Iste ste zaregistrovali, že som v posledných dňoch dávala samé nahrávky – vec pre mňa nezvyklá, pretože svoj hlas nemôžem “ani cítiť” 🙂 . Aj samú ma to prekvapilo. Najmä to, že sa to spustilo po šamanskej ceste, kde mi Otec prisľúbil, že mi dá nejakú schopnosť, ktorá mi pomôže pozdvihnúť sebavedomie a sebadôveru… A ako som si v nedeľu vo vani hútala, na čosi som prišla…
Už som tu (najskôr v komentároch) niekedy rozprávala svoj príbeh. Bola som “spevavé” dieťa. Spievala som od rána do večera. Spievala som pre seba, takže hlas som nemala silný, ale mala som výborný sluch i rytmus. V škole mi to veľmi nepomáhalo, pretože ako dieťa s poruchou koncentrácie som nechcela sedieť v lavici (vtedy sme mali ešte skutočne tie klasické lavice 😉 s dierou na kalamár s atramentom a priehlbinkou na pero), ale som chcela spievať si a maľovať. Maľovanie nikomu neprekážalo, pokiaľ som stíhala (a to som ja stíhala ako drak 🙂 ), ale hoci som si spievala veľmi tichúčko, len pre seba, niekedy to bolo počuť. Pamätám si, ako ma zahanbilo, keď sa súdružka učiteľka obrátila k triede a vyštekla: “To tu kto zavýja?!” Nepriznala som sa. 😕
Vôbec som si neuvedomila, že toto bol jeden zo stavebných kameňov do hrobky môjho hlasu. Všetko sa zlepšilo, keď som sa prihlásila do spevokolu a smela som spievať. Nemala som silný hlas, ale ostatní ma potrebovali, lebo som držala tón a rytmus. Oni spievali, ako som ja spievala. Nebolo ma počuť, ale bola som srdcom našej spievajúcej skupinky (bolo nás, tuším, šesť).
Potom sme jedného dňa išli na súťaž do Prahy. Z každého mesta bolo povolených 10 účastníkov. Iné školy poslali 5 žiakov, náš spevokol mal 6 členov a učiteľka sa musela rýchlo rozhodnúť, čo s tým. Bolo jasné, že jedného z nás bude musieť vylúčiť, pretože sme boli priveľká skupina na jedinú školu.
V tento pamätný deň sa stali pre mňa dve veľmi zlé veci. Tak po prvé, učiteľka vylúčila mňa. Bolo ma najmenej počuť a ona chcela hlasnú skupinu. Kým ostatní spievali a vystupovali, ja som sedela v publiku, pozerala som a pes po mne neštekol. Samozrejme, dopadlo to presne tak, ako sa dalo očakávať – naši spievali hlasne a totálne falošne, pretože tam chýbal práve ten slabučký hlások, ktorý by pre nich držal melódiu a rytmus. Totálna blamáž. 😦
Naši dovystupovali a ja som čakala podľa pokynu učiteľky, až ma vyzdvihnú z publika. Už dovystupovali všetci, už začal personál skladať stoličky, a ja som tam ešte stále sedela a čakala. Svet na mňa zabudol.
Organizátori už špekulovali, že budú musieť zavolať políciu (nepamätala som si, v ktorej ubytovni sme boli zložení), keď tu sa dorútila chudina učiteľka s nervami nadranc. Po tom fiasku na pódiu bola taká vykoľajená, že mňa úplne pustila z hlavy. Vzala ostatných na ubytovňu a neviem ako, až tam zistila, že chýbam… Myslím, že na mňa navrieskala, prečo som sa neozvala a nešla s nimi ako každé normálne dieťa.
V ten deň sa zavreli dvere na hrobke môjho hlasu. S poriadnym škripotom a plesknutím.
(Učiteľke musím ale priznať, že napriek tomu, že som nevystupovala, postarala sa, aby som aj ja dostala diplom za vystúpenie na súťaži. Bohvie aká iná dohoda sa tým založila.)
