Potreba byť potrebný

“Ľudská duša má dve veľké potreby: potrebu rásť a potrebu prispievať. Potreba prispieť, poslúžiť svetu, je do nás geneticky zakódovaná. Ak sa chceme cítiť vo vlastnom živote komfortne bez toho, aby sme komukoľvek potrebovali čokoľvek dokazovať, musíme sa postarať, aby sme naplnili oboje.”

Už som spomínala, že som sa začiatkom roka nasáčkovala do piatich paralelných vzdelávaní (plus bežná robota). Dve som dala “s odrenými ušami”, ostatné som ponahrávala alebo odsunula na neskôr. Ale keď som pred dvoma týždňami skončila dve vzdelávania a potrebovala som čas vydýchnuť si (a dobehnúť pracovné resty), zostala vo mne podivná prázdnota. Som v diskusných skupinách ku každému z programov, ale ja som ten typ, že ma až tak veľmi nezaujíma to, čo trápi iných…a tak som stratila svoj pocit “surfujem na vlne”.

Dlhej reči krátky zmysel: po dvoch týždňoch som sa pracovne vyrovnala na nulu (=bez nedorobkov) a rozhodla som sa znova si začať púšťať lekcie tých dvoch programov.

A teraz sa dostávame k tomu, prečo som sa vôbec rozpísala – úvodný text je výpisok z jedného z nich.

Ja som taký ten typ, ktorého obrana je postavená na necitlivosti. Väčšina ľudí v ezoterike je hnaná srdcom – kým ja rozumom a vôľou. Preto som vždy na hrane zdvihnutia obočia, zabalenia do hajzláku a hĺbkovej analýzy (ktorej sa hovorí aj vivisekcia 😉 ) . Ale v jednom z tých programov sa na mňa stálym opakovaním čosi nachytalo: poznanie, že aj ja potrebujem “prispieť”.

A vtedy som zistila, čo to so mnou nie je v poriadku. Ako dieťa som chcela byť “slávne čokoľvek”. Aj teraz ma najviac trápi moja “neviditeľnosť” (hoci, povedzme si pravdu, moje obranné programy z detstva sa presne o to starajú). Ale absolvovala som tréning, potom som začala čítať o práci s vnútorným dieťaťom a odrazu mi nepochopiteľné veci začali do seba zapadať…

Ako dieťa som bola chránená pred potrebou čokoľvek robiť. Bola som umiestnená do izby s ceruzkami a papierom a hračkami a buď som sa hrala, alebo som si maľovala. V živote som nemusela priložiť ruku k dielu. Dokonca bolo nežiadúce, aby som pomáhala v domácnosti! Pomáhať – to nie je “pekné detstvo”! (Maminka musela odmalička pomáhať a starať sa o mladších súrodencov a neskôr, keď zarábala, posielala peniaze domov na ostatných.) Keď som sa začala zberať, že “aj ja”, bola som friško zahnaná do izby maľovať si a “mať sa dobre”.

Začínate rozumieť? Lebo ja od včera áno: nebolo mi umožnené prispieť.

V škole som to potom suplovala tým,  že som učila spolužiačky cez prestávku francúzštinu. Namontovala som sa do speváckeho krúžku. Hlások som mala taký slabý, že ma nebolo počuť, ale prispievala som tým, že som držala tón a rytmus aj za ostatných a oni sa ku mne dolaďovali. Vtedy som sa cítila potrebná, viditeľná a hrdá na seba.

A potom sa to pokazilo.

Pred pár dňami, kedy sa toto poznanie začalo lámať, som si o týchto veciach čítala v knižke a pocítila som nutkanie vybrať sa za svojou Helenkou. Stretla som ju v chodbe pred zrkadlom, kadiaľ viem prejsť do mimofyzickej reality priamo z alfa stavu. Mala tak päť rokov, krásne šatôčky a loptu v rukách a vyzerala celkom spokojná.  Aj sa potešila, že ma vidí… Začali sme si hádzať loptu, ale potom mi prišlo, že je to dieťa a potrebovala by okolo seba iné deti. Spýtala som sa jej na to… Potešila sa, že by sa aj hrala s inými. Ukázala mi ihrisko dole na lúke. Tak som ju vzala za ruku a odviedla medzi deti a Helenka okamžite zapadla, našla si kámošku a začali pieskoviskovať.

