Včera dávali na Nemcoch film Inception. Už som ho videla dvakrát a zakaždým som ho ofrfľala a prepínala – a tak som nevedela, o čom dej je. Tentokrát som si povedala, že si to idem cielene pozrieť, aby som porozumela, aj keď viem, že budem prskať… a až na nejakých 15 minút, kedy som sa už skutočne musela prepnúť z tých dychberúcich akčných hovadín na niečo zaujímavejšie (=reklamu 😉 ), som to ustála.

Môj cieľ bol pozrieť sa, či si z toho filmu neviem vybrať niečo pre svoju prácu so snami. A veru ma hneď aj niečo oslovilo – technika “sna v sne”, ktorú som doteraz ešte nikdy neskúšala. Oni tam mali miestami aj tri úrovne sna – a mňa to začalo zaujímať.

Objavila som tam aj castanedovské “pozeranie na ruky”. Vo filme to bol ten točiaci sa vĺčik. Ja na ruky nepozerám (vždy zabudnem), ale ten vĺčik by bol fajn – za predpokladu, že by mi záležalo vrátiť sa späť do reality, čo teda nezáleží. 🙂

Okej, film je len film. Ale čo tak skúsiť to? A keď som sa tak lenivo rozhodovala, či do toho idem, alebo sa len spýtam Gabriela, začali experimentovať s pádmi. (Pretože som to teraz nasilu počúvala, tak som konečne zistila, prečo.) A vtedy som si spomenula na svoje detské (ba priam batoľaťové) roky, kedy som trpievala nočnými morami a zobúdzala som sa z nich do reality pádom. Nie fyzickým, ale pocitom pádu. Keď už bola detská psychika vyčerpaná hororom, spôsobila, že som “padla”, zobudila som sa (a rozrevala – k malej radosti mojich rodičov).

Keď som  tak uvažovala, či sadnem na lep americkej kravine, napadlo mi: ak to aj bola blbosť do chvíle, kým to niekto vymyslel, ale už je to raz vymyslené a možno sa Univerzum odvtedy preskupilo tak, aby z toho bola možnosť – len keď všetci začnú vopred kričať, že je to kravina, tak to nik neskúsi a nezistí, či by sa to dalo!

🙂 Situácia ako stvorená pre mňa. Hovadina, ale vyskúšame. Keď som kedysi skúšala techniky z Amberu, tiež niektoré z nich fungovali. 🙂

A konečne som  pochopila aj záver filmu (po troch pozeraniach môžem kľudne kandidovať na “Miss Bezmozgová” 😛 ). A so šokom som si uvedomila, že aj to som už zažila! Už dvakrát som sa zobudila do inej reality, než z ktorej som vyštartovala… Prvýkrát to bolo mimovoľné a dozvedela som sa to len tak, že odrazu si všetci pamätali istú udalosť inak ako ja – hoci na blogu som o nej mala zápis z tej doby, takže pamäť mi zlyhať nemohla.

Druhýkrát som to urobila vedome – na služobke mi zomrel kocúrik, ja som sa v noci zobudila a bol tuhý, studený a nedýchal, odmietla som to akceptovať, vzoprela som sa a ľahla som si znova spať s úmyslom, že sa zobudím do reality, v ktorej ráno bude žiť.

Ráno lietal po klietke ako hladný šarkan. 🙂 (Teraz už nelieta, je starý foter a cupitá dôstojne. 🙂 Niekedy. Občas. Výnimočne.)

🙂

Páčilo by sa mi vybudovať si schopnosť rozhodnúť, do ktorej “reality” sa mienim prebudiť.

Takže moja dôvera v to, že niečo z toho filmu vytrieskam, sa oplatila. Idem experimentovať so snívaním v sne. Ak máte nejaké vlastné skúsenosti, podeľte sa. Netrpím nutkaním znovuvynaliezať koleso. 🙂