Potom som sa ešte viackrát snažila “byť počuť” a aj spievať, ale zakaždým som pred vystúpením záhadne ochorela a prišla o hlas. A v škole som takmer prestala hovoriť. Odpovedala som, len keď sa ma niekto pýtal.
Vôbec som si neuvedomovala, že som prijala dohodu o svojej nepatričnosti, zbytočnosti, o tom, že ma ostatní len tolerujú z milosti na svojom okraji, že nikoho nezaujímajú zvuky, čo vydávam. Našťastie, mali sme dobrú slovenčinárku a tá ma podporovala v písaní spôsobom, za ktorý som jej dodnes obrovsky vďačná… Takže som prišla o hlas, ale preniesla som svoju kreativitu na ruky – kreslila a písala som a neskôr som si robila drobné elektrotechnické pomôcky pre magnetofón (to bolo v dobe, kedy sa tieto veci nepredávali a museli ste si kúpiť súčiastky a vyrobiť si, čo ste potrebovali) a opravovala som náš domáci čiernobiely televízor (opravár mi ukázal, kde mám čo zaspájkovať, keď sa to znova pokazí).
Keď sme sa na škole dostali do tlmočníckych kabíniek, ročníková šprtka zhasla ako sviečka. Len čo bolo treba hovoriť, moja myseľ sa vynulovala a prestala vládnuť hlasom. V mojom mikrofóne ostalo len trápne ticho. 😦
A takto som žila 46 rokov. Štyridsať… šesť. 😦 Nechajte si to rozplynúť na jazyku… Štyridsaťšesť rokov som nemala hlas.
Obrovsky mi pomohol minulý a tento rok, kým som sa zúčastňovala na činnosti Centra CkS a robila som semináre a meditácie aj ja. Naučila som sa neodsudzovať sa za svoj hlas a rozprávanie (aj keď účastníci si asi pospomínajú na to nekonečné ospravedlňovanie sa za to, že “zvuk nebol v poriadku” 😳 ).
Potom som si trúfla na nahrávky. Stoja ma veľa práce, pretože neviem rozprávať plynule, ale mám na ne chuť a robia mi dobre. Ešte stále neznášam svoj hlas, ale teraz to beriem tak, že sa trénujem v jeho používaní na obdobie, kedy ho budem potrebovať… takže pohoda. 🙂
Nedávno som zametala schody, Mačičky sa tmolili okolo mňa a ja som im začala spievať. A hoci nemám rada svoj hlas, musela som skonštatovať, že spievam presné tóny a dodržiavam rytmus. Pesnička nebola jednoduchá, myslím, že to bolo Unchained Melody, ale držala som sa dobre a sama som si to priznávala. 🙂
Potom mi Otec dal nejaký dar, ktorý mi mal zvýšiť sebavedomie. Mal súvisieť s mojím vplyvom na iných ľudí… a ja som dostala nápad robiť SunRádio…
Ďakujem Otcovi za to, že mi vrátil môj hlas. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
To je ale krásny príbeh 🙂 Teším sa, že zase rozprávaš a spievaš 🙂
Páči sa miLiked by 2 people
Nejako sa od tej šamanskej cesty toho u mňa obrovsky veľa pohlo… Takmer denne teraz narážam na nejakú starú, ešte nespracovanú dohodu, a snažím sa ich “vysedieť” tak, ako prichádzajú. Minule mi dokliklo, čo som to vlastne urobila mojej mame, keď som ju dala do domova… Bol to hnusný šok, ale zakázala som si urobiť čokoľvek, stiahnuť sa, začať to racionalizovať alebo sa začať obviňovať… Proste som to vzala na vedomie, nasilu som držala srdce otvorené a sedela som v tom hnuse zelenom. 😦 Nebolo to príjemné, ale sedela som s tým tak dlho, až to prestalo mať hocijaký náboj. A takto denne dôjde vždy niečo iné. Zistila som, že dokážem už hovoriť o emóciách bez zastierania, aj keď mi to ešte stále nie je príjemné – ale som hrdá na to, že a ako o nich hovorím. 🙂 Niečo sa čistí. Cítim to a teší ma to. 🙂 Ďakujem, ďakujem, ďakujem. 🙂
