Dnes sa zverejnila 10. kapitolka románu na pokračovanie Elvíra: Smrť bosorky. Volá sa Strach uložený v génoch. Tu je ochutnávka:

„Šokové zážitky z tvojho detstva či dospelosti v tebe vyvolali presne takú reakciu ako čerešňové kvety v tých myšiach. A tých šokov nebolo práve málo: neschopnosť tvojho otca vyhrabať sa zo závislosti na alkohole, útek tvojej matky „na lepšie“, to, ako ťa Andrej podvádzal s Violou, šok z toho, že si odrazu bola žena sériového vraha, či spôsob, akým Robo pošliapal tvoju lásku … Či sa ti páči alebo nie – všetko toto si Maťkovi už odovzdala ako genetický program! Maťko sa narodil s tým, že svet je nepriateľské miesto, kde treba bojovať o prežitie – a jediný spôsob boja, ktorý dnes pozná, je vrieskať! Dožadovať sa! Nástojiť!“

Zamrkala som. Takto som to ešte nikdy nevidela! No jasné… čo iné môže taký malý bojovník robiť, než jačať o dušu?

Zbadala, že mi to dochádza, a spokojne sa usmiala. „Bude nás stáť istú námahu, dostať Maťka spod vplyvu jeho programovania… Lenže teraz čakáš druhé dieťa a máš možnosť rozhodnúť sa, či to programovanie prenesieš aj na Janku. Ak sa mu poddáš, ak sa zachováš ako tvoja matka kedysi a dostaneš zajačie úmysly len preto, že ti toho všetkého začína byť priveľa, tak si sa práve poddala svojim čerešňovým kvetom – a Janka ich podedí po tebe! Ak sa však tomu teraz vzoprieš a vymažeš tento nefunkčný program, kým si tehotná, vymažeš ho z vás oboch. Stojí to za pokus alebo nie?“

Odrazu ma zamrazilo. Spomenula som si na čosi, čo mi napadlo dnes dopoludnia.

„Elvíra, a je možné, že to vrešťanie som Maťkovi odovzdala ja sama?“ vyhŕkla som. „Uvedomila som si, že ešte než sa narodil, zažil ma už dvakrát vrieskať o dušu… Čo ak som ho naprogramovala na to, že vrieskanie je spôsob, ako dosiahnuť svoje?”

Ako vy svojimi reakciami na podnety programujete vaše prostredie?

Ak vás úryvok oslovuje, prístup k celému románu Smrť bosorky si môžete zabezpečiť tu.