Ďalší z citátov z knihy Hidden Treasures od Leslie Householderovej. (Už začínam mať výrazné problémy so všetkými tými biblicko-mormónskymi citátmi 😕 , ale nie s jej pohľadom na svet.) V tomto citáte Householderová ukazuje, ako jej snaha “byť dobrým kresťanom” stála v ceste:

Predtým som sa snažila byť ultra-správna – a to bola chyba. Teraz si uvedomujem, že po  všetky tie roky som sa snažila vylepšiť seba až do stavu dokonalosti. Nakoniec som to vzdala, pretože je doslova nemožné stať sa dokonalým sami o sebe. Ešte som nevedela, ako sa spoľahnúť na Spasiteľa [sorry, nie môj výraz 😕 ], ako zo svojich nedokonalostí urobiť svoje silné stránky.

Snaha po dokonalosti – a verte mi, o tomto by som mohla rozprávať celé zväzky 😉 –  je kontraproduktívna, pretože nás sústreďuje do seba. Ak chceme byť dokonalí, prirovnávame sa k nejakej predstave dokonalosti, ktorú v sebe nosíme. A už medzičasom vieme, že to, čo v sebe nosíme, sú poväčšine “názory dávno mŕtvych ľudí”, ktoré do nás vovychovávali naši rodičia a spoločnosť, pretože do nich to vovychovávali ich rodičia a spoločnosť, pretože… atď.  🙂

Keď sa snažíme o vlastnú dokonalosť, vlastne sami seba izolujeme od toho zvyšku. Snažíme sa byť vycizelovanou napulírovanou skrutôčkou v strašnej kope štrotu. Výhra? Ťažko…

Prílišné snahy o dokonalosť nás vedú do izolácie, odtrhnutia sa od zvyšku sveta (a toho “zvyšku z nás”, ktorý v sebe cítime, ale často preň nemáme nijaký dôkaz). Veľmi často sa snažíme byť “dokonalí”  len preto, že niekde v nás drieme poranené dieťa, ktorému vyhodili na oči nejakú jeho nedokonalosť a bolelo to… A odvtedy sa poranené dieťa snaží predviesť zvyšku sveta, ako priepastne sa mýlil a o čo je ono lepšie!   ( 🙂 Cítite to? Lepšie ako kto? No ako tí ostatní! )

Sebazdokonaľovanie veľmi často používame ako “peknú prikrývku hodenú na kopu hnoja” (obraz som prevzala od jednej svojej “fanynky” a vyjadroval jej názor na mňa 😛 ) alebo ako dôkaz, že sme lepší než ten zvyšok. Čiže miesto pokory v ňom budú vibrovať skôr strach a arogancia – a oboje sú stavy s veľmi nízkou vibráciou!

A ako to dopadlo s tou Householderovou? Dobre…  inak by o tom nepísala knižky! 😉

Je iróniou, že odpoveď na moje finančné problémy prišla vtedy, keď som to definitívne vzdala a prestala sa snažiť. Emocionálne som vyhorela a vysvetlila som Bohovi, že ak chce, aby som ráno  čo len vstala z postele, bude za to musieť prevziať zodpovednosť. Ja už som nedokázala nič iné než najbližšie dva týždne sa ráno a večer modliť.

Už som sa nezlostila nad sebou za svoje zlyhania. Ponorila som sa hlboko do smútku, pretože som si uvedomila, že som totálne bezmocná a nikdy nebudem dokonalá – nezávisle od toho, ako veľmi sa budem snažiť… Verila som, že s dostatočnou silou a disciplínou sa môžem stať “superženou”. Ale  teraz som vedela, že toto zostane mimo môjho dosahu bez ohľadu na to, koľko sa budem snažiť byť dobrou. Oplakala som svoju porážku a vzdala som sa všetkej nádeje, že by som kedy mohla žiť dokonalý život.

A v tom okamihu som celkom paradoxne a po prvýkrát za dlhé roky pocítila, že sa na mňa usmieva. Ako keby mi hovoril:  “Konečne si si uvedomila, ako závislá na mne si. TERAZ sa už dá niečo robiť!”

Odvtedy som sa naučila, že dosahujem viac a lepšie veci, keď si zachovávam tú pokoru a uznám, že ak dosiahnem niečo mimoriadne, tak preto, lebo Boh to zorchestroval cezo mňa a napriek mne.

Nuž, ja som momentálne v stave toho “smútku”. A keďže mám hodne tvrdú palicu, tak sa z neho tak rýchlo ani nepohnem. 😛 (Ergo: nemám rada pocit závislosti. Ja som taký ten individualista – nedokonalý, ale o to odbojnejší. Žrádlo síce nechutné, ale o to jedovatejšie. 😆 )

(Alebo… jedovitejšie? 😉 )