Dnes sa s vami chcem podeliť o výpisky z jednej lekcie s Marisou Peer, pretože sa mi zdala hodne osvecujúca. Išlo o to, ako si v oblasti vzťahov vytvárame nezdravé správania a čoho prejavom sú.

Ide o to,  že v živote hráme nejakú rolu. Väčšinu týchto rôl sme sa naučili v rodine v ranom detstve – a pretože sú jediné, ktoré poznáme, tak ich hráme aj naďalej, hoci dnes sme už dospelí ľudia a máme možnosť svoje správanie voliť podľa toho, čo potrebujeme dosiahnuť. To však robí málo ľudí – väčšinou ideme na autopilotovi a súkame zo seba prejavy, aké nám v detstve priniesli naplnenie našich potrieb.

Keď sa narodíme a máme naozaj šťastie, tak máme maminu a tatina, ktorí nás milujú, chránia a dávajú nám najavo, akí láskyhodní sme. Vyrastáme s očakávaním, že všetko toto si v živote znova vytvoríme – a pokúšame sa o to.

Ale láskyplné rodinné prostredie je čoraz zriedkavejšie. Marisa rozprávala, ako jej dcéra prišla zo školy domov s tým, že tam majú v triede jedu “čudnú”, pretože má aj otca aj mamu a sú šťastní. Ostatné deti boli z rozpadnutých rodín a mali niekoľko “mám” a “otcov” a “ujov” a “tety” – a to sa považuje dnes za “normál”. Kedysi rozvedení rodičia v dieťati vyvolávali pocit hanby, dnes je to bežné.

Ale predstavte si, že ste nepatrili medzi tých šťastlivcov a nemali ste ideálnu rodinu, kde by vás otec a mama milovali a bezvýhradne podporovali. Ak ste takú rodinu nemali a nemohli ste si byť istí, že vás rodičia milujú a oslavujú, zostali vám len štyri typy správaní, ktorými ste mohli zareagovať:

1. boli ste chorľaví
2. snažili ste sa prekonať výsledkami iných
3. snažili ste  sa starostlivosťou o druhých si získať ich lásku
4. stali ste sa rebelom.

Každé z týchto správaní je zamerané na to, aby sme sa začali cítiť milovaní, vnímaní a dôležití.

Pri tomto výpočte priznávam, že som mala problémy. Ja totiž pochádzam z ideálnej rodiny, kde sa rodičia milovali (a vadili jedna radosť) a milovali a podporovali mňa. Napriek tomu som zistila, že v rôznych štádiách života som si prešla všetkými štyrmi správaniami: ako dieťa som sa snažila získať si náklonnosť iných detí prehnanou mäkkosťou, ešte predtým som bola chorľavá a večne jednou nohou v Bráne nebeskej, neskôr som vyrobila zo seba perfekcionistu (hoci ma k tomu nikdy nikto neviedol) a v posledných rokoch, keď všetky ostatné prístupy zlyhali, som sa plynule presunula do pozície rebela: nikto mi hovoriť nebude 😉 a “to je jedno; ale všimli si ma“.

To prvé správanie, chorľavenie, dieťaťu prináša pozornosť rodičov. Sem patria aj choroby ako astma, ekzémy, intolerancia na niektoré potraviny a podobne. Moja špecialita boli zápaly pľúc – dokázala som vyprodukovať aj tri do týždňa. Všetko len preto, že potom som nebola doma sama, čítali mi príbehy a sedeli pri mne a rozprávali sa so mnou. 🙂 Marisa dáva možnosť nahliadnuť do psychiky dieťaťa, ktoré ochorie a odrazu okolo neho všetci skáču: “Nemyslel som, že ma majú radi, ale asi im na mne záleží,pretože sa o mňa boja a stále na mňa dávajú pozor.” Je to extrémne efektívny spôsob, ako získať pozornosť, a tieto deti často vyrastú na udatných hypochondrov. (Pamätám sa, koľko času ma stálo na ktoromsi zhmotňovacom seminári vydolovať z jednej staršej účastníčky priznanie, že jej choroba jej slúži na to, aby dostala od svojich detí pozornosť a blízkosť a nebola večne sama.)

Druhé  správanie vedie k tomu, že dieťa sa snaží vyniknúť v niečom, prevýšiť ostatných. V starom, kmeňovom spôsobe života to bolo prirodzené – nikto neodohnal z kmeňa niekoho, kto vedel založiť oheň lepšie ako ostatní, kto dokázal uloviť gazelu rýchlejšie ako iní. Títo ľudia boli obdivovaní a uctievaní. Boli dôležití. Takže ak máme nenaplnenú potrebu byť milovaní, snažíme sa vyniknúť. Toto si prenášame aj do dospelého života a v štyridsiate nás skosí infarkt, pretože sme sa totálne preťažili, alebo nenápadne vyhoríme – všetko preto, že sa snažíme byť nenahraditeľní v práci, prichádzame skôr, odchádzame neskôr, pracujeme tvrdšie a máme menej prestávok, oddychov či dovoleniek.