Páči sa miLiked by 4 people
Skvelá práca a bude to len lepsie 🙂 Aj hvjezdy hovoria 😉
22.11.Nov v Strelcovi, ergo po transformacnom a bitter-sweet Skorpikovi prichadza cas ulavy a realizacie nauceneho pocas uplynuleho mesiaca. Da sa povedat, ze minuly mesiac sme boli na operacii a teraz po odstraneni problemov zaciname rekonvalescenciu. Kruci asi by som mala napisat uz konecne nejaky clanok zas 😀
Inak mi prave napadlo, ze podobne ako ty prechadzas “hlasovym” znovuzrodenim, tak ja “vizualnym” … naraz sa roztrhlo vrece s poziadavkami na moje foto/ video a ja to neznaaaaasam! Pritom nejaka divna cast mna sa na to tesi – divne 😀
Páči sa miPáči sa mi
Zacinam si uvedomovat, ze moj tatko, ktory bol na mna hodne kriticky vo vsetkom moznom mi urobil perfektnu sluzbu. On bol kriticky takym sposobom, ktoremu sa skutocne nedalo verit. Je to jednou z jeho charakteristik, ze kazdeho vie obratit na uplneho blazna, vidi tie male nedostatky a a dokaze ich totalne zvelicit. Tak ze potom ti to uz nepripada pravdive, ale smiesne. Myslim ze ma tymto naucil nebrat negativne hodnotenia okolia prilis vazne. Ja som v skole nejake negativne spatne vazby od uciteliek ani nevnimala. Bola som schopna vobec nepostrehnut, ze jednej ucitelke vadim, tak ze ona si potom myslela ze ju schvalne ignorujem, co jej vraj este viac liezlo na nervy (viem o tom len z neskorsieho rozpravania inej ucitelky, co bola nasa suseda). Nuz necudo, ked ja som bola navyknuta ze ked ma ist o kritiku, musi to byt riadne prehnane, inak nic. Vies co si myslim, mozno keby ti ta ucitelka jasne povedala, ty dnes nespievas, si najslabsia z celej skupiny, dnes na to nemas, musis si hlas viac vytrenovat, potom budes vystupovat (aj keby to bola pravda len z jej momentalneho pohladu), bolo by to prijatelnejsie, ako ked v tebe zanechala dojem, ze mala by si vystupovat a nevystupujes a je to nespravodlive a je to vlastne preto, ze na teba zabudli. Ja myslim ze ona nezabudla ale bolo jej to blbe, ti otvorene povedat to co si myslela akoze sory dieta ale este na to nemas podla mna a ja tu teraz rozhodujem. Tak sa ti podvedome chcela nejako vyhnut, preto ta tam aj “zabudla”. Ak by nebola zbabela sa za svoje rozhodnutie priamo, otvorene a pokojne postavit, mozno by ti este dala sancu nasrat sa a chut dokazat jej ze sa myli a nie ze ty nevies spievat ale ona je blba. Vzdy lepsie ako nechat ta UVERIT jej hodnoteniu a nechat ta to zabalit. A to vsetko mozno preto ze nechcela byt uplne za zlu a plesknut ti neprijemnu kritiku natvrdo do oci. Ale mozno to bolo inak, ale taketo nieco tam ja citim.
Páči sa miLiked by 2 people
vela krat teraz riesim podobne situacie, decka idu do battlu jeden proti jednemu, jeden vyhra a druhy prehra. Jasne ze vyhrat ma LEPSI a prehrat ma HORSI, tomu kazdy rozumie. Horsie ale je dokazat byt tym horsim lebo velakrat to moze byt aj velmi “nespravodlive”. Hlavne ta “nespravodlivost” dokaze deti strasne demotivovat a zlomit im sebavedomie, to som si vsimla. Naucit ich toto zvladnut je fuska, ale je to podla mna super deviza do zivota.
