V kurze šamanského putovania máme novú aktivitu: Ambala každý týždeň vytiahne nejakú kartu a my si s týmto silovým zvieraťom urobíme šamanské putovanie.

Minulý týždeň bola “silovým zvieraťom týždňa” morská hviezdica. Keďže týždeň predtým (to bola krava – bez urážky 😛 ) som sa flákala, tak som sa tentokrát z pocitu povinnosti vybrala za morskou hviezdicou.

Ešte keď Ambala vytiahla kartu, pripomenula mi hviezdica pentagram. Ale tým sa moja znalosť o hviezdiciach vyčerpala. Až do nedele:

Ponorila som sa do svojho mora a zbadala som hneď dve hviezdice – jednu na piesku a druhú na koralovom útese medzi inými háveďami. Prvé, čo ma prekvapilo, bola bledoružová, mäsovitá farba. Druhé, čo ma prekvapilo, bol povrch tela – akoby pozostával z kožných lalôčikov, ktoré sa mierne pohupovali v prúdení.

Spýtala som sa jej, akú správu pre mňa má.

“Pozri na moje laloky. Vieš, čo robia?”

“Nie.”

“Nenásilne ku mne nadháňajú potravu. Hýbu sa v prúdení vody a tým ma vyživujú.”

Moc múdra som z toho nezostala… Pozorovala som hviezdicu a odrazu som si spomenula na pesničku Terryho Jacksa Seasons In the Sun. Spieva sa tam: “…and the stars we could reach were just starfish on the beach…” (hviezdy, ktoré sme dokázali dosiahnuť, boli len morské hviezdy na pláži). A vtom mi došlo: moje “hviezdy” sa nachádzajú rovnako mimo môjho dosahu. Tie tam hore… nuž, nemám také dlhé ruky, a tie morské… nuž, pod vodu ma nedostanete ani párom koní. Alebo dvoma. Troma. Trinástimi.

Tak som toto zistenie oznámila hviezdici. “Moje hviezdy sú mimo môj dosah.”

“Keď na to pozeráš očami fyzického tela,” upozornila ma. “Potom sú ruky prikrátke a dych nestačí. Ale veď sú aj iné hviezdy, tebe na dosah…” a zavlnila sa, aby som si všimla tie lamely na jej tele. “Vyživuj sa tými hviezdami, ktoré dosiahnuť dokážeš. Hľadaj ich okolo seba, zbieraj ich ako pocit a spomienku – a možno sa ti podarí dosiahnuť aj tie nedosiahnuteľné.”

Koťuha, dobre jej to myslí. 😉 Idem hľadať “hviezdy” na dosah a nechať sa nimi vyživovať. 🙂