potom som si do rúk vmyslela menšiu, ružovú podobu toho veľkého temného vreca, dala som jej na jeden koniec blonďavé vlásky a do vláskov belasú mašľu a nosila som ju na rukách, akoby to bolo bábätko. Pocit sa začal pomaly meniť, až bol mäkký a priateľský, a odrazu mech zmizol a ostala som len ja a to malé mrňa s mašličkou.

Fast forward. 🙂 Po čase som začala normálne hovoriť s Gabrielom a sedávali sme na brehu mora a pozorovali hladinu. Jeho rozčuľovalo, že som zaplavila “naše” údolie. Vysvetľovala som mu, že už ma nezaujímalo a teraz sa cítim lepšie. On mi zas vysvetľoval, že ale to je len moje “lepšie” a jeho som z toho celkom vynechala. Ale keď som mu húdla, ako spokojne sa cítim na brehu mora, tak sa odrazu otočil a vyrobil za nami malý biely plážový domček s teraskou, sedením, grilom a výhľadom na more. Tým sa vložil do mojej reality aj on.

Domček bol OK, celkom sa mi aj páčil, tak som neprotestovala, hoci to miesto prírody začalo byť príliš domácke a cukríčkovosladké – ale ešte na hranici mojej únosnosti. Posedávali sme na lavičke a sosali sme alkoholík (Gabriel červené víno, ja svoje campari) a pozerali sme na západy slnka a klebetili sme ako dvaja starci na priedomí.

Potom, jedného dňa, povedal Gabriel, nech s ním idem do vody, že sa budeme potápať. Tak som šla a bola som prekvapená, keď som videla, kam ma vedie – do niekdajšieho Gaiinho údolia. Premenilo sa na nádherný koralový útes, porastený všelijakými bláznivými farbami a tvarmi, celkom ako kedysi Gaiino údolie… Keď videl moje prekvapenie, zasmial sa, že či som ho mala za takého babráka! Nechcel mi urobiť zle tým, že údolie nasilu vytiahne z vody, ale nemienil cúvnuť zo svojho miesta v mojej fantázii. Predsa len je nejaká energia a ja môžem zvyšovať slanosť, ako len chcem, on sa postará, aby to fungovalo naďalej…

A ja som si uvedomila, že nie je radno ťahať sa za prsty s anjelmi. 🙂

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s