Páči sa miLiked by 2 people
…ja pochádzam z rodiny, kde obidvaja rodičia boli učitelia. Už len za tento fakt by som mal mať podľa mňa nárok na každoročný pobyt – tuším to boli Jánske Lázne, kam si v bývalej ČSSR chodili liečiť nervy piloti bojových stíhačiek :o). A dokonca v tretej triede ma učila vlastná matka. Cez vyučovanie to bola súdružka učiteľka, cez prestávku som si od nej pýtal desiatu – skrátka schizofrénia jak hovado. Dodnes si pamätám, že za jednu chybu v diktáte mali všetci jedničku, iba ja dvojku, takže rozprávaj mi niečo o spravodlivosti :o))). Potom sa rodičia rozviedli. Pred štyridsiatimi rokmi to bola v malom meste rarita a ľudia na mňa tak dajako čudne zazerali – skrátka cítil som sa asi ako keby som mal permanentne kiahne. Mama odišla zo školy aj z mesta, ja som zostal. A zrazu sa objavili učitelia, (bolo ich zopár, ale stačilo), ktorí mali potrebu pomstiť sa na mne za spory, ktoré mali s mojou matkou v časoch, keď pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa. To, čo iným prešlo bez povšimnutia, za to som ja bol exemplárne trestaný a tam niekde sú asi korene môjho vzdoru. Prijal som ich hru a povedal som si, keď nesmiem byť dobrý , budem fakt zlý. To, čo iný zatĺkali, k tomu som sa ja otvorene priznával a ešte som aj zveličoval. A potom som sa bavil , ako na tom títo “pedagógovia ” onanovali. Medzitým som sa dostal do permanentného sporu s otcom , tiež “pedagógom “, prestával som chodiť domov ” vyhlásil vojnu svetu ” a tak sa zo mňa v 14tich rokoch stal pouličný gauner , čo fajčil 40 cigariat denne. Akýmsi zázrakom som sa pritom dokázal aj učiť, takže som sa dostal na gymnázium, v pätnástich som zdrhol za mamou a môj život nabral lepší kurz. Ale problém s autoritami ( hlavne tými umelými, samonastolenými ) ma bude asi sprevádzať až po hrob, a slovo otec má dodnes pre mňa veľmi čudnú pachuť. Uvedomujem si, že aj keď dnes tieto spomienky ladím do humorna, niekde veľmi, veľmi hlboko vo mne je možno stále schované to malé decko, čo kedysi stratilo vieru v spravodlivosť, ale vôbec si nie som istý, či sa vôbec niekedy odhodlám akokoľvek s tým pracovať
Páči sa miLiked by 7 people
Ha aj moj tato mal mamu ucitelku, tiez ho aj ucila ale tusim len v jednom rocniku. Moj tato bol ale gauner od zaciatku (fazu byt dobry asi rovno preskocil 😀 ), takze vlastna matka ho ako ucitelka moc nezvladala. Takisto si vybudoval ten pocit vzdoru, ktory dnes povazujeme za nieco zle, ale podla mna to je celkom cenna vec. Ja mam pocit, ze dnesnym detom to chyba. Je to taky motor ktory ta zenie, dodava ti odvahu a silu do pohybu. Nezavrhuj to, si iny a v dnesom svete naprudeni rebeli uz nie su v mode, in je skor vecne zharmonizovany, vecne stastny sialeny usmev Silvie Suvadovej. Tak at. Su ludia ktori nezanevreli ani na stary dobry old school kritickeho myslenia a odvahy postavit sa sam proti vsem. Napriklad ja 😀
Páči sa miPáči sa mi
…a môžeš tento príbeh pridať do novej knihy Malý princ II lebo je tak nádherne podaný a rovnako nádherne ovplyvňujúci ako príbehy Malého princa
Páči sa miPáči sa mi
Jool, mas recht. Za humornym podanim je este vela bolesti a je super, ze si to uvedomujes. Nie vzdy sa da vsetko “odsediet/ premeditovat/ ja neviem co” naraz, uzdravenie je proces. Never tomu, ze problem s autoritami/ otcom budes mat do konca zivota, mozes sa rozhodnut prijat autority – teda dat im miesto, ktore im nalezi, a potom ti nebudu kafrat do zivota tam, kde to netreba … problem s autoritou je problem s vlastnou bezmocnostou, a preto reverzne, ked ty preberies plnu zodpovednost za svoje myslenie, emocie a konanie, tak zmiznu aj problemy s vonkajsimi autoritami, ci uz je to blby sef alebo panovacny kamarat 🙂 Ak by si sa chcel do seba-transformacie fakt poriadne opriet, odporucam tvrde, ale ucinne karty Symbolon.
