Niekedy sa tak dlho venujeme jednej veci, že nás pohltí a prestávame vnímať čokoľvek iné okrem nej. Má to svoje nedobré dopady: jednak sa začneme zapodievať príliš povrchom javov a snažíme sa každú drobnosť prehlasovať za svetoborné zistenie, na druhej strane sa prestaneme hýbať – a tým sa stratí náš pocit vývoja a dostaví sa bezmocnosť. Prichodíme si ako niekto, kto sa snaží písať rozumné správy na klávesnici obsahujúcej len čínske znaky.

Keď naše ča-ča v podobe pokusov a omylov začne strácať príťažlivosť, je dobré pripomenúť si, že na pozadí za všetkým je niečo väčšie, neviditeľné, akási sieť, cez ktorú veci navzájom súvisia. A že ak my začneme ťahať za jeden jej uzlík, neprisunie sa k nám automaticky, ale okamžite skočí do svojej pôvodnej pozície… lebo najprv potrebuje priblížiť k nám aj tie ostatné uzlíky, s ktorými je spojený, aby sa vôbec mohol pohnúť! A preto niekedy naše snaženie vyzerá nekonečné a márne. Ťaháme za najbližší uzlík, ale najprv potrebujeme rozhýbať tie, o ktorých ani netušíme…

Všetko je to vec výdrže. Žiaden pokus a omyl, ale len pokus, pokus a nový pokus… pretože omylov niet. Existujú len jednoduché a menej jednoduché cesty – ale keď za ten uzlík poťahujeme dostatočne dlho a dôrazne, aj zvyšok siete sa k nám priblíži!