Prerozprávané z mailu Jennifer Longmoreovej:

Jeden z dôvodov, prečo sa ľudia vyhýbajú svojej transformácii na niečo lepšie, väčšie je, že…

… sa sústreďujú na to, ako iní zareagujú na tie vonkajšie premeny, ku ktorým dôjde.

• Takto možno odolávajú zmenám v svojom romantickom vzťahu.
• Možno sa obávajú, že ak sa zmenia, nechajú ostatných za sebou.
• Možno sa snažia vyhnúť tým žiarlivým projekciám od priateľov a známych, ktorí by chceli, ale si netrúfajú (alebo sa im nechce “spotiť”)…
• Možno ešte nie sú celkom pripravení nechať svoje “staré ja” za sebou a premiestniť sa do svojho “nového ja”.

V podstate sa sústreďujú viac na to, čo zmenou môžu stratiť, než na to, čo ňou môžu získať.

A je veľmi ťažké rozumne konať, keď sa sústreďujeme na to, že získaním môžeme stratiť. Keď sa sústreďujeme na póly zhmotňovania – na “nemať” verzus “mať všetkého dostatok”.

Ešte aj podnikatelia často sabotujú svoj úspech – nie pre nedostatok peňazí pre svoje podnikanie, ale pretože ešte nemajú vyjasnenú jednu otázku: “koľko dobrého dokážem prijať?”

Ich základné nastavenie, čoho sú hodní, je ešte stále nakalibrované na spomienky strát v minulosti, pretože bolo treba urobiť priestor pre nové… Ich vyplašená myseľ im bráni vnímať to “dobré”, čo z toho vzišlo, a že majú právo na svoj diel “dobrého” aj vtedy, ak to ostatných v prostredí trochu rozhodí!

• Na svete je viac než dosť peňazí pre všetkých.
• Na svete je viac než dosť príležitostí, ktoré sa dajú využiť.
• Na svete je viac než dosť okamihov “nemôžem uveriť, že sa to podarilo!” pre všetkých.

Takže dnes si spolu so mnou položte otázku: “Koľko dobrého dokážem utiahnuť?”

Pre mňa toto je jedno z úskalí môjho zhmotňovania – presvedčenie, že nedokážem zvládnuť dobré, pretože som stavaná na zápas o prežitie. (Ten mi ide – na jedničku. 😛 ) Moje očakávanie: dobré sa deje iným. OK, tak už to viem… a čo fčuľ?