Obdobia konania a obdobia čakania sa v živote striedajú. A najhorší je prechod medzi nimi, kedy sa z činorodosti potrebujeme preladiť na pasivitu. Konali by sme, ale už nám nezostávajú možnosti – už nám zostáva jediné: prispôsobovať sa.

Takéto prechody bývajú pre nás veľmi bolestivé, ale sú prirodzenou súčasťou kolobehu. Spočiatku našou aktivitou a sústavným konaním a tlakom vytvárame dostatočne silnú energetickú vlnu, aby nás preniesla k cieľu.  Ale potom potrebujeme prestať konať, inak v rámci našej zhmotňovacej vlny začneme neutíchajúcou aktivitou vytvárať ďalšiu vlnu – a medzi nimi dôjde pravdepodobne k interferenciám, čiže jedna vlna začne oslabovať tú druhú. To nepotrebujeme.

A tak aj teraz. Už sme si urobili “domácu úlohu”, plánovali sme, predstavovali sme si, siahali sme po hviezdach – a teraz nastáva čas ustúpiť, sadnúť si a v plnej dôvere k Univerzu a tomu, že sme nastavili ten správny cieľ, počkať, až sa veci dajú do pohybu. Našou ľudskou špecialitou totiž je, že nevnímame pohyb energie, pokiaľ je veľmi pozvoľný. Spočiatku môžeme mať pocit, že sa nič nedeje – a môžeme začať chaosiť a vytvárať nové a nové zhmotňovacie vlny… so známym účinkom. Budú sa navzájom oslabovať.

Vyčkajme a sledujme. Opraty spočívajú v iných rukách 🙂 . Hľadajme náznaky, že sa veci dávajú do pohybu. Nechajme život chvíľku plynúť okolo nás a vyberajme si z neho tie pekné chvíľky a potvrdenia, že sme na správnej ceste. Takto sa staráme o to, aby naša osobná vibrácia neklesla, a len čo sa tempo zhmotňovania zrýchli, budeme mať potrebnú silu, aby sme okamžite naskočili na rozbehnutý vlak!

Striehnime si vibráciu a udržiavajme ju cielene vysokú. To je maximum, čo pre seba a naše sny vieme v najbližšom období urobiť. A nevzdávať sa. A nepochybovať. Veci sú v dobrých rukách. 🙂