Tretie správanie je veľmi rozšírené medzi psychológmi a psychoterapeutmi a je to “opatrovateľ”, ten, ktorý sa stará o iných a nahodí si ich starosti na vlastné plecia. Marisa povedala, že veľa terapeutov ide robiť toto povolanie preto, že si nevedia sami dať do poriadku svoje vzťahy a tak sa aspoň snažia pomôcť ostatným dosiahnuť to, čo im samým chýba. Alibisticky sa skrývam za jej chrbát 😉 , ale moja skúsenosť hovorí presne to isté. Opatrovateľ si hovorí, že sa bude starať o iných, bude robiť, čo im uvidí na očiach, preberie na seba ich zodpovednosti – a tým sa pre nich stane nenahraditeľný a budú ho mať radi. Veľa takýchto ľudí ide do zdravotníctva ako ošetrovatelia a sestričky – a chýba im vyváženosť, pretože stále len dávajú a dávajú a nie sú často na tej prijímacej strane.

Život je založený na rovnováhe dávania a prijímania. Vyskúšajte si niekoľko minút sa len nadychovať (=prijímať) bez toho, aby ste vydychovali (=dávať) – alebo len vydychovať bez toho, aby ste sa nadychovali. Čoskoro budete modrí v tvári a nebude sa vám žiť dobre; život bude chcieť obnoviť rovnováhu.

Štvrté správanie nastupuje, keď už všetky ostatné správania v rodine sú obsadené. Niekto iný je akceptovaný za dosahovanie, niekto ďalší je milovaný, pretože so všetkým pomáha, a ešte ďalší súrodenec je choručký a musíte naňho brať ohľad. Tak čo vám zostane? Robiť všetko naopak a vynucovať si pozornosť tým! Najprv ako dieťa trieskate lyžičkou po stole a hádžete sa o zem, ako dospelý trieskate po ľuďoch (slovne alebo doslovne) a vyrábate okolo seba drámy. Vyžadujete si tým pozornosť – možno vás nebudú milovať, ale rozhodne si vás všimnú!

Pozrite sa na tieto štyri roly. Ktorú z nich ste hrali? Boli ste to večne choré dieťa? Alebo ste večne potrebovali vynikať – v niečom alebo vo všetkom? Alebo ste sa snažili vždy starať o potreby iných? Alebo ste večne vytŕčali, robili rozruch a strhávali tak na seba pozornosť?

Nech už ste boli v hociktorej role, je vysoko pravdepodobné,  že ste v nej ešte aj dnes – a keď si k sebe niekoho nájdete, nebude z tej istej roly. Človek, čo potrebuje vynikať, si nájde opatrovateľa. Chorľavec si nájde opatrovateľa. Rebel si nájde niekoho, kto sa snaží vynikať (aby mal koho torpédovať). Marisa rozprávala príbeh o vynikajúcej právničke, ktorá si k sebe našla vždy ten istý a vysoko nevhodný typ muža – alkoholika, narkomana alebo chlapíka s potetovanou hlavou. Len čo mal niektorý z týchto znakov, bol to partner pre ňu. Keď to rozobrali, skrývala sa za tým detská skúsenosť. Jej  otec bol veľvyslanec a matka pila. Bývali na veľvyslanectve a rodičia sa o ňu veľmi nezaujímali – s výnimkou stavov, kedy matka bola opitá a rozprávala jej, ako veľmi ju ľúbi. A právnička si z toho odniesla dve roly – ako človek so snahou vyniknúť vyštudovala právo, ale ako opatrovateľ si vyberala chlapov, čo jej pripomínali matku a potrebovali ju, ale v podstate ich nezaujímala…

Alebo potom ešte jeden príbeh chlapíka, ktorý bol na drogách, išiel z odvykačky na odvykačku a všetky jeho vzťahy sa kvôli drogám rozpadli, pretože podľa svojich slov nebol schopný milovať nič okrem drog. Zistili, že bol druhý zo štyroch synov v iránskej rodine. Keďže šlo o iránsku rodinu, prvorodený syn bol rodinný hrdina, potom sa narodil tento chlapík a bol rodinný maznák, ale po ňom sa narodili ešte dvojčatá – a odrazu prestal byť zaujímavý, pretože dvojčatá boli zaujímavejšie. Otec bol vynikajúci, starší brat bol vynikajúci, matka bola opatrovateľka, tak mu nezostalo nič iné, než zo seba urobiť rebela a  z času na čas chorľavca (keď bol na odvykačke). Preto aj  jeho problém s drogami – hral jedinú rolu, ktorú poznal.

Tieto roly používame, aby sme zapadli do našej rodiny, aby bola kompletná.

Niekedy v budúcnosti sa k týmto rolám vrátim, pretože už  pol roka sa chystám spracovať kapitolu z jednej knihy, čo sa mi k tomuto veľmi hodí (a tých rolí a aj toho, na základe akej rodinnej dynamiky vznikajú, tam bolo trochu viac).