Páči sa miPáči sa mi
Martina áno, presne ako píšeš, tak sa to človek učí dostávať pod kontrolu. Najprv konanie, potom myseľ a emócie. To všetko mám za sebou. Nie, že by som v tom bol majster, ale problémy mi to už väčšinou nerobí. Za tým ale nasledujú ešte dva aspekty a to pochopenie a odpustenie. Nuž a pri tom poslednom mi až prsty vykrúca, jak tu ďobem do tej klávesnice. A práve to je myslím moja osobná výzva do ďalších dní .
Páči sa miLiked by 2 people
Myslím, že chápem, ako sa cítiš, Jožko… Ja som tiež taký ten “odpúšťavý” 😉 typ. Perfekcionista. Sebe neodpúšťam a tak je jasné, že moc neodpúšťam ani iným. Miesto odpúšťania mi pomohlo to budhistické “sit with it” – vysedieť veci. Proste keď sa dostanem do toho zazlievačno-ukrivdeného stavu, nedovolím si z neho odísť tak dlho, až už sa necítim zazlievačno-ukrivdene. Nerozmýšľam, vypínam vnútorný monológ a len sa mácham v tých pocitoch. A potom po chvíli (niekedy aj vyše hodiny) príde stav, kedy si telo povie, že toho má dosť, že si ten pocit užilo, a emocionálne zneutralizuje situáciu. Ešte viem, že bola zlá a kto sa v nej účastnil a akú rolu pri tom hral, ale už ma nezaujíma. Ešte ma to možno štve ako princíp, ale už k tomu nepotrebujem zaujímať stanoviská. To je moja verzia “odpustenia”. (Preto som tu napríklad tak výdatne pohovorila o tej “čiernej mágii”.)
Princíp spočíva v tom, že telo si ten pocit proste potrebuje užiť, ale pretože je nepríjemný, ego z neho vždy uniká a neumožní telu, aby sa v ňom vyvaľkalo. Keď ho telo dostatočne preskúma, urobí si protilátky a ide sa máchať v niečom inom. Taoisti tomu hovoria “staň sa bolesťou bolesti” a to je presne spôsob, akým ja narábam so svojimi bolesťami. Ponorím sa do nich a rozpúšťam ich znútra. 🙂 (Nie všetky dokážem. 😉 )
Páči sa miPáči sa mi
…ja som vlastne pôvodne vôbec nechcel písať o sebe, ale ako som sa vcítil do Heliných školských spomienok, zrazu sa vynorili tie moje a už to šlo :o). Pôvodne som chcel dať dajaký vytešujúci komentár k tomu, že Hela začla po rokoch znovu spievať a to, že spieva mačkám je podľa mňa úplne úžasné. Práve som si uvedomil, že aj ja som si kedysi dávno spieval, ale vôbec si nespomínam , prečo som vlastne prestal. Teraz spievam naozaj sporadicky, vlastne len od 1,5 promile vyššie, čiže naozaj veľmi málo. Vtedy tiež perfektne držím tón, nanešťastie aj vtedy, keď ostatný už držia voľajaký iný :o))))))
Páči sa miLiked by 3 people
No, mačky až tak nadšene nevyzerajú… Kukajú, či blondínečke náhodou nešvihá. 😛 Oveľa radšej majú moju žrádloservírovaciu podobu.
Páči sa miPáči sa mi
Stratila som sa tu…. neviem čo tu robím ale cítim, že sem patrím…
Páči sa miPáči sa mi