Odrazu k nej  prišiel taký veľký, pomerne vyrastený a robustný chlapec, tak 10/12-ročný, a začal do nej veľmi surovo dobiedzať. Okamžite ma to naštartovalo, vybehla som s ním a zastrašila som ho, až sa zdekoval… Vedľa mňa sa ktosi objavil – pochopila som, že jeho otec. Bol na rozdiel od chalana taký útlejší a zženstilejší. Už som videla, ako sa strhne rodičovská hádka, že čo si dovoľujem hulákať po jeho ratolesti… keď tu sa mi mierne, veľmi ticho za svojho syna ospravedlnil. Poďakoval mi, že som ho zahnala do medzí, pretože on si s ním už nevie rady… Pamätám sa, ako sa mi rozbehli myšlienky. Prečo je v mojom príbehu odrazu iný dospelý? Kto to je? Nebola som schopná naňho ani len pozrieť, ako som sa bála, koho uvidím… Vnímala som ho len kútikom oka ako siluetu na kraji môjho zorného poľa.

Začal sa ma vypytovať a schyľovalo sa k pozvaniu na kávu. Moja panika nadobudla rozmery dobreže nie Mliečnej dráhy. Bez toho, aby som naňho pozrela, som mu veľmi slušne a otvorene vysvetlila, že táto situácia vysoko prevyšuje moje momentálne schopnosti vysporiadať sa s ňou, že mám z kontaktu hrôzu a preto ho prerušujem. A potom som sa pobrala za chalanom. Všimla som si, aký je zo mňa vydesený, a prišlo mi to ľúto… Ospravedlnila som sa mu, že som naňho navrieskala, a vysvetlila som, že som na Helenku precitlivelá, ale ako ju poznám, ak by sa on chcel s ňou hrať, ona sa neodhodí… Chlapec sa upokojil, šiel so mnou k pieskovisku a keď som ho ukázala Helenke, prejavila sa ako ten najväčší kámo na svete a začala sa s ním bez zlých pocitov hrať a odrazu pieskoviskovali traja. 🙂

Keď som sa trochu spamätala zo šoku a nakoplo sa zasa rácio, začala som špekulovať, že čo ak ten druhý dospelý nebol iný dospelý, ale len iná časť zo mňa… Ktorá by to mohla byť? (Ešte chvíľku predtým som špekulovala, či sa neozvem človeku, ktorého mi scénka pripomenula 😉 – ale našťastie som racionálna beštia a tůůůůůdle! 😛 ) A až teraz, ako som sa to pustila celé zapisovať,  mi došlo,  že nešlo o toho otca, ale o toho chlapca… (No dobre, aj o toho otca. Nebola som schopná sa naňho pozrieť = nebola som schopná ho vidieť = bol pre mňa “neviditeľný”… a sme doma.) Postava toho chlapca bola hrubý bulo, ktorý zastrašoval iných svojou korbou, len aby ho brali na vedomie… a zmenil sa na príjemného kamaráta, len čo sa mohol zúčastniť hry niekoho iného – len čo mohol prispieť

A včera som si potom pozerala lekciu, ktorá mi pred mesiacom ešte nijaké poznanie nedávala, ale odteraz jedno, druhé aj tretie do seba zapadlo: celá tá moja túžba po “sláve” nie je nič iné, než stať sa súčasťou niečoho, prispieť k niečomu, byť niečím potrebný

Kedysi som si pre anjelov vyrobila vysoko emotívny obraz, ktorý som im poslala, aby vedeli, čo mi majú zhmotniť… Myslela som, že je to obraz o úspechu. Bola som ospevovaná autorka uprostred vytešeného davu vďačných ľudí. Pre mňa emocionálne silný obraz.

Včera, ako som dopozerala lekciu, došlo mi, že ten obraz má aj inú, podprahovú rovinu: boli mi vďační a patrila som medzi nich, pretože mi bolo umožnené prispieť tým, čo v sebe mám… To, čo od anjelov chcem, nie je úspech ani sláva ani nadšená čitateľská obec, ale možnosť konečne niečím prispieť. 🙂 Celý môj rast a rozvoj nemá zmysel, ak ho nemôžem preniesť na iných.

A to mi, prosím pekne, už pred 14 rokmi vysvetlila moja rakovina. 😕 Nuž, nič to; nakoniec to predsa len došlo.

12 thoughts on “Potreba byť potrebný

  1. Zaujal ma tento článok, páči sa mi obsah a štýl akým je napísaný a pripomenulo mi to film Cesta do hlubin študákovy duše. Ďakujem za tento príspevok a tiež iné ďalšie…

    Páči sa mi

  2. Ahoj, ďakujem za skvelý článok. Velmi mi pomohol. Už roky odoberám Vaše články. A jedna je nepochybná. Vaša práca mi už roky prispieva a prospieva. Velmi pekne ďakujem za všetko.

    Liked by 1 person

  3. Hela, vždy keď o sebe zapochybuješ, tak si prosím Ťa pripomeň tento článok 🙂

    Som Ti vďačná za hodne (tvoje obľúbené slovo :-)) tvojho času, ktorý venuješ svojmu vzdelávaniu a rastu a hlavne za to, že to zdieľaš na svojich w3 stránkach.

    Je tu sústredený výcuc užitočných informácií rôzneho druhu.
    Najprv som si myslela, že sú to všetko tvoje myšlienky a skúsenosti a že si taký náš slovenský Osho/ Tolle/ Jung/Castaneda , ale časom som pochopila, že svojim darom slova vieš spracovať tému s ktorou rezonuješ do takej formy, aby bola použiteľná pre široké spektrum ľudí.

    Si skvelá a verím, že ešte dlho budeš …opatruj sa ❣️🙏

    Liked by 2 people

  4. Helar Sun Belangelo 😊 prispievaš bravúrne minimálne do môjho života. Ak som doteraz verila, že všetko je možné tak tvoje stránky a projekty ma posunuli ešte o riadny kus ďalej. Ďakujem ❤️😊

    Liked by 2 people

    • ….a ja si zase myslím, že pripravení sme sa už narodili, len kým nám to dôjde, prejde pol života a potom to voláme múdrosť/ skúsenosť/ osvietenosť/ aha moment …alebo maková štrúdľa (keď vieš čo robíš) 🤭

      Liked by 3 people

    • Každý prispievame – mnohými spôsobmi. Len keď vnútorné dieťa malo pocit, že nie, a vytvorilo si okolo toho celú históriu obrán od “nie som dosť dobrá” cez “nikto o moje prispenie nestojí” až po “buď rada, že ťa trpia”, tak už k tebe nepustí informáciu, že prispievaš… Už ťa drží v začarovanom kruhu znovuinscenovania detských rán. Najprv potrebuješ ošetriť to dieťa, potom sa ti otvoria oči. Ja som ho začala ošetrovať asi pred mesiacom na inom seminári s Marisou Peer. Tam som vôbec zistila, že mám nejaký debilný program. Potom sa Univerzum postaralo, že najbližšia v rade na čítanie bola kniha o práci s vnútorným dieťaťom – a tam sa to začalo lámať a začali sa mi otvárať oči. Z tej knižky bude jedného dňa projekt. 🙂

      Liked by 4 people

  5. Heli, článek o potřebnosti, nezůstal bez odezvy ani u mne. Všimla jsem si, že jsi minulý týden potřebovala sehnat účastníky, kteří by byli ochotni účastnit se vzdělávacího semináře, z důvodu podělení se o výslednou částku kurzu.( lidi se našli, ale cena se mezitím zvýšila, takže z toho nic nebylo).

    Ty pak díky těm ze svého placeným seminářům, můžeš obohatit svoje stránky, které jsou volně dostupné a potenciálně užitečné pro všechny návštěvníky. Napadlo mě, že bych pravidelně měsíčně přispívala dobrovolným příspěvkem, formou daru. Když si vezmu, že Tvé stránky navštěvuji každý den, už několik let a promítnu si, co všechno užitečného, nebo zajímavého jsem se dočetla, tak si přeji přispět do šporkasky a podpořit tím činnost, ať už zaplacení semináře, nebo nákup Many (ona taky dnes není zadara), to už nechám na Tobě. Částka by byla cca ve výši předplatného časopisu National Geographic 🦊🦝🐷.
    Žijem v době finančního systému, kterému se nevyhnou ani lidi ochotní dělat něco pro druhé, zvažte to prosím i Vy ostatní čtenáři.

    Heli, přijmeš ode mě dar ?

    😉Kdo nevěří, že se MANA kupuje za penízky, tak koukejte https://mojemana.cz/collections/vsechny-produkty

    Liked by 2